Najmladší zo spisovateľského rodu

K 125. výročiu narodenia a 40. výročiu úmrtia Jána Čajaka ml.

V dejinách literatúry sa neraz stalo, že sa dieťa rozhodlo kráčať v stopách svojho otca. Hádam najznámejšie príklady sú: Alexandre Dumas starší a Alexandre Dumas mladší, v našej literatúre Jozef Miloslav Hurban a jeho syn Svetozár Hurban Vajanský, Andrej Sládkovič a Martin Sládkovičov. V súčasnosti Ján a Andrijan Turanovci či Jozef a Boris Mihalkovičovci, Ivan a Michal Habajovci, alebo Vincent Šikula a Veronika Šikulová.

Zakladateľ dynastie
Ján Čajak

Ale v slovenskej literatúre máme aj celý spisovateľský rod, čiže spisovateľa-otca, spisovateľa-syna a spisovateľa-vnuka. Je to známa dynastia Čajakovcov, ktorá v našej literatúre pôsobila vyše jedného storočia. Spoločné priezvisko, ba dokonca i krstné meno Ján, prinieslo nemálo nejasností, ako spisovateľov nazvať. Spočiatku, keď boli dvaja, to bolo jednoduché – otec bol Ján Čajak starší, syn – Ján Čajak mladší. Ale keď v roku 1943 na sklonku otcovho života vstúpil do slovenskej literatúry knižkou Dumný briežok v poradí už tretí Ján Čajak, spôsobilo to už poriadny zmätok. V slovenskej literatúre začala pôsobiť unikátna trojgeneračná spisovateľská dynastia nielen s rovnakým priezviskom, ale aj s krstným menom. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim všetko uviesť na správnu mieru, poukázať, ktorý Ján Čajak čo napísal.

Zakladateľ dynastie Ján Čajak starší sa narodil 1. 1. 1830 v Paludzi. Počas štúdií na evanjelickom lýceu v Levoči sa zapojil do práce v Jednote mládeže slovenskej. Písal vlastenecké i prírodné básne v duchu štúrovskej poézie. Jeho verše, ktoré publikoval časopisecky, vydal osem rokov po jeho predčasnej smrti v roku 1867 pod názvom Básne Janka Čajaka Pavel Dobšinský.

Ján Čajak st.

Prostredný Ján Čajak, syn Jána Čajaka staršieho a otec Jána Čajaka mladšieho, sa narodil 19. decembra 1863 v Liptovskom Svätom Jáne. V súčasnosti ho literárna história uvádza bez prívlastku, prípadne podľa pseudonymu Aliquis, hoci spočiatku sa, do vstupu jeho syna do literatúry, nazýval Ján Čajak mladší. V roku 1893 odišiel učiť na Dolnú zem, najprv do Selenče a neskôr sa usadil v Petrovci, v kultúrnom a národnom stredisku tamojších Slovákov. Do literatúry vstúpil pomerne neskoro ako štyridsaťročný. Písal poviedky krátkeho anekdotického charakteru s ľudovýchovnou tematikou. Vrcholom jeho tvorby bol román Rodina Rovesných, v ktorom zobrazil morálny úpadok a postupné odnárodňovanie členov rodiny bohatého obchodníka.

V tomto článku sa však budem podrobnejšie zaoberať tretím, najmladším príslušníkom spisovateľskej dynastie, Jánom Čajakom mladším.

Ján Čajak ml. sa narodil 18. júla 1897 v Selenči na území dnešného Srbska. Po vyštudovaní pôsobil ako profesor slovenčiny a dejepisu na slovenskom gymnáziu v Báčskom Petrovci. Ján Čajak mladší, podobne ako jeho otec, knižne debutoval až v neskoršom veku, ako 45-ročný v roku 1943, a to hneď dvoma knihami, zbierkou poviedok z obdobia druhej svetovej vojny Dumný briežok a novelou Zuzka Turanová; ale už predtým uverejňoval v krajanských časopisoch Svit a Náš život recenzie, kultúrno-výchovné a polemické články o slovenskej literatúre a kultúre v Juhoslávii. Sporadicky písal aj kratšie poviedky. Námety na svoju tvorbu si vyberal z prostredia dolnozemských Slovákov. Spočiatku písal len folklórne štylizované humoresky, ale neskôr prešiel k spoločensky závažnejším námetom. Pre ochotnícke súbory napísal aj divadelné drámy zo slovenských dejín Žofia ForgáchováAdam Burina z Burín.

Ján Čajak ml.

