Timravine zatiaľ utajené dielko: Kuchárska kniha

Viliam Saktor, učiteľ v Madačke

Verše odzneli na Timraviných narodeninách roku 1940.

Aj keď by sa zdalo, že o Božene Slančíkovej Timrave už bolo všetko povedané, napísané, k jej propagácii prispel rozhlas, televízia i film, predsa len sa žiada neustále hľadať nové prístupy k tejto osobitej a originálnej spisovateľke. Pritom vôbec to nesúvisí len s tým, že zvláštnosti jej tvorby, jej svojskosť, jedinečnosť, jej realistický obraz ľudu a národa a jeho inteligencie, taký netradičný bez prikrášľovania – jednoducho celá jej tvorba – patrí, vznešene povedané, do zlatého fondu slovenského kultúrneho dedičstva, osobitne literárneho odkazu našej minulosti.

Timrava nemala rada veľké slová a v žiadnom prípade nič sentimentálne. Bola skromná a pokorná k slovu (vo svojom diele používala prvky „južnostredoslovenského“ jazyka), prostredníctvom ktorého prenikala do tajomstiev slovenského človeka (sedliaka i inteligenta), lebo črty jeho podoby hľadala v „temných hĺbkach ľudskej duše“ (Zora Jesenská). Človeka v živote vnímala ako hádanku, ktorú netreba úplne rozlúštiť, ale skôr s Dostojevským poodhaliť, inak by človek prestal byť tajomstvom.

Jej tvorba predstavuje akúsi krížovú cestu do hlbín a výšav človeka so svojským pohľadom aj na dievčinu a ženu. Podľa Alexandra Matušku sú to „… bytosti prirodzenej kultúry citu i mysle, vyhranenej duchovnej tváre, plaché i hrdé, koketné i hlboké, ani anjelské, ani satanské, len náruživo bažiace po plnosti života…“

Z naznačeného vyplýva, že Timrava pôsobí inšpirujúco aj v súčasnej dobe presýtenej informačno-komunikačnými prostriedkami, ale i konzumnými chúťkami súčasníka. Jej slovo v dnešnej síce dynamickej, ale dosť výrazne „povrchnej“ dobe môže pre dnešného „konzumenta“ znamenať osvieženie ducha ako, v prenesenom zmysle, z povestnej studničky T/Cimrava v polichnianskom chotári.

Oslava 75. narodenín B. S. Timravy v kruhu blízkych v Ábelovej (1942).

Problém „Timravinho“ človeka ako centra, od ktorého všetko v literárnom diele vychádza a k nemu sa aj vracia, nadobúda význam nielen v rámci textu, ale aj dobového kontextu. V naznačených kontúrach je Timravin pohľad aktuálny: v štruktúre človeka nevidí ako dominantu prírodné indivíduum (na rozdiel od súčasného „reklamno-konzumného“ – najdôležitejší je „image“), čiže vonkajškový pohľad (Timravin človek žije „tichučký a pokojný…“ život), ale človeka vníma cez dominantnú sociálnu stránku ako duchovnú individualitu s prienikom do vnútra, v ktorom je samý nepokoj a svár. Pre ňu je človek bytosť nad pomyslenie zložitá, so závitmi a zákrutami, s tajnými vreniami a skrytými pružinami.

Literárna veda preukázala, že Timrava mala svojskú koncepciu človeka, ktorý žije v jednote s prírodou i so spoločenským prostredím. Charaktery jej ľudí sú vždy spojené s určitými životnými podmienkami, v ktorých sa pohybujú, pracujú aj trápia, snívajú, milujú sa i nenávidia.

Aj preto sa žiada, a to nielen príležitostne, dostávať do vedomia súčasníka Timravine spoločenské, etické a estetické hodnoty ako prostriedky obohacujúce osobnosti dospievajúcich jedincov. Mimoriadne cenné sú pocity ľudskej dôstojnosti, cit prostej hrdosti a krásy, ale aj predstavy o spurných ľuďoch, ktorí sa odhodlali vzbúriť.

V kúpeľoch so sestrou Máriou Krpelcovou, jej dcérou a vnučkou.

