Snáď mi jazykoví puristi odpustia názov i to ostatné. Ako je latinčina vlastná vede, slovenčina Dunaju a Tatrám, tak slangová americká angličtina podfarbená „tmavou“ dikciou sprevádza od počiatkov funk. Štýl, ktorého protagonistami sú postupne predstavovaní interpreti. Slovo má viac významov. Pokúsim sa ich načrtnúť. Keďže je založený na rytme, je jasné, ku komu mal najbližšie on a kto k nemu. Z neba nespadol, vznikol vývojom. Rovnako ako tie pred ním, je produktom doby a spoločnosti. Navonok sa môže zdať monotónny, no jeho muzikálna variabilita je pozoruhodná. Práve tú by mal potvrdiť nasledujúci výber. Nie je antológiou, ale mixom siahajúcim do 70. a 80. rokov. Kvapkou v oceáne.
Martin Luther King bol zdanlivo umlčaný, nahradili ho však iní. Brány zakryté čiernym súknom sa otvorili a vyšiel z nich funk s Jamesom Brownom na čele. Z ghetta do svetta. Odvtedy kráčal neúnavne vpred. Tento pán je jedným z jeho otcov zakladateľov, medzi ktorými vyčnieva. Golem, ktorému spoločne so svojimi kolegyňami vdýchli život, sa preniesol z barov, éteru a klubovej scény na televízne obrazovky transformujúc sa zo subkultúry na populárny a rešpektovaný hudobný žáner.
JB stál na pleciach svojich predchodcov. Jedným z nich bol Chuck Berry. Rokenrol je gitara a tí, ktorí na nej hrajú úplne sa obom odovzdajúc. Žiadne kudrlinky. Pridajte jazz, blues a soul, klávesy a bicie, ako bonus dychovú sekciu, vpusťte trochu elektriky, okoreňte gitarovými riffmi pripomínajúcimi hernou technikou krájanie cibule či strúhanie parmezánu, do pohára vhoďte dve kocky rafinovanosti namiesto tradičného ľadu. Zalejte horúcou lávou nech sa rozpustia, a ajhľa, funk je na svete. Aj keď si už vyrástol, zostaň dobrý, Janíčko!
Takto znejú dnes. Aféra prerástla do niečoho väčšieho. Emancipácie. Filmy „Pánovi učiteľovi z lásky“, „Hádaj, kto príde na večeru“ a „V páľave noci“ (1967) so Sidneym Poitierom v hlavných úlohách neklamali predznamenajúc príchod nových čias. Blues bol rezignáciou, akceptáciou existujúceho stavu i únikom z neho. Funk viac ako jeho odmietnutím. Vzburou síce nenásilnou, no neprehliadnuteľnou. Whipping boy no more. Otĺkančekom nikdy viac.
Opäť sedemdesiate. Kto nevidel, neuverí. Bieli chlapci zrazu hrajú, spievajú a muzikálne skáču ako Wilt Chamberlain a basketbalový mág „Dr. J“ (Julius Erving) berúc to pekne od podlahy. Či od palubovky? Funk a dunk (smečovanie do koša) splynuli v jedno.
V polovici 70. rokov vládlo disco. Bee Gees s „Horúčkou sobotňajšej noci“, Boney M. a provokujúci „Rasputin“, „Born to be alive“ Patricka Hernandeza, a tak podobne. Funk si príležitosť nenechal ujsť. S gráciou leoparda sa „vplížil“ na tanečný parket. V zostrihanom remixe vystúpení sesterského kvarteta Sister Sledge „strateného v hudbe“ sa objaví Nile Rodgers. Legenda a synonymum funku. Ďalšie epitetá sú zbytočné.
„Spacer“ bol v 80. rokoch tanečný megahit. Plnil sály vlniac ich návštevníkmi a vzbudzujúc dobrú náladu. Funk mal tiež svojich Modern Talking. Hoci europopový a plejbekový, stále patrí do rodiny.
Predstavte si funkovú formáciu, ktorej frontmanom je beloch – white boy. Akoby sa klubová ikona Spartaka Trnava stala z večera na ráno kapitánom v Slovane alebo naopak. V tomto prípade KC (H. W. Casey) spolu s chlapcami a dievčatami zo slnečnej Floridy predstavujú výborne zohratý tím. Vlastne bandu. A „Takto sa mi to páči“.
Najznámejšia z „Vládkyň“, kráľovná Diana I. Ross (Supremes), najprv ponuku titulu „Hore nohami“ pre svoj repertoár odmietla. Bola pre ňu príliš Chic (Bernard Edwards, Nile Rodgers). Potom si to rozmyslela. Chvalabohu. Parketom i rádiám s ním vládne dodnes.
Späť ku koreňom. Back to roots. Nasledujúce dve skladby pochádzajú z prelomu 70. a 80. rokov. Funk dospel. Nepotreboval sa o nikoho opierať, hľadať si miesto cez známosti a protekcie. Nič nepredstierajúc a nevnucujúc sa zostal sám sebou. V slúchadlách walkmanov na ulici, pláži i na pódiách. Úplne to stačilo a stačí. Trsajme. Let´s groove!