Najväčší úspech z Čajakových próz z prostredia  dolnozemských Slovákov mal  satirický román Zypa Cupák, ktorý sa odohráva v predvečer napadnutia Juhoslávie nemeckými fašistami. Prostého dedinčana Ďura Siráka, ktorého meno sa v cyrilike číta Zypa Cupák, pozvú na svadbu do Belehradu, kde si jeho krstný syn berie dcéru ministra Brankovića. Ján Čajak mladší tu v zdanlivo humoristickom románe podáva svedectvo o predvojnovej Juhoslávii. O tom, čo ho inšpirovalo na napísanie románu, povedal v roku 1970 v rozhovore pre Slovenský rozhlas: „Celkom neopodstatnená ctižiadosť ľudí nedovarených, nedopečených. Ich túžba byť verejným činiteľom, vládnuť nad majetkami, nad ľuďmi len preto, lebo je to veľká česť, ale necítiť zodpovednosť za skutky, ktoré z toho vyplývajú. Zypa Cupákov je na svete veľa. Humor románu, spojený so satirou, je vlastne bojom proti nedovareným a nedopečeným persónam s vysokými nárokmi, je bojom proti zypacupákovštine.“

Po okupácii Juhoslávie nastávajú pre Čajaka a ostatných Slovákov, žijúcich na Dolnej zemi, ťažké časy. Báčka pripadla horthyovskému Maďarsku. Úrady, akoby sa chceli vrátiť do čias Uhorska, nastolili tvrdú maďarizačnú politiku. Jána Čajaka najprv zbavili profesorského miesta na gymnáziu a dokonca bol internovaný asi mesiac v koncentračnom tábore v Novom Sade. Prepustený bol až po intervencii veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Dr. Jána Spišiaka. Potom žil pod stálym policajným dozorom. Roku 1942 sa presťahoval do Budapešti, kde sa stal redaktorom slovenského kultúrnopolitického denníka Slovenská jednota. Na toto obdobie neskôr spomínal: „Ja som sa v roku 1944 dostal z Budapešti ako redaktor Slovenskej Jednoty hneď do národného povstania. Prežil som veľa ťažkých chvíľ ako člen vysokoškolského strážneho oddielu spolu s generálmi Viestom a Golianom, potom som bol v horách a v Banskej Bystrici ma zastihlo oslobodenie Slovenska.

Svoju účasť v Povstaní Ján Čajak opísal v knihe Po stopách generála Viesta. Po druhej svetovej vojne pôsobil Ján Čajak krátky čas ako diplomat v Maďarsku.  Tým že ma vyvolili, aby som zastupoval slovenské, ba československé záujmy v Budapešti, tým som sa vlastne stal československým štátnym občanom ako juhoslovanský štátny občan, to sa málokedy stávalo v dejinách diplomacie, no ale poznali ma naši ako dobrého Slováka, dobrého poznávateľa maďarských otázok, maďarského politického spoločenského, kultúrneho života, takže ma za kultúrneho atašého vymenovali už v Košiciach, tým vlastne som sa stal aj štátnym občanom Československa.“

Ján Čajak sa do vlasti predkov vrátil v politicky nevhodnom čase. Po komunistickom prevrate v roku 1948 v Československu moc nehľadala triednych nepriateľov a agentov imperializmu len na Západe, v kapitalistických krajinách, ale aj v Titovej socialistickej Juhoslávii. Veľa nevinných ľudí, ktorí sa vrátili z Dolnej zeme, sa ocitlo v podozrení, ba mnohých aj uväznili, napr. lekára a spisovateľa Paľa Bohuša odsúdili na osem rokov väzenia, z ktorých si päť odsedel, výtvarníka Štefana Miloslava Krakera na 20 rokov, ten v Leopoldove zomrel. Represáliám neunikla ani Čajakova rodina. Jeho švagra Mirka Petroviča, manžela jeho sestry Adely, v procese proti juhoslovanskému konzulovi Šefikovi Kevičovi odsúdili v roku 1950 na 23 rokov. Ján Čajak v tomto období hľadal únik v písaní historickej literatúry.     „Za obdobia kultu osobnosti ponúkali mi napísať niečo už či v románoch a či v novelách na tému ,ak budeš dobrou traktoristkou, vezmem ťa za ženu´, tak ja som povedal, že to neviem napísať, tým pravda som sa trochu zle zapísal v zväze samom a povedal som si, keď ma vytrú, vytrú ma, ja sa budem venovať historickým témam, ktoré majú ozrejmiť, že náš národ slovenský má kontinuitnú historickú minulosť od ríše Veľkomoravskej až po dnes. A že je historickým národom v Uhorsku, ako boli Maďari, Srbi, Maďari.“

A tak sa Ján Čajak začal venovať predovšetkým tvorbe historických próz. Uchvátil ho príbeh lásky Petra Bakiča a Zuzany Forgáčovej. Námet už pred ním spracoval v románe Žena dvoch mužov Jožo Nižnánsky. Lenže ambície Jána Čajaka boli omnoho vyššie. Ľúbostný príbeh mu bol len východiskom, aby v románe V zajatí na Holíčskom hrade dokonale a plasticky zachytil politické i spoločenské pomery v Uhorsku na začiatku 17. storočia, aby opísal dobu, keď na Slovensku vrcholí reformácia a začína sa protireformácia, keď je Slovensko v neustálom tureckom ohrození a poddaní sú obeťami krutosti šľachticov, ako bola Alžbeta Bátoriová.