Timrava zobrazovala život, ako ho videla, ale písaním/vpisovaním je zachytený akoby z pozadia – čitateľ je nútený v hĺbke jej obrazu človeka hľadať/odkrývať jej názory. Ako realistka síce ešte opisuje duševné reakcie postáv na základe videného a počutého, ale už nehľadá, neopisuje tragédiu človeka na základe vplyvov vonkajších okolností. Pozornosť sústredila viac na to, ako sa človek od vonkajškovej určenosti vnútorne oslobodzuje, čím začala stavať „most“ na prechod k modernizmu, čiže novému, modernistickému videniu človeka.

Timravina próza priniesla do slovenskej literatúry nové námety na základe aj novej literárnej metódy. Okrem toho zobrazila nové prostredie − lokálny novohradský odtieň. Zaujímavé pritom je, že ten malý kúsok svetového priestoru na novohradskej planine jej v podstate stačil ako východisko na rozohranie „… svojej Ľudskej, Božskej a Nebožskej komédie, aby povedala o Slovensku a svete, o Slovákoch a ľuďoch veci, ktoré by nám – nebyť ich – veľmi chýbali“ (Alexander Matuška). Pritom sa nesústredila na dobu, ale v centre jej pozornosti bol človek daného kraja, ktorého povaha je tvrdá ako prírodné podmienky, v ktorých žije.

Literárne dielo B. S. Timravy vyšlo doteraz v mnohých vydaniach, či už samotne jednotlivé novely, alebo tematicky usporiadaný výber z prózy či zobrané spisy. Aj napriek tomu ešte jedno dielko neuzrelo svetlo sveta – rukopisná zbierka receptov a praktických rád pre domácnosť. Je to súbor 512 rukopisných záznamov v koženej väzbe; v strede titulného listu je nápis Kuchárska kniha, v pravom hornom rohu podpis Božena Slančíková. Samotný názov však úplne nevystihuje obsah, pretože záznamy (ktoré sú nesystematické, niekedy neúplné bez názvu, strany nečíslované) zaznamenávajú praktické rady nielen o stravovaní, ale aj o ľudovom liečení, kozmetike, hygiene (návody sú zamerané na skrášľovanie tváre, vlasov, zubov alebo sú to všeobecné opatrenia – „pranie bielizne petrolejom“, „mastička na tvár“ a i.) a práce v domácnosti. Podľa neskoršieho vyjadrenia jej netere Zlaty Petrivaldskej „teta nechcela, aby sa to niekedy dostalo na verejnosť“. Aj napriek tomu by v súčasnosti i toto Timravino „dielko“ pomohlo možno zbaviť sa niektorých umelých spôsobov v kozmetike, hygiene a spolu s praktickými radami pre domácnosť a receptami jedál a koláčov vnieslo do života „konzumného“ súčasníka trochu nefalšovanej prirodzenosti.

Podľa Bartolomeja Krpelca „… je zaujímavé, že v polichnianskych rodinách nemusel byť hlavou rodiny chlap, ale mohla byť aj žena. (…) Gazdinou volali tú ženu, čo sa starala o rodinu.“ A tak domácim povinnostiam od skorej mladosti učila Slančíkovie dievčatá ich matka, ktorá svoje dcéry viedla ku všetkej domácej práci. Pridelenú prácu v kuchyni, záhrade, pri gazdovstve a v izbách štyri Slančíkovie dievčatá vykonávali so samozrejmosťou podelenú na týždne. Podľa Timravinej sestry Márie Slančíkovej-Krpelcovej „… i keď nie vždy s nadšením a vôľou, ale v tomto ohľade nedošlo u nás nikdy k nedorozumeniu. Sestra Irenka, tá by vždy radšej bola udržiavala poriadok v byte a pri tom si ukradla viac času na čítanie a sestra Boženka pracovala radšej v záhrade ako v kuchyni, i keď sa z nej stala pozdejšie výborná kuchárka a šikovná krajčírka. Ale aj ona, len čo mohla, už bola pri knihe alebo šití. Ona nám šila šaty, ba zhotovovala šikovne aj klobúky pre nás.“

