Omega 1974. Vzadu zľava: Ferenc Debreczeni, László Benkő, Tamás Mihály, vpredu János Kóbor, György Molnár. Foto:Wikimedia
Pravda smrti je neúprosná a kruto definitívna. Je to konečná stanica, starnutie je cesta, ktorá môže byť krátka alebo dlhá, príjemná alebo bolestivá, šťastná alebo smutná. Proces starnutia ovplyvňujú naše gény, prostredie, v ktorom žijeme, ale aj náš prístup k vlastnému životu. Svet prebytku ako aj svet nedostatku zrýchľuje proces starnutia. Revolučné objavy v medicíne predlžujú ľudský život, ale zároveň znižujú našu ochotu starať sa o vlastné telo a myseľ. A tak viac liečime, ako predchádzame ochoreniam.
Aj preto vo svojich príspevkoch často píšem o starnutí a smrti ako o univerzálnej súčasti nášho bytia. Denne sa s ňou stretávame v správach, filmoch či hoci vo videohrách, kde vystupuje len abstraktne ako virtuálna, spokojne ju môžeme ignorovať. No keď zasiahne náš mikrosvet, všetko sa mení.
Mňa vždy smrť zasiahne emočne, svojským spôsobom vtedy, keď zomrie známy hudobník z kapely, ktorá formovala moju mladosť. Keď som sa zúčastňoval vizít na klinike geriatrie, vypracovával som sociálne portréty hospitalizovaných pacientov. Dovoľte mi preto, aj keď s oneskorením, načrtnúť krátky sociálny portrét maďarskej legendy menom Omega.
Omega skončila, keď sa na večnosť odobral jej spevák János Kóbor (*17 5. 1943 – † 6. 12. 2021). Kapela by tento rok v septembri bola oslavovala 64 výročie vzniku. Hudobníka hospitalizovali s infekciou nového druhu koronavírusu, po štyroch dňoch ho previezli na Városmajorskú kliniku srdcových a cievnych chorôb, kde vo veku 78 rokov ochoreniu COVID-19 podľahol.
Bol držiteľom Kossuthovej ceny a Ceny Ferenca Liszta. Milióny fanúšikov doma i v zahraničí ho zbožňovali ako rockovú hviezdu. Zanecháva po sebe nepochopiteľnú prázdnotu.
Skupina Omega patrila k najúspešnejším maďarským rockovým hudobným skupinám. Založili ju v septembri roku 1962 László Benkő (klávesy) a János Kóbor (spev a rytmická gitara). Túto kapelu som vnímal ako výnimočný hudobný fenomén, a to nielen na maďarskej scéne. Bola najstaršou a úspešne fungujúcou skupinou u našich južných susedov. V tomto smere ju u nás môžeme porovnať vari len s Prúdmi alebo Olympicom.
Okrem štátov strednej a východnej Európy sa presadila aj za vtedajšou železnou oponou vrátane Veľkej Británie, Švajčiarska a bývalého Západného Nemecka. Pod ich úspech sa podpísalo ich originálne muzikantské umenie.
Je neuveriteľné, že keď sa kapela v 90. rokoch vrátila na scénu v pôvodnej zostave, na národnom budapeštianskom Népstadióne sa tlačilo napriek nepríjemnému daždivému počasiu 80-tisíc fanúšikov. Nie náhodou bola Omega neoficiálne označovaná prívlastkami ako „Pink Floyd Východu“ alebo „Východní Rolling Stones“. Stala sa významným kultúrnym exportným artiklom a dlhodobo je jednou z poznávacích charakteristík Maďarska.
Vždy som obdivoval, ako dlho táto legenda dokázala fungovať na plné obrátky. História už viackrát potvrdila, že skupine Omega osobitne svedčia koncerty naživo na veľkých štadiónoch a v halách. Veľmi často ich skladby zneli v rádiách, prakticky dodnes sú obľúbené. Kto by nepoznal také hymny, ako Gyöngyhajú lány (Dievča s perlami vo vlasoch), alebo Petróleum lámpa (Petrolejová lampa).
Najväčšiu pozornosť na seba vždy strhol János Kóbor, rocková primadona, ktorý mal vedľa seba duo sprievodných vokalistov, vypomáhajúcich s výškami. Veľký priestor na koncertoch dostával aj László Benkő (klávesové nástroje) a na ňom často stála i padala kompozičná noblesa zoskupenia.
Môj najobľúbenejší bol album Omega 6 – Nem tudom a neved, ktorý na platni vyšiel v roku 1975. Maďarský rock za bývalej doby bol na veľmi dobrej úrovni (nielen Omega, ale aj Logomotiv GT, Piramis, Scorpio). Doba ich tlačila do hernej virtuozity a tvorivosti. Slušná bola aj poľská scéna – najmä SBB a skupina Budka Suflera. Mladosť a tvorivosť si vždy nájdu cestu ako sa prejaviť, nedajú sa zatvoriť za plechovú zátarasu.
Omega v dobe socializmu pôsobila ako malý paradox. Znela sebavedome, moderne a na pomery východného bloku až nebezpečne svetovo.
Ukázala, že i za železnou oponou môže vzniknúť hudba, ktorá obstojí v medzinárodnom meradle. Nie ako kópia, ale ako svojbytný hlas regiónu. Boli dôkazom, že kreativita si cestu nájde aj v obmedzených podmienkach. Pre poslucháčov boli symbolom toho, že existuje niečo za horizontom každodennosti. Že hudba môže otvoriť okno do veľkého sveta.
Verím, že rockové legendy originalitou aj životnou energiou budú inšpirovať aj súčasné mladé generácie k tomu, aby hľadali svojím špecifickým hudobným jazykom porozumenie medzi ľuďmi a národmi.
PhDr. Dušan Piršel, riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008