Ján Čajak sa na umelecké stvárnenie tejto látky pripravoval dlho a zodpovedne. Preštudoval množstvo archívnych materiálov nielen v Bratislave v Univerzitnej knižnici a v Lyceálnej knižnici na Konventnej ulici, ale aj v Belehrade, Budapešti, Novom Sade,  Prahe i vo Viedni. „Čo sa týka získaného materiálu, som sa na mnohých miestach presne pridržiaval toho archívneho materiálu, aby som nielen ukázal na život, na právne obyčaje a jedným slovom na všetko, čo v tom čase hýbalo Slovenskom, verne som zachoval do románu sa mi priliehajúce pasáže.“

Veľký úspech románu V zajatí na Holíčskom hrade podnietil Jána Čajaka, aby napísal cyklus historických esejí Miscellanea. O práci na tomto zaujímavom diele v roku 1970 v rozhovore pre Slovenský rozhlas povedal: „Tým, že som kutal v archívoch, že som čítal mnoho historických kníh, článkov a podobne, dostal som nesmierne široký a krásny materiál z tohto obdobia pre novely, ktoré by znovu presvedčovali náš národ o jeho existencii i boľavej, ale čestnej a často aj veselej. Teda študujem znovu. A stretávam sa s takými čudnými, ale reálnymi postavami, ktoré sú mne veľmi blízke a veľmi dobre ukazujú na povahu nášho národa. Lebo myslím, že každý spisovateľ či súčasnú dobu opisujúci alebo staré folianty a staré listy čítajúci má ozrejmiť povahu jedného národa, ukázať na jeho slabiny, na nedobré nečestné vlastnosti, aby tie korbáčom pera vymietil z ducha súčasnosti, ukázal na zlo, a zase opačne, treba vyzdvihnúť také vlastnosti, ktoré pre národ sú potrebné, veľmi vážne, aby sa zachovali, aby čestne žil a aby tu perspektívu dobra, ktorá má predstavovať jeden národ, aby tu náš národ splnil.“

Adela Čajaková-Petrovičová

Cyklus historických esejí Miscellanea, ktorý Ján Čajak postupne uverejňoval časopisecky a neskôr vyšiel knižne, obsahuje 19 pohľadov na dávnu a i nedávnu históriu Slovákov. Prinášajú nové poznatky o Jankovi Kráľovi, otčimovi jeho otca Pavlovi Dobšinskom i o živote dolnozemských Slovákoch. Cenné sú i spomienky Jána Čajaka ml. na otca a na jeho pôsobenie na Dolnej zemi.

Ján Čajak sa dožil vysokého veku. Zomrel 3. júla 1982 tesne pred svojimi 85. narodeninami a krátko po tom, ako jeho cyklus historických esejí Miscellanea dostali po časopiseckej aj knižnú podobu. Tu sa mi žiada ešte dodať, že do čajakovského spisovateľského rodu patrí aj sestra Jána Čajaka ml., Adela Čajaková-Petrovičová (1901 – 1976), ktorá po časopisecky publikovaných poviedkach knižne vydala v roku 1943 divadelnú drámu Inžinier Hora. V tom istom roku jej vyšli aj dve knihy rozprávok, Drobné kvietky a V čarovnej ríši rozprávok a po tridsiatich rokoch ešte napísala prózu pre deti Maškrtnice. Nemala ľahký život, jej manžela Mirka Petroviča, ako som už spomenul, odsúdili na 23 rokov väzenia a ju na Štedrý deň 1952 v rámci zlopovestnej Akcie B násilne vysťahovali z bytu na Ferjenčíkovej ulici v Bratislave na Oravu.

Spočiatku sa zdalo, že cyklus esejí Miscellanea završuje nielen dielo Jána Čajaka ml., ale aj celej čajakovskej dynastie.

Lenže roku 1994 vyšla kniha Osud anglosaskej misie, ktorú z jeho pozostalosti pripravila jeho manželka Edita. Pôvodne mala vyjsť v roku 1948, bola už v tlačiarni, ale ako napísala v úvode Edita Čajaková „…od februárových udalostí, keď sa k moci dostali komunisti, bolo bohužiaľ zakázané čo i len spomenúť anglických, amerických alebo francúzskych bojovníkov v SNP. Uznávané boli hlavne zásluhy ruských vojakov a partizánov. V takomto duchu sa písali básne, novely a romány, nehovoriac ani o tom, koľkí bývalí slovenskí vojaci boli nevinne odsúdení na dlhé roky väzenia.“

Kniha, aj keď vyšla s oneskorením 46 rokov, je definitívnou bodkou za tvorbou celej čajakovskej spisovateľskej dynastie. Traja Jánovia Čajakovci – dedo, otec a syn – alebo ak chcete – otec, syn a vnuk – pôsobili v našej literatúre od roku 1875, keď vyšla posmrtne zbierka poézie najstaršieho Jána Čajaka Básne Janka Čajaka, až do roku 1994, keď vyšla tiež posmrtne kniha najmladšieho Jána Čajaka Osud anglosaskej misie – čiže plných 119 rokov. A tomu sa už povie svetový literárny unikát!

Snímky: www.sk.wikipedia.org a www.wikimedia.commons

(Celkovo 63 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter