Je taký kontinent. Nie z filmového príbehu Meryl Streepovej a Roberta Redforda, no blízky Elánu. Neviditeľný, a predsa prítomný. Môžu ho vytvárať ľudské hlasy bez podpory hudobných nástrojov i spoločne. Znejú ozvenou storočí. Od chorálov a madrigalov stredoveku cez oratóriá barokových velikánov po živé „unplugged“ vystúpenia i štúdiové nahrávky klasických a moderných interpretov. Ponúkaným skladbám dominuje akustická sýtosť. Sprevádza ich nástojčivosť, jemná, plachá a rozmarná. Zastavme čas, vnímajme zvuk v priestore, fyzickom i tom druhom. Hudbu a jej účinky vibrujúce v spomienkach.
Prinášajú spontánnu radosť v liečivej vode, čo z nej prýšti a drží nás už od dôb starých majstrov a ich nasledovníkov nad vodou.
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krajina, kde sa voda sypala a piesok sa lial. Mali sme sa vraj zle. Aspoň tak nám to dnes hovoria tí, ktorí vtedy nežili. Materiálne majú oveľa viac ako ich starí rodičia. Všade už boli. Vedia všetko. Iba to nie, že kniha, film, texasky, tričko, tenisky, kamaráti a kamarátky na kupku, kofča a zmrzka po ňom, boli viac ako naleštené SUV.
Nehodno len tak naverímboha hádzať superlatívmi. Album „Au ras de paquerettes“ („Po sedmokrásky“ – prenesene „Pri zemi“; 1999) zostáva kultový aj po troch desaťročiach. Rovnako je vo frankofónnom hudobnom svete legendárnou dvojica Alain Souchon (texty a spev) a Laurent Voulzy (gitary, kompozície, spev, aranžmány). Pche, Francúzi a rock? Nuž, kto neverí, nech aspoň skúsi. Bon Jovi ani Metallica to nie sú, ibaže by ste mali skúsenosť s pridávaním koly do červeného vína vo Francúzsku. Mon Dieu, tie zdesené pohľady. Pardon.
Mladý Laurent a jeho sólový sen rybára loviaceho ryby v oceáne a bozky mimo neho od svitu do mrku s dvorným kapelníkom Ľudovíta XIV. Jeanom Baptistom Lullym pri kormidle.
A potom z troch ostal len jeden („… and then there were three“, Mike Rutherford – Anthony Banks, Phil Collins), aby k sebe opäť pribral druhého i tretieho (Paul Young, Paul Carrack). Z vážnych Genesis sa stali hraví a romantickí Mechanici. Stále im to, aj keď dnes už v pozmenenej zostave, šliape. Svet je pre nich gombička. Keď príliš hryzie, hádžu ho cez plecia. Pomáha to.
V polovici 80. rokov boli Cock Robin známou skupinou s charakteristickým zvukom, vokálmi, no najmä pocitovo. Nezneli ako iní, nestarali sa, koľko hitov majú v rebríčkoch, hrali si svoje a nezameniteľne pre publikum, ktoré ich zbožňovalo. Vek nevinnosti a zlaté časy, všetko v jednom. Život bol stále pred vami a nebesia hneď za rohom.
Veľká krajina – veľká duša. Platí to aj opačne. Toto Tattoo nie je o obyčajnom tetovaní. Balada kanadského hudobného velikána Gordona Lightfoota z albumu „Salute“ (1983) mohla pokojne zaznieť už pred storočiami na dvoroch panovníkov a pod oknami vyvolených dám stredovekých minnesängrov.
Pri nástupe klavírneho sóla multinštrumentalistu, interpreta a skladateľa Brucea Hornsbyho sa nedá nepripomenúť si básnikove slová o „osemnástich letách, ktoré uplynuli, kým chlapec vravieť začal“ (LN). Azda sa pritom pozeral z okna, aby aj videl.
„Na ulici stála, volala sa Klára…“. Všetko v skratke o dievčatách stojacich na uliciach pod bránami s rozmazanou tvárou, ktoré prišli nielen o ilúzie. Hutný zvuk s akustickou gitarou v popredí. Textovo jemnejšia no vyznením dôraznejšia variácia na tému „Roxanne“ od Police.
Kalifornskí The Motels so speváčkou Marthou Davis, stálicou a tvárou skupiny, koncertujú od začiatku 70. rokov (s hiátom a pozmenenou zostavou) dodnes. Patria k tým kapelám, ktoré si, podobne ako Cock Robin, poslucháča okamžite získajú schopnosťou navodiť atmosféru.
Keď všade vládla Polícia, ktorú mali ľudia radi. Spontánne a nesynchronizovane.
„Ráno v novinách, čierna ryža – modrý hrach. A tí, čo sme nechceli, sú prezlečení anjeli. Slnko svieti vždy na všetkých, dobrých aj zlých.“ Takto to vníma prešovský tímový solitér. Na tých druhých by nemuselo až toľko. Majú radi tmu a je to na nich vidieť.