Matka (Eva Mária Slančíková, rod. Honétzy) podľa vyjadrenia Bartolomeja Krpelca „musela byť aj dobrou matkou aj dobrou hospodárskou aj sociálnou pomocnicou i ľudovou lekárkou. Pre rýchlu pomoc mala mnoho všelijakých domácich liekov, účinných rád i prostriedkov. Preto sa aj ľud z okolia často k nej obracal o radu a pomoc. Robievala aj lekárske zásahy (štepila proti sypaniciam, robila menšie „operácie“). Svoje dcéry vychovávala tak, aby poznali všetky domáce práce.“ Bola aj výbornou kuchárkou. Na príprave jedál nešetrila a do jedla dávala všetko potrebné, aby bolo chutné. Slančíkové dievčatá si matkine spôsoby varenia osvojili natoľko, že podľa jednej z nich, Márie „… vraj o nás v Novohrade hovorili: Slančíkovie dievčence sú dobré kuchárky.“ Aj keď sa učili variť v jednej kuchyni, predsa podľa Krpelcovej „… len Boženka varila celkom ako maminka. Keď sme sa povydávali, každé leto sme sa tešili na jej kuchyňu, keď sme s deťmi chodievali do svojho rodiska k Boženke.“

B. S. Timrava ako výborná gazdinka a kuchárka si nápady zapisovala do zošita. Zachoval sa v písomnej pozostalosti. V strede titulného listu súboru 512 rukopisných záznamov (346 je slovenských, 87 v maďarskom jazyku a 59 v nemeckom) je nápis Kuchárska kniha bez datovania. Vznik zápisov sa preto nedá uviesť, ale vznikali pravdepodobne postupne od konca 19. storočia až do 40. rokov 20. storočia. Jej neter Zlata Petrivaldská, rod. Slančíková, tetinu kuchársku knihu považovala za „raritu“, pritom ju zachránila, lebo „… teta ju chcela spáliť, keď sme ju pokúšali, že ju dáme do múzea. (…) Temer všetko písala teta a sú tam pomiešané recepty… Dlho po tetinej smrti som nemohla knihu nájsť, až konečne som ju objavila medzi papiermi, ktoré boli určené na podkurovanie“. Bývalý učiteľ Viliam Saktor, ktorý sa s Timravou stretával, vo svojich spomienkach uviedol, že v kuchárskej knihe boli recepty napísané „… ťažkým typickým písmom. Kniha bola v plátne zviazaná, listy i na rozoberanie, ale vedela, kde ktorý recept odpísala. Recepty boli zväčša od jej vrstovníc, tiež dobrých kuchárok. Boli medzi nimi i slovenské spisovateľky Vansová, Šoltésová. Často v rozhovore spomínala okolnosti, za akých si recept opísala. O kvalite týchto receptov som sa neraz presvedčil. No najviac mi chutila u nej kyslá pečienka s makarónmi. ,Prázdna misa chvála gazdinej‘, hovorievala a hoci toho pripravila hojnosť, muselo sa všetko zjesť. Ak sme už ozaj nevládali, upozorňovala na palín (i palina, palinka = liečivá rastlina), ktorý bol vždy naporúdzi. Ten istotne chuť zvýšil…“.

V zbierke sú zastúpené jedlá varené i pečené. Popri záznamoch o chlebe (napr. „pečenie chleba s parom“ alebo „dobrý chlieb“), kašovitých jedlách („polenta, pohančena kaša, kaša krumpľová, kaša z ovsených vločiek, kaša z majzény, orechová kaša, kulaška) nechýbajú aj príležitostné jedlá. Zvlášť pečenie chleba a tiež chlieb považovala za posvätnú vec a pri pečení chleba mala rada lokše.

Z mäsitých jedál je väčšina receptov na bravčové mäso (napr. „robenie klobás, robenie huriek, pácovanie šunvok, najchutnejšia údenina, chutné šunky…“). Z bezmäsitých receptov je to napríklad recept na bryndzu, „výborná bryndza, švajčiarsky syr…“ Z polievok „karfiolová polievka, jabĺčková polievka“. Zastúpené sú návody na prípravu alkoholických nápojov (napr. „ríbezľové víno, černicovo víno, likör hruškový, likör rascový…“). Timrava ponúka aj návody na uskladnenie potravín (napr. „nakladanie uhoriek do súdka, paradičky na zimu, uhorky v octe, zaváraná tekvica na prívarok, ako udržíme čerstvé hrozno, slivky na zimu udržať…“). Samozrejme nechýbali recepty na pečenie koláčov, napr. z kysnutého cesta „tvarohový okružník, makový okružník, radostník“ a i. Príležitostné jedlá reprezentujú „vianočné oblátky, fašangové pampušky, veľkonočný pletenec, dobrie pampušky, smotanové pampušky, fašangové fánky“. Z receptov na koláče možno uviesť napríklad „čokoládový závin, orechový koláč, židovský koláč, osie hniezda, koláč kakaový, medový koláč, vanilíové venčeky, makový okružník kysnutý, vanilkové rožteky…“

