Výtvarné umenie patrí do sféry, kde okrem racionálnych stimulov nachádza uplatnenie tvorivosť – túžby, sny a schopnosť jedinca obohatiť svet vlastnými predstavami. Tento jav nachádza odraz v makro a mikro štruktúrach umeleckej tvorby. Ide o problém, ktorý priamo súvisí s otázkami tradície a súčasnosti v umení a spája sa so systémom hodnôt, ktoré sú výrazom túžob, ambícií, etiky, emocionálnych väzieb i uvedomených, či uvedomovaných princípov spoločenskej existencie. Platí to najmä v súčasnosti, pretože svet sa „otvoril“ a prudko sa mení. Predpovedá budúcnosť, ktorá sa môže rozvíjať všelijako. Týka sa to vo veľkej miere aj umenia. Zvlášť keď jeho neskoroavantgardné, alebo postavantgardné tendencie v súčasnosti často podliehajú komerčnému tlaku a slúžia v podstate politickým a finančným hrám svojich mecénov.
Napriek tomu, túžba po slobode, hľadanie skutočných a pravých hodnôt v umení a ich sprostredkovanie je cieľom viacerých maliarov, ktorých tvorba naznačuje popieranie stagnácie i retardácie a je nevyhnutným článkom spájajúcim minulosť so súčasnosťou. To znamená, že v súčasnom výtvarnom umení jestvuje smerovanie, ktoré poukazuje na súzvuk medzi tradíciou a novátorstvom, modernou – postmodernou a názormi jeho reprezentantov na rozpor medzi tým, čo v skutočnosti vidíme a nachádzame, a čo od nej očakávame.
Do tohto rámca spadá tvorba manželskej dvojice slovenských maliarov Melity Gwerkovej (1956) a Mariána Vidu (1949). Galéria SPP v Bratislave, v rámci svojho výstavného programu na rok 2026, priniesla reprezentatívnu sondu do ich tvorby, ktorú kurátorsky pripravila pod názvom Empatia Melita F. Gwerková, ktorú (podobne ako vystavujúcu Melitu Gwerkovú) spája príbuzenský vzťah s významným slovenským maliarom 1. polovice 20. storočia Edmundom Gwerkom (1895 – 1956). Výstava predstavila cca 30 obrazov (olejomalieb a kombinovaných techník na plátne) z obdobia posledných rokov ich tvorby.
Melita Gwerková: Hľadanie nadprirodzena.
Melita Gwerková (1956, Banská Štiavnica) absolvovala Strednú umelecko-priemyselnú školu v Kremnici (odbor dizajn) a vysokoškolské štúdiá na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (odbor Veda o výtvarnom umení). Je autorkou špeciálnej techniky „extender media“, za ktorú dostala ako prvá slovenská výtvarníčka bronzovú medailu talianskeho parlamentu (2011). Je členkou združenia umelcov domu Danteho Alighieriho vo Florencii. Jej diela sú v galériách a v súkromných zbierkach v mnohých európskych krajinách i v USA. Vystavovala doma a v zahraničí. Žije a tvorí so svojím manželom Marianom Vidom v Bratislave. Od začiatku sa profilovala ako autorka verná sama sebe (hoci to znie pateticky) na pozadí vzorov, príkladov a kultúrnych tradícií, konkrétnych geografických priestorov a ľudských odkazov.
Melita Gwerková: Annuntiatio.
V jej obrazoch tvary a farby odrážajú vzťah k príkladom z dejín umenia a ich proveniencie. Jej maliarska inšpirácia pramení (okrem iného) zo sveta talianskej renesancie. Od začiatku sa profilovala ako autorka figuratívnych a krajinárskych kompozícií, navzájom sa prelínajúcich na osnove neofiguratívnych princípov. Jej obrazy mesú pečať plynúceho „toku“, ktorého východiskom sú emocionálne, senzitívne hodnoty. Tie jej tvorbu posúvajú do sféry maliarskeho poetizmu. Tematicky obsahového, z pohľadu vývinových tendencií výtvarného umenia napr. surreálneho, fantazijného, magicko – realistického, ale predovšetkým poetického. Dôraz je položený na obsahový„povrch“ maľby, ktorý preniká do „vnútra obrazu,“ prepodobňuje sa vo farebných plochách, líniách, ktoré vychádzajú, rodia sa z tvarov skutočných. Z námetu, alebo prostredníctvom námetu. Aký to má význam? Odpoveď možno hľadať v povestnom „vnútornom modeli tvorby“, ktorý determinuje imagináciu, presnejšie poetickú imagináciu ako princíp tvorby, ktorá nechce byť pasívnym sledovaním a popisovaním skutočnosti, reality, ale jej tlmočením, prepodstatnením do reality cítenej, myslenej, tušenej alebo chcenej. Dôležitú úlohu v jej prípade zohrávajú spomienky, to čo je alebo bolo videné a čo by malo byť odvodené z vôle umelca. Dávajú vznikať obrazom, ktoré predstavujú chrbtovú kosť maliarkiných diel (Annuntiatio, 2035, Madona, 2025, Metasféra Matrixu, 2025, Lapač snov, 2025, Hľadanie nadprirodzena, 2024 a i.).
