Pocta I. F. Stravinskému
Niet tajomnejšieho a čarovnejšieho ročného obdobia než jar. Vydáva svedectvo o neustále sa obnovujúcom živote, je jeho nespochybniteľným a neprehliadnuteľným dôkazom. Vojny a chaos ju môžu poznamenať, nikdy nie zastaviť. Nedokáže to ani dnešný svet, ktorému čoraz viac vládnu technológie a cez ne ich tvorcovia a presadzovatelia, ochotní mrzačiť človeka biologicky i duchovne, úplne ho zotročiť či obetovať svojim temným fantáziám.
Jar sprevádza životy jednotlivcov i štátov, ovplyvňuje ich zrod a počiatky. Vedeli to Platón a Seneca Starší, Machiavelli aj Vivaldi. Počas nej je všetko živé v rozpuku, farby sú najkrajšie, vzduch čistý, zmysly ostré, mysle naplnené novou nádejou a očakávaniami. Príval energie alebo nostalgiu ako spomienku na ňu pociťujú aj starší obhliadajúc sa do minulosti. Všimli ste si s akou nehou i smútkom hľadia na malé deti, aj keď nie sú ich vnúčence, načúvajú švitoreniu a spevu vtáctva oslavujúceho jej príchod? Ako dychtivo sledujú trávu najprv nesmelo a postupne s nadšením klíčiacu zo zeme i rozvíjanie lístkov na stromoch?
Keď mal v predvečer prvého celosvetového konfliktu v Paríži premiéru balet Svätenie jari – Le Sacré du Printemps, Весна священная, mladého ruského skladateľa Igora Fiodoroviča Stravinského, sprvoti rozpačitým, postupne podráždeným publikom namaškrteným Čajkovským začali lomcovať silné emócie. Ruský balet, táto ozdoba svetových scén, a už vôbec nie sprievodná hudba, neboli tým, čo očakávalo. Stalo sa to aj Mozartovi, Beethovenovi a Mahlerovi pri prvých uvedeniach ich diel. Predstavenie sa síce dohralo, ale na svete bol škandál. Dnes je Svätenie jari pevnou súčasťou repertoárov orchestrov a divadelných súborov na celom svete. A nie je to len tým, že si človek, divák a poslucháč časom zvyknú na všetko.
Výtvarný návrh kulís Svätenia jari pre parížsku premiéru od cestovateľa, zberateľa, archeológa, filozofa, teozofa a výtvarníka Nikolaja Konstantinoviča R[o]ericha (1874-1947). Wikipédia.
Jar do života spoločnosti prináša mladá generácia. Tak je tomu vždy a tak je to aj správne. V Československu sa odmäk po zime a príchod jari odrážal v hudbe mladých ešte skôr, ako nastala tá politická „starcov“. Jej deťmi boli rovnako zlaté pražské (Golden Kids) i svojskejšie slovenské, bigbítové. Obe búrali existujúce bariéry a návyky nemenej účinne, textami, ich interpretáciou, mimikou a pohybmi, no najmä nefalšovanou radosťou, ktoré tu dovtedy neboli.
Pribúdali podmanivé melódie a krásne hlasy, tradičné kantilénové i k už populárnemu swingu pridávajúce blues a džezové dotyky.
Jar viacerých z mojej generácie sa začínala počúvaním Rádia Luxembourg. Eloise bola jednou z melódií, ktoré zostávajú v spomienkach jeho stelesnením. Spolu s vážnymi aj hravými Carpenters.
Môj spolužiak a doterajší priateľ zo základnej školy i gymnázia bol rockerom, keď u nás doma popri klasike znela najmä slovenská a česká produkcia. Rebel Miro, tenista a obdivovateľ, akože inak, Johna McEnroa, ma zobral do parády. Jeho receptom na moju rockovú negramotnosť boli hneď po Beatles a Rolling Stones Slade, Deep Purple, Nazareth, T. Rex, Black Sabbath, Uriah Heep, Queen a David Bowie. Collegium i Fermáta, Blue Effect, Dežo Ursiny, Vladimír Mišík a Radim Hladík. Miro ma zasypal kazetami, platne z rúk nepustil, počúvali sme ich u neho spolu s nahrávkami na magnetofónových kotúčoch. Akosi som však stále cítil, že som v jeho a ich svete votrelcom. Tak či onak, naučil ma vnímať a počúvať rock v rôznych podobách. Ďalej som kráčal sám.
Na ceste ma sprevádzali Genesis – Zrodenie pozostávajúci už len z troch členov oproti piatim pôvodným, „… and then there were three…“ (1978) Collins – Banks – Rutherford, a to od druhej polovice 70. do začiatku 80. rokov, keď aj oni, i jednotlivo, postupne prechádzali z „art“ na „pop“. Vôbec mi nevadilo, že počas jari môže fúkať vietor a mrholiť (Wind & Wuthering, 1976), najmä keď undertow – prúd hudobného cítenia bol už u mňa dostatočne silný. V mojej jari boli Genesis Stravinským.
Nezabúdajme, že okrem triedneho boja zúril všade navôkol aj ten druhý. Nebezpečenstvo ideologickej diverzie, vonkajších i domácich atakov na ideovú vyspelosť a bdelosť pracujúcich más mohli narušiť a oslabiť aj obyčajné – a nedosiahnuteľné – prázdniny, napríklad v povojnovom Ríme. Príbeh zo Západnej strany mesta bol z tohto pohľadu pre cenzorov akiste úľavou. Muzikálová kreácia Ameriky, ktorá popri vonkajšej pozlátke nie je pre všetkých, bola pre distribúciu akceptovateľná. Pre vďačných divákov a poslucháčov boli sviatkom obe. Ako sa ukázalo v druhom prípade, Stravinský prešiel za polstoročie dlhú cestu.
S pribúdajúcimi rokmi sa hammelovský „čas malín“ strácal až úplne zmizol. ,Násť‘ sa zmenilo na ‚dsať‛ a odpočet pokračoval neúprosne ďalej. Najprv len tušenú zmenu bolo potrebné priznať si a zmieriť sa s ňou. Jar sa skončila a prichádzalo niečo nové, nepočuté a neznáme. Hudobne i v tom ďalšom.
Hoci život bol a bude najmä tým, čím ste si ho spravili a robíte, šťastie si stále môžete privolať. Dá sa dosiahnuť v jednoduchých veciach a ich prostredníctvom. Napríklad aj pri počúvaní hypnotických Talk Talk inšpirovaných v ich štúdiovej tvorbe Stravinským, Debussym a Bartókom (The Colour of Spring, 1986).
Dokonale s nimi súznejú Marillion s „Koncom ročných období“ ktorých jarou najvlastnejšou je Veľká Noc (Seasons End, 1989).
Večný kolobeh pokračuje. Od prvej po poslednú jar ľudských životov, a potom znovu a znovu. Práve v ňom spočíva jej podstata, očisťujúce prežívanie a posväcovanie prameniace v jej jedinečnosti a neopakovateľnosti. Odrážajúce prísľub večnosti i pripomenutie našej (ne)pominuteľnosti.
Igor Fiodorovič Stravinskij, 1882-1971. Wikipédia.
