Foto: https://snd.sk/
V posledných dvoch desaťročiach som publikoval viaceré články venované vývoju v opernom umením. Jednak som reagoval na tzv. režisérske operné divadlo, ktoré povyšuje prínos režiséra nad samotného skladateľa a hudobné zložky inscenácie, jednak som kriticky upozorňoval na slabší záujem o operu u Slovákov v porovnaní s okolitými národmi. Opera naozaj prešla značným vývojom a zmeny, ktoré sa udiali na Slovensku, nemohli tento vývoj nereflektovať. Otázne je, či tento vývoj hodnotiť kladne alebo záporne.
V Bratislave opera SND od roku 1920 do 2021 (s asi trojročnou prestávkou na prelome 60. a 70. rokov v dôsledku rekonštrukcie, ktorá znížila aj kapacitu o tristo na 580 sedadiel) hrala v historickej budove Helmera a Fellnera. Od roku 2007 sa operné večery striedavalo uvádzali v najväčšej sále novej budovy SND (s kapacitou 860 sedadiel) a v historickej budove a od roku 2021 opera účinkovala už len v novej budove. Ďalšími míľnikmi v dejinách opery SND boli roky 1939, kedy sa operný súbor definitívne poslovenčil a rok 2022, kedy generálny riaditeľ Matej Drlička a ním menovaný (krátkodobý)riaditeľ opery Lubor Cukr začali operný súbor preformovávať z repertoárového princípu (utvoreného v minulosti a dodnes používaného v operných divadlách strednej Európy a nemecky hovoriacej oblasti) na princíp blokový. Kým prvý spôsob prevádzky divadla sa vyznačuje tým, že na každom z večerov súbor predstavuje iné operné dielo, v blokovom systéme sa jednotlivé inscenácie hrajú v blokoch niekoľko dní po sebe. V SND tento spôsob prevádzky mierne obmenili tak, že každá nová premiéra sa uvádza 4-5-krát za sebou, kým ostatné inscenácie sa uvádzajú vždy dva po sebe nasledujúce večery. Tento spôsob má svoje príčiny a ďalekosiahle dôsledky.
Kým pri repertoárovom systéme sa do mesiaca uvádzal dvojciferný počet predstavení (v niektorých obdobiach blížiaci sa až k počtu dvadsať), momentálne operný súbor SND na sezónu 2026/27 plánuje osemdesiat predstavení (z toho 13 pre deti) a sedem koncertov. Dvojciferný počet predstavení sa ponúka divákom iba v troch mesiacoch: októbri, decembri a marci. Výhody blokového systému sú predovšetkým ekonomické. Divadlo ušetri na každodennom stavaní nových kulís, redukcia počtu predstavení síce zvyšuje percentuálnu naplnenosť sály, ale zároveň rapídne znižuje možnosti návštevy opery pre operu milujúce domáce či zahraničné publikum. V čase veľkej krízy návštevnosti opery SND v roku 1968 operné predstavenia zaznamenali cca 80 tisíc návštev. Ak berieme do úvahy, že od tých čias rástla vzdelanostná skladba obyvateľstva a výrazne rástol aj jeho počet, potom približne polovičné hodnoty dneška pôsobia priam katastroficky. Oponovať tomuto názoru sa čiastočne dá tým, že kým v 60. rokoch uberala operu o návštevníkov televízia, v posledných desaťročiach sú to ďalšie technické vynálezy (mobily, počítače), pri ktorých populácia trávi veľa času a do úvahy treba vziať aj celkový posun v trávení voľného času po zmene politického systému. Tieto, pre operu konkurenčné faktory, však pôsobia aj v okolitých krajinách, kde si opera stále udržiava relatívne stabilné publikum.
Vedenie opery SND pre budúcu sezónu 2026/2027 počíta s troma premiérami. Kálmanova opereta Čardášová princezná bude uvádzaná najčastejšie (11-krát) pre očakávaný záujem publika, ktoré prišlo o klasickú operetu už pred niekoľkým desaťročiami. Druhou premiérou by mali byť dve časti (Sestra Angelika a Gianni Schicchi) z Pucciniho Triptychu, ktorý SND v réžii Romana Poláka uviedla v roku 2017. Z dostupných údajov nie je jasné, či pôjde o „oprášenie“ minulej inscenácie, alebo nová riaditeľka opery Andrea Hlinková vo svojich réžiách inklinujúca k verizmu presadí nové nielen hudobné, ale aj divadelné naštudovanie. Posledným plánovaným titulom je opera Mefistofeles od Arriga Boita, ktorú v SND doteraz (a vcelku úspešne) uviedli v roku 1996 (mala 39 predstavení). Toto dielo nie celkom oprávnene žije v tieni operného spracovania faustovskej legendy Charlesa Gounoda. Z repertoáru minulých sezón sa diváci budú môcť stretnúť so štyrmi operami Giuseppe Verdiho, dvoma populárnymi operami Pucciniho (Bohéma, Butterfly) i operami Mozarta, Dvořáka, Čajkovského. Saint-Saensa a s dvoma predstaveniami Suchoňovho Svätopluka. Popri tradíciou už „povinného“ silvestrovsko-novoročného koncertu (odznie štyri razy) ako aj záverečného Galakoncertu treba privítať tak koncert venovaný pamiatke bývalého člena opery SND a úspešného „svetobežníka“ Sergeja Larina (12. 9.) a uvedenie Rossiniho Stabat Mater v minulosti viackrát ponúkaného v Slovenskej filharmónii.
Veľkou neznámou zostáva stav sólistického ansámblu, v ktorom (ako sa zdá) budú prevažovať speváci angažovaní na konkrétne vystúpenia. Aj to je oproti minulej tradícii výrazná zmena (v minulom storočí hoci trocha naddimenzovane súbor niekedy dosahoval až tri-štyri desiatky interných sólistov). Aj keď vo väčšine prípadov zrejme pôjde o slovenských (príp. českých) spevákov, žiadalo by sa vyjadrenie, či tento systém predstavuje aj finančnú úsporu a či umožní aj v minulosti častejšie hosťovania zaujímavých zahraničných sólistov.
V politickom systéme, v ktorom úspechy kultúry už nie sú bohato dotovanou výkladnou skriňou režimu, sa zrejme nepodarí návrat k systému fungovania opery v časoch mojej mladosti. Jednako si opera ako najkomplexnejší divadelný druh žiada podporu zo strany štátu a dômyselný marketing vedenia divadla. Kultúrna politika štátu nemôže akceptovať redukciu mnohofunkčného umenia na priemysel zábavy, ale podporou náročnejších umeleckých prejavov formovať vkus potenciálneho publika.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008