Na jednej strane príjemní chlapíci z popredných priečok svetových hitparád niekdajšie Československo nevynímajúc, na druhej v Európe všeobecne menej známi veteráni. Ale akí. „Joanna“ sa páči maminám i starým rodičom a „5. máj“ nielen Kalifornčanom a Mexičanom, pre ktorých je sviatkom. Blend funku a latino rytmov je v ich prípade jedinečný, čo znie ako podcenenie. Understatement.
Na britských „Úplne nových ťažkých váhach“ (The Brand New Heavies) hraných v rádiách a televízii v druhej polovici 90. rokov okrem sviežeho prejavu upúta hravá elegancia doplnená láskavou iróniou. Všetci sme v živote pasažiermi, tvrdia. V tomto putovaní sa rád vraciam do ich vesmíru.
V nasledujúcom minibloku na nás čakajú traja kolektívni interpreti predstavujúci podmnožiny štýlu. Začnime klasicky, Bratmi Johnsonovcami – Brothers Johnson. Ich (eklektická) ponuka prispôsobená vkusu polovice 80. rokov zvláda finesy žánru pridávajúc neochvejnú disciplínu. Rovnako by cudzím ušiam zaznel, aj keď spomalený, Radetzkeho marš v Louisiane alebo Alabame. Nemuseli ste sa obávať, že výsledok budete počuť z každej strany až sa vám napokon zunuje.
Teraz pozor. Nasledujúca skladba skupiny Cameo, pre ktorú platí klasické nomen – omen, si žiada, ak si ju chcete vychutnať v plnosti, komornejšie prostredie a dávku poslucháčskej intimity. Funk opustil svoj vlastný stredný prúd flirtujúc s džezom. Opatrné porovnanie „Zvláštnej“ s tvorbou Herbieho Hancocka by zrejme nepotešilo ani jednu zo strán, originálmi sú obe. Že sme ten Madagaskar neudržali. Bolo by nám dnes ešte veselšie.
To, čo robí funk jedinečným, je hlavný motív, hudobná veta typu ‚ňeše še Jaňik šerdečko mojo, ňeše še Jaňik na koňu‛ („A od Prešova“), ktorá i napriek tomu, že sa dookola opakuje, poslucháča strháva a neunaví. Podobne ako „Sedí mucha na stene“ (tá má bližšie k reggae) či apbítové, rezké „Zalužicki poľo“. V tomto prípade je spomienkou na lásku odplavenú slzami.
Znie trochu kukuricovo, ale stále si uchováva švih. Oči, ktoré sú sexy, pridávam z nostalgie, no s čistým svedomím a bez kompromisov. Je to funk ako vyšitý, aj keď strihaný a prešívaný (i prešibaný) jemne.
„Ani ma nebuď“, vravieval môj dobrý kamarát Pišta, keď ho niečo prekvapilo alebo nadchlo. Spontánne vyjadrenie obdivu pristane i vystúpeniu temperamentnej Glorie Estefan s hudobným sprievodom, v ktorom chýba azda len harfa. Afroamerickí The War s „5. májom“ ponúkli svoju verziu latino-funku. Teraz prišiel čas na erupciu druhej strany. Dámy a páni – „Conga“. A nie jedna ani tri. Cuba es libre, Miami (Sound Machine) is hot.
Keď som skladbu „First Move“ pred pár mesiacmi počul prvý raz, sprvoti som nevedel, ako mi mohla tak dlho unikať. Najskôr preto, lebo je, prinajmenšom sčasti, pôsobivým výtvorom umelej inteligencie. Zreteľne sú v ňom zastúpení James Ingram a Barry White, prítomné aranžmány Quincyho Jonesa (album „Ai No Corrida“; 1981), pomenej no stále Commodores a Isley Brothers (‚Colder are my nights‛, album „Masterpiece“; 1985). Možno, tak-tak-veru-tak, aj „biely“ Shakatak („Nightbirds“; 1982). I ďalší. Spoločne vytvárajú neopakovateľnú náladu – mood. Stačí spraviť prvý krok a vaše noci (i dni) nebudú už nikdy chladné.
Funk. Reč a pulz ulice a najmä jej rytmus. So všetkými hriechmi, trápeniami a radosťami. Láske k nemu sa naučiť nedá. Buď vám v žilách prúdi alebo nie. Radosť však dokáže prinášať jedným i druhým. Na povrchu je tmavej farby, vo vnútri hrá všetkými. „Čo by si si počal bez hudby?“ Túto otázku počúvam už viac ako štyridsať rokov. Zakaždým, keď si na ňu dokážem so sokratovskou rezignáciou odpovedať, viem, že aspoň žijem.
James Brown (3. marec 1933 – 25. december 2006)