O Timraviných výborných a chutných tortách zanechala svedectvo Oľga Kuhlöflová st. konštatovaním, že ako deti, keď ju cez prázdniny navštevovali v Ábelovej, „… naobdivovali sme krstnej mamino umenie pri pečení a ozdobovaní tort, ktoré robievala pre celú dedinu na svadby a krsty! Boli to len krásne torty, vysoké, urobené i z 21 vajec. Na spodku vždy tá najväčšia a čím vyššie menšia forma, krásne ozdobené farebnými cukríkmi a často i rozmarínom.“

Niektoré zapísané recepty sa zhodujú s receptami dodnes používanými, napr. recept na bryndzu: Kravské mlieko hneď ako sa vydojí zakľagať (poznámka: pomocou teľacieho žalúdka spôsobiť skýšenie mlieka). Potom tú hrudku pokrájať na tenké kúsky a do čerstvej vody namočiť, tam nahať 12 hodín. Potom vybrať a do čistej handry poutierať. Za hodinu nahať a dať zase po 3 ráz do čerstvej vody za 12 hodín. Potom tie šnictiky poukladáme do dieštičky (dieža = väčšia, obyčajne drevená nádoba) pekne a za niekoľko hodín položiť na teplé mesto. Z toho je potom výborná bryndza. Vyzrieta je vtedy, keď nepoznať tie koštičky pokrájanie, ak šecko je jedna masa. (Poznámka: Uvedené texty sú originálne bez výrazných zásahov. Opravené sú len pravopisné a gramatické chyby.)

Pampušky: 2 funty (funt = staršia jednotka hmotnosti, asi 0,5 kg) múky vezmi, daj do nej 4 vajcia, štrichom plnú lyžicu cukru tlčenyho, trochu rumu, soľ. Za 20 gramov drožde rozmoč v sladkom mlieku vlažnom letnom. Letnie mlieko dolej aj do cesta, keľko treba, a dobre vytrepať (vymiešať). Potom nahať dobre vykysnúť a povykrajovať. Pri vyprážaní treba hľadieť, žeby masti čím viac bolo a nahať ju dobre rozohriať. Pampúšik nikdy netreba dotiaľ prevrátiť, kým sa na jeden bok dobre neupečie.

Dobrie pagáčiky: ½ funta múky, ¼ funta masla, 2 žĺtky a 20 gramov droždia s mliekom zamiesiť, 10 hodín nechať stáť, potom na lopár vyňať, narobiť pagáčiky a upiecť. Najlepšie keď cesto cez noc stojí.

Z tematickej skupiny „rady pre domácnosť“ sú zaujímavé hygienické odporúčania, ktoré majú racionálne jadro, napr. „prostriedok proti švábom, konopný olej proti cudzopasníkom na dobytku, páchnuce mäso v lete, dobrá a lacná dlážka“ a i. Z praktických rád pre domácnosť je z dnešného pohľadu rôznych pracích práškov (neustále preferovaných v reklamách) určite zaujímavé „pranie bielizne petroolejom“: Na každých 60 litrov vody vezme sa 6 obyčajných lyžíc petrooleja a asi štvrť kila mydla a všetko sa dá asi pol hodinu variť. Potom dá sa do toho nečistá bielizeň tak, ako je, do tej vriacej tekutiny a nahá sa tam za dlhšiu polhodinu poriadne prevariť. Petroolejom sa nečistota tak vyvarí a odíde, že už viac netreba len prádlo obyčajným spôsobom vodou a mydlom preprať a je potom dokonale čisté. Nato ale treba pozor dať, aby tá prvá miešanina najmenej pol hodinu poriadne sa varila a potom až dá sa nečisté prádlo do nej, lebo ináč zapáchala by petroolejom. Týmto spôsobom prania usporí sa mnoho na čase a mydle a prádlo je čistučké bez veľkého zápachu. Zvlášte sa to dobre osvedčuje pri veľmi nečistej bielizni.