Melita Gwerková: Metaforický tanec.
Sú to obrazy s motívmi zameranými na implikáciu renesančných žien a madon, premietnuté do maliarskych konceptov „figurative intimes“, namaľované so zúženou koloristickou skladbou (zlatý oker, fialovo-sivá, ultramarínová modrá) doplnenou o niekoľko žiarivých akcentov. Tým, alebo vďaka tomu pôsobia ako farebne svieže, plné života a zároveň – paradoxne – aj nostalgicky. S duchom minulej doby aj súčasnosti. Histórie a dneška. Týmto (skrytým) kontrastom sa vyznačuje nová tvorba Melity Gwerkovej v prezentovaných obrazoch, po predchádzajúcich rokoch meditatívneho, zádumčivého maliarskeho rozjímania. Stala sa nielen dokladom jej súčasných podôb, ale tiež ukážkou jej vyvýjajúceho sa „raison d´etre“. Umenia, ktorým predstupuje pred divákov v čase, keď sa – povedzme si úprimne – názory na samotné maľovanie a maliarsky obraz v rozmedzí kurátorskej praxe a aktivít hlavne mladých historickov umenia, menili a menia. Keď sa maľovanie ako také už veľmi nenosí. A jeho nástroje a výrazové prostriedky sú nie raz považované za neaktuálne, patriace v čase počítačov a computer-artu kdesi do minulosti, alebo do úzadia. Ona sama sa bez ohľadu na to vo svojich dielach snaží o náznak čohosi tajomného, zvláštneho, iného ako to čo vidíme vlastnými očami (teda toho, o čo v maliarstve a umení vždy išlo, a čo ho nediskvalifikuje ani v súčasnej výtvarnej – vizuálnej kultúre). Jej obrazy pripomínajú blízkosť nehybnej večnosti, nádych absolútna doprevádzaný vnútornou harmóniou, predtuchu zrodu „nadreálneho“ života – sveta vo výpovedi, ktorú charakterizuje „majestát pokoja“. Neprekračujú dimenzie klasicky vnímaného maliarskeho zobrazenia a vyvolávajú stavy blízke kontemplácii, náznaky metafyzického snenia, odrážajú myšlienky a predstavy zostavené do farieb, tvarov, plôch a línií, ktoré vznikli v konkrétnom čase a priestore. To všetko vytvára harmóniu, ktorú nám maliarka kladie pred oči v súčasnej uponáhľanej dobe. Je to príklad tvorby, ktorá skutočnoť nepopiera, ani ju nekopíruje.
Marian Vida: Ateliér I. – II.
Podobný východiskový princíp možno identifikovať v maľbe Mariana Vidu (1949, Handlová). Umeniu sa vernuje takmer štyri desaťročia, je členom UBS, SVÚ, francúzskej asociácie A7 a talianskeho združenia umelcov domu Danteho Alighieriho. Vystavoval na viacerých výstavách doma a v zahraničí a jeho diela sú súčasťou zbierky Stálej misie SR pri OSN v New Yorku. Výstava predstavuje Vidovu tvorbu ako dôsledok permanentne sa odvíjajúcej línie – systému, v ktorom má tradícia a súčasnosť svoje miesto. Prerastanie prvkov tradície, disharmónia a harmónia zároveň, tvorí v tomto zmysle základ a vstupuje do jeho diela ako tvorivý paradox. Svojimi obrazmi sa pohybuje v „prostredí“ nefiguratívnej maľby. Pripomína, že ide o univerzálny priestor, priestor universa, kde – tak ako v iných prípadoch – sa na umenie „nazerá“ ako na konzistentný systém, ktorý je nastolením a narastaním skutočnosti, jej ontologickou obnovou. Práve tento fakt možno považovať za rozhodujúci v prípade Vidových malieb, ktorými sa usiluje potvrdiť korene svojej tvorby v nefiguratívnych výskumoch a konštrukciách farebnej reči obrazu. Následne sa ju pokúša rozvinúť prehodnocovaním abstraktných východísk, v jednom a tom istom čase, na jednom a tom istom mieste, v ikonografickej štruktúre obrazu, t.j. v akomsi „novom“ type maľby, ktorý vrcholí jeho najnovšími dielami, kde badať evidentný príklon k sugestívnej výpovedi farby. Farebnej plochy, ktorá necháva vyznieť vibrácie dynamického rukopisu a rytmu štetca takmer naplno, a prihovára sa cez odkaz konštruktívne vnímanej kompozície zostavenej z tvarov a odkazov na „revitalizovaný“ neo-informel či sugestívny výraz tzv. lyrickej abstrakcie ( Krajina, 2026, Toro, 2025, Začiatok, 2025, Harmónia, 2024, Kaviareň, 2025, Slnečný cirkus, 2025 a i.).
