Poézia má svoje vlastné zákony, ktoré si stanovuje. Platí to aj pre poéziu Jána Nagajdu, autora, ktorý vyrastal v literárnej prílohe Nového slova. Je dlhoročným členom Spolku slovenských spisovateľov. Publikoval nielen v literárnych časopisoch, ale i v rozhlase, v rôznych almanachoch a antológiách nielen na Slovensku, ale i na Ukrajine a v Poľsku.
V dlhších či v kratších intervaloch mu vychádzajú básnické zbierky. Ako mi napísal, nehľadá si sponzorov. Nežiada Fond na podporu umenia o dotáciu. Mnohé doteraz vydané zbierky si financoval sám. V roku 1979 debutoval zbierkou „Medzi nami“. Doteraz mu vyšlo dvanásť knižiek poézie.
V zbierke básní „Útek z tieňa“ /Pars Artem 2024/ sa snaží zachytiť bohatstvo svojich myšlienkových pochodov a predstáv. Modifikovať to, čo je podstatné. Pretože vieme, že básnický jazyk je odlišný od hovoreného, pretože pomenúva akési zvláštne vyžarovanie a fluidum. A tým vstupuje do nášho povedomia. Autor to naznačuje aj vo veršoch: /Veci sa dajú vidieť tak i tak / Svetlo a tma sa skrýva v tieni / Vidieť sa dá i naopak / Človek sám seba na svoj obraz mení / Sú veci, ktorým chýba logika / a predsa svetom ako pierkom hýbu / Niečo sa rodí, niečo zaniká./ V našom bytí existujú len hodnoty, ako sú: morálka, etika, pravda, spravodlivosť a ďalšie… Pri pozornom čítaní Nagajdovej poézie, prikláňajúcej sa k reflexii a posolstve to môžeme nájsť. Autor nepatrí k básnikom „trýzneným nepreniknuteľnosťou, či ponorených do nejasnosti“. Nie je predstaviteľom tzv. progresívnej vlny v súčasnej poézii. Tej sa zdá jeho poetika statická a jednotvárna. Možno i vzhľadom na viazaný verš, ktorý je u neho dominantný. No Nagajda vie vo svojich veršoch zdôrazniť to, o čom je život. Jedinečné chvíle, celistvosť súdržnosti a krehkosť existencie. Zviditeľnené je to aj vo veršoch básne Výkrik, str.17 / „O čo nám ide, ak nie o život / Neskúšam slová natrieť medom / Zem je len loď / ja nie som lodivod / Možno je ním len Boh / ale pohár s jedom / zakaždým podá človek človeku / Vesmír je more bezbrehého prázdna / Kto ešte hľadá šancu k úteku? /Byť a či nebyť nie je výkrik blázna /. V tejto súvislosti mi napadá myšlienka. Je to práve básnik, ktorý má vyjsť zo seba, aby svoje posolstvá odovzdal iným. A básnik Ján Nagajda nám to vo svojej poézii dáva najavo.