Váhal som. Je tu priveľa syntetizátorov. Steve Winwood je však najmä bluesová legenda, ktorá vie ponúknuť mnoho iných, pravých akustických kúskov. Z nostalgie som sa priklonil k nasledujúcemu, popovému. Kvôli povzbudzujúcemu obsahu i vyžarovaniu optimizmu 80. rokov. Hlavná myšlienka? Kým jestvuje šanca dosiahnuť cieľ, netreba sa vzdávať
Domy uschovávajú túžby a tajomstvá. Nie každý bol bezpečným, láskou prehriatym rodinným hniezdom, kde všetko fungovalo ukážkovo. Tvorca „Virginia Sound“ a majster zjednocujúceho štýlu „Americana“ vyrastajúceho z hudobných koreňov amerického Juhu prichádza s intímnym vyznaním v komornej atmosfére…
…nasledovaný Lullym s ceremoniálnym Tureckým pochodom skomponovaným a hraným vo Versailles ešte pred tým, ako sa exotickej témy hravo a neodolateľne zmocnilo zázračné dieťa, salzbursko-viedenský muzikálny fashionista Amadeus.
„Môžeš prehľadať celý svet a pritom ostať zajatcom v klietke“, tvrdí veterán „bieleho [modrookého – blue-eyed] soulu“ Michael McDonald, spolupracujúci ešte predtým, ako sa vydal na štyridsaťročnú sólovú dráhu, s hviezdnymi Steely Dan a Doobie Brothers. Je krásne ostať vo svojom vnútri aj napriek pribúdajúcemu veku stále dieťaťom.
Britskí Level 42 (Mark King, Mike Lindup a ď.), ktorí dobyli svet albumom „Running in the Family“ (1987) s ním vrelo súhlasia. Ich „sound“, ktorý znie v éteri rovnako dlho ako v predošlom prípade, je nezameniteľný a optimistický.
Opäť Kanada a jej vlastní Rolling Stones – The Rush. Album „Presto“ (1989) je po predchádzajúcich syntetizátorových aranžmánoch („Power Windows“, 1985) najmä akustika, ktorej vládne inštrumentálne i vokálne gitarový mág Geddy Lee, ikona, doyen kanadského rocku. Uf.
Well, well, well, kto by to povedal. Enfant terrible ostrovnej „Novej vlny“ Elvis Costello v jeho komornej podobe. Od skroteného leva má vo svojom akustickom albume s prvkami country a folku („King of America“, 1986) aj napriek tomu ďaleko. Mimochodom, doprajete si aj niečo pikantnejšie ? Ak áno, dobrú chuť.
Medzi tých, ktorí neplnili rubriky hudobných časopisov a bulváru škandálmi prezentujúc sa svojským, ľahko rozoznateľným štýlom, patria britskí Wang Chung. Symfonická adaptácia ich najväčších hitov 80. rokov v podaní Pražského filharmonického orchestra (2019) pripomínajúca akustický ohňostroj dokazuje, prečo majú dnes už veteráni Jack Hues (od Zolovho „J´accuse“) a Nick Feldman stále svoje pevné miesto v pop-rockovej klasike.
Ak sme pri Steveovi Winwoodovi akceptovali kompromis, pri Ericovi Claptonovi ostaňme ortodoxní. Nebude to síce rýdzo akustická ukážka interpretovho sólového inštrumentálneho majstrovstva, ale verzia s plnším, rockovým a bluesovým zvukom. Z albumu, ktorý vystihuje jeho posolstvo neúnavného pútnika a hľadača nových ciest („Journeyman“, 1989).
Šibalský vtáčik poletuje na oblohe a spúšťa sa prudko k zemi upozorňujúc kráľovstvá i republiky, monarchov a finančníkov s ich tajomstvami a trikmi, ktorými vládnu ostatným – „bacha na tých, ktorí nemajú čo stratiť“. Duch Revolúcie a vzdoru stále žije! Alain a Laurent, aj keď o trochu starší, to opäť akusticky naplno rozbalili v akoby len na to stvorenom prostredí.
Slováci sú národ s bohatou hudobnou tvorbou siahajúcou od folklóru po súčasnú alternatívu so zodpovedajúcim množstvom výborných interpretov oboch pohlaví. Hudobná skupina Vidiek je z iného sveta. Dvojnásobné epiteton ornans – kultová a ikonická – som pre istotu vynechal, čo neznamená, že jej nepristanú. Jej členovia sa zrejme dodnes čudujú, ako sa tu ocitli a ako sa odtiaľto dostanú naspäť k svojim. Usudzujúc z klipu si na matičke Zemi zrejme už zvykli. Nebodaj sa im medzi nami aj páči.
Lavína alebo zosuv pôdy vás strhnú zo svahu no môžu aj v spomienkach. V druhom prípade to nemusí byť až také zlé. „Live“ interpretácia rovnomenného megahitu hudobnej skupiny Fleetwood Mac a jej speváčky Stevie Nicks z roku 1975. Sugestívne a prenikajúce pod kožu.
Azda nik iný nedokáže malé akustické spomínanie uzavrieť lepšie než Jean-Philippe Rameau, majster harmónie kráčajúci v stopách J.B. Lullyho. So vznešenou, nevtieravou eleganciou prináša prelínanie žánru lyrickej tragédie (tragédie lyrique), ktorého bol jedným z hlavných predstaviteľov, a „malej smrti“ (la petite mort). V tomto prípade hudobnej.
Priekopník objavovania kontinentu Akustiky, Jean-Baptiste Lully, skladateľ, hudobník, tanečník, choreograf, kapelník, maître de musique, na dvore Ľudovíta XIV., prominentná osobnosť hudobného baroka (1632 – 1687). Wikimedia Commons
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008