3 Marian Vida: Slnečný cirkus.
Jeho diela vyrástli z odkazu výtvarnej moderny, jej nevysýchajúcich prameňov, skúseností a poznatkov: nefiguratívnej tvorby, konštruktivistických tendecií a abstrakcie spájanej s variovanou odozvou informelu. To všetko v priamej nadväznosti na realitu skutočnosti a skutočnú realitu. Svoju inšpiráciu maliar nachádza takpovediac všade – kdekoľvek a v čomkoľvek, čo sa spája „s javmi a vecami“ ľudskej existencie. Je to predmet, vec, duchovno, jav, udalosť, hmota, priestor, vzťahy, energia…V jeho maľbách sa vypínajú „personifikované“ útvary čnejúce do výšin, i navzájom sa prepletajúce elipsy, vertikály a diagonály rastúce zo zeme, zo skutočnosti a snov, ktoré ukazujú k zemi a nebu. Sú ako ľudské telá, torzá, ruky, nohy, prsty, tváre, gestá podopierajúce a opierajúce sa zároveň o klenbu ľudských túžob. Ako dynamické, plynúce symboly živej vegetácie, priestoru, kde sú si všetci ľudia navzájom blízki a vzdialení, a kde na nás číha nádej i spása. Svet videný a konštruovaný vo farbe a cez farbu – to je modus vivendi Vidovho celoživotného maliarkeho zápasu, podporovaného vlastným intelektuálnym a racionálnym zázemím. Stal sa jedným z mála, čo venujú svoje úsilie výskumom farby v maliarstve na praktickej báze (samozrejme, v súznení významu kompozície tvaru a tvaru kompozície v obraze), ktorého integrálnu súčasť predstavuje odkaz snáh európskej a svetovej výtvarnej moderny, podporovaný vedomím o európskej integrite a európskej kultúrnej civilizácii, ktorej sme boli od počiatku prirodzenou súčasťou a ktorú sme odjakživa spoluutvárali.
Marian Vida: Iná krajina I.
Možno povedať, že výstava splnila dvojjediný účel: po prvé stelesnila najnovší autorský „doprovod“ k celoživotnej maliarskej tvorbe oboch umelcov – Melity Gwerkovej a Mariána Vidu -, na druhej strane uviedla ich výtvarné dielo v skutočnom stave a originálnej podobe, takpovediac „do obehu“. Rozšírila rad prezentačných výstupov súčasných slovenských výtvarných umelcov o tvorbu, ktorá si isto nájde svojich záujemcov a obdivovateľov popri iných akciách vizuálneho umenia na Slovensku. Ak by sme chceli byť presnejší, základom maliarskej kontemplácie oboch umelcov je poetická imaginácia, obnovovanie slobody vnútorného sveta, inak povedané, odhodlanie vkročiť do neznáma, do sveta jednoty v protikladoch. Ich obrazy sú obrazmi spirituality, trochu aj mystiky a mysteriozity, kde nejestvuje nič obmedzené či vymedzené prijatými konvenciami, ani zaužívanými pravidlami ľudskej skúsenosti. Skutočnosť, ktorú poznáme sa v nich mení na realitu nepoznaného, ale aj na poctu kráľovstvu klasického a moderného maliarstva zastúpeného mnohými slávnymi menami. Snažia sa sprostredkovať vieru v poznanie, ktoré sa rovná archetypálnemu pratvaru, ľudskej duši. Francúzsky maliar Paul Cézanne (1839 – 1906) ju voľakedy hľadal v stratenej múdrosti starých majstrov a v prírode – veľkej, jednoliatej koncepcii všehomíra.Hovorieval – „príroda je stále to isté, no to, čo sa nám zjavuje, nie je trvalé, preto mu umenie musí dať prízvuk večnosti“. Krása reality a realita krásy, ktorá zo skutočnosti vychádza sa do skutočnosti aj vracia: je a ostane – večná. Ako v obrazoch Melity Gwerkovej a Mariána Vidu.
Foto: Ľubomír Podušel