Úzko to súvisí s hygienickými radami, napr. „prostriedok k zachovaniu zubov, mastička na tvár a ruky že by sa nepopukali, proti pehám, keď vlasy vyplchnú, krása tváre dá sa zachovať, keď sa každodenne medovou vodou umyjeme, najlepšie do dažďovej alebo tekutej vody asi do litra dať za lyžicu medu a rozpustiť v teplej. Potom deňe dva razy ráno a večer umyť sa v nej. Umývať vôbec treba sa ……. Dva razy dňa a sapúnu netreba sa báť!!“. Na ilustráciu uvádzame aj „mydlo bez lúhového kameňa. Prvý deň: dá sa do 20 l hrnca a to polovicu popola, naleje sa vodou do plan a nechá vreť, pokiaľ asi do poloviny lúh nevyvrie. Tak sa zloží z ohňa a nechá stáť do druhého dňa. Druhý deň: sa lúh sleje (je ho asi 5 l) a dá sa doňho 1 kg sódy na pranie a 70 dkg vápna. Tento roztok sa nechá vrieť tak dlho, až je z neho len polovina, tak sa složí s ohňa a nechá stáť do druhého dňa. Tretí deň: sa roztok sleje do zliateho sad á 1 ½ kg loja a nechá sa vrieť 1 hodinu, po hodine sa vsype 10 dg kalofónie a ešte nechá 1 hod. vrieť, tak sa vyleje do mokrej drevenej bedničky alebo plechu a vychladnuté sa pokrája.“

Z tematickej oblasti ľudového liečenia sú zaujímavé zápisy, napríklad „proti žltačky, čaj na žalúdok, proti opareniu, proti obličkových chorôb, proti močovej nemoci, proti krvácaniu, keď sa popáliš…“. Bližšie približujeme zápis: „na opareninu je najlepšie hned potrieť miesto oparené lekvárom malinovým, na popáleniny jadierca s bižalmi potĺcť namočiť do vody to zhustne a s tým potierať popáleniny. Neslobodno nikdy s vodou potierať alebo namočiť, lebo tak pľuzgiere sa narobia“.

Pre liečenie využíva hlavne liečivé byliny alebo časti rastlín vo forme obkladov, štiav i práškov zo sušených semien alebo listov. Často zdôrazňuje použitie cesnaku, cibule a medu, ktoré považuje za univerzálne liečivé prostriedky: Proti obličkovým chorobách močového ústroja je dobrý čaj zo sušených šípok plody môžu sa I dva razy vyvariť. Proti močovej nemoci užívať cibuľu s medom a to 2 − 3 razy denne vždy po 4tyroch lyžiciach. Okrem toho odporúča aj pravidelné množstvo destilátov (slivovica, rožovka), ale v malých dávkach. Napríklad: Proti krvácaniu tuhá palenka rozmiešaná s cibuľou alebo proti žltačky: Do deci vody dá sa toľko cukru, aby bola dobre slatká, do nej sa namočí za 1 korunu (4 tabličky) bielyho želatínu. Keď sa rozmočí tak sa naleje naň listavožovápálenka lebo slivovica 1 deci. Z toho sa chorymu dáva 3 lebo 4 krát denne po malom kalisku. To je istý liek. Zo surovín živočíšneho pôvodu odporúča hlavne bravčovú masť, vaječné bielka či rastlinné oleje.

Timravin text v rukopisnej zbierke pod názvom „Kuchárska kniha“ predstavuje veľmi vzácny dokument, svedčiaci o spôsobe jej narábania s jazykom. Je ukážkou toho, ako využívala miestne nárečové podoby s hláskovými, tvarovými aj skladobnými odchýlkami od spisovnej normy. Jeho vydanie, ako posledné zatiaľ nevydané Timravino „dielko“, môže byť zaujímavé pre dnešných čitateľov, ktorí sú už zvyknutí namiesto prirodzených potravín, mäsa a i. kupovať potraviny s množstvom kondenzátov a v domácnostiach používať veľa chemických prostriedkov. Timrava ich svojimi receptami a praktickými návodmi vráti k prírodnej prirodzenosti… Pritom bude potrebné zachovať jej štýl písania a spôsob vyjadrovania výberom slov, ktoré nebudú prekladané do súčasnej slovenčiny ale skôr vysvetlené. Nech sa aspoň v jej poslednom „dielku“ zachová všetko tak, ako to zanechala vo svojom rukopise, samozrejme jedine s dodržaním súčasnej pravopisnej normy.

(Celkovo 165 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter