Medzi ženou a Rímom

Ľubomír Ferko

Keď moja manželka vyslovila želanie, že by ako darček na svoje narodeniny chcela konečne spoznať Rím, neváhal som ani chvíľu, lebo od mojej poslednej pracovnej návštevy uplynulo už viac ako dvadsať rokov. Vtedy, v roku 1997, sme osádzali na priečelí kláštora menom Santa Prassede moju pamätnú tabuľu z carrarského mramoru venovanú Cyrilovi a Metodovi.

Pamätná tabuľa na priečelí kláštora Santa Prassede
a jej autor Ľ. Ferko

Vďaka iniciatíve ministra kultúry Ivana Hudeca sme tam mali možnosť pobudnúť niekoľko dní aj s historičkou umenia Annou Horváthovou. Bol som veľmi zvedavý, ako sa tvár mesta zmenila od konca 90. rokov. Bez váhania som kúpil letenky a rezervoval hotelík v diplomatickej štvrti, odkiaľ bolo všade blízko, a už o niekoľko dní sme raňajkovali pri rieke Tiber.

Mesto miest poznám už od druhej polovice 70. rokov, keď som študoval v Juhoslávii, a každú voľnú chvíľu som sa snažil využiť na cestovanie. To, čo sme brali v dejinách umenia, som chcel vidieť aj naživo. Preto som už vtedy Rím spoznal celkom dobre. Nečakal som nejaké zásadné prekvapenia, ale čo čert nechcel, situácia sa za posledných dvadsať rokov zmenila tak radikálne, že som neveril vlastným očiam. Všetky známe pamiatky boli obsypané tisíckami turistov ako koláče makom, a vstup k nim vyžadoval úžasnú trpezlivosť i ostré lakte, ako keď sa čakalo za socializmu na nedostatkový tovar.  

Nášmu výletu preto hrozil kolaps. Na rad prišla improvizácia. Našťastie, moja manželka nie je fanatický fanúšik ikonických pamiatok odporučených renomovanými cestovnými príručkami. Neďaleko od nášho hotelíka sa nachádzali rozsiahle záhrady Borghese. Rozhodli sme sa radšej pre oddych v nich, lebo sme nemali chuť bojovať s amorfnou zmesou prevažne ázijských zvedavcov. Obetovali sme aj chvíľku rozjímania pri Raffaelovam hrobe v Panteóne či pohľad na mesto z hradieb Hadriánovho mauzólea, zvaného tiež Anjelský hrad.

Neuveriteľné množstvo turistov pred Panteónom

Bolo príjemné počasie. Pínie v parku mali sviežu svetlozelenú farbu a prenikavú, príjemnú vôňu, ktorá je nám dobre známa z chorvátskych ostrovov. Išli sme smerom k vile Borghese, ale tesne predtým sme narazili na Sienské námestie s prírodným hipodrómom, citlivo zasadeným do svahovitého terénu. Bol ako vystrihnutý z antických čias. Na závodisku bola postavená parkúrová trasa, lebo sa práve začínala tradičná CSIO – medzinárodná oficiálna súťaž koní o Národný pohár v olympijských, ale aj v ostatných disciplínach, ako napríklad pólo, horseball či voltíž. Ten získalo v minulosti 29-krát Taliansko, 19-krát Francúzsko, až 11-krát Veľká Británia, avšak, jedenkrát tento prestížny titul vyhrala aj Ukrajina. Okolie hipodrómu bolo krásne upravené. Boli tam rozmiestnené stolíky s talianskou dennou tlačou a okolo nich luxusné biele sedačky vystlané vankúšmi. Podarilo sa nám tu dokonale splynúť s mondénnym davom fanúšikov koní, no naša vrodená zvedavosť nás hnala po cestičke parkom ďalej.

Až po dlhšej chvíli sme obchádzali stánky s ponukou rôznej výstroje pre kone, s výživou pre ne, a tiež plné jazdeckej módy a pomôcok. Krásne kone boli nielen na cvičisku, ale slúžili aj ako námet na výstavu pestro pomaľovaných konských sôch v pozadí. Všetko pozorne sledovali z diskrétnej vzdialenosti karabinieri a zdravotníci.  

Vchod na výstavu koní v záhradách Borghese

Popri okrúhlom jazierku sme prišli  k Národnej galérii moderných umení, ktorá sídli hneď za parkom. Na jeho konci, oproti klasicistickej budove galérie, sme sa ocitli nečakane na Sienkiewiczovom námestí v spoločnosti veľkých básnikov a spisovateľov rôznych národností. Samozrejme, na začiatku trónila socha nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Henryka Sienkiewicza, poľského prozaika a populárneho tvorcu historických románov Potopa, Pán Wolodyjowski, ale najmä románu, ktorý sa obsahovo viaže na antický Rím, Quo vadis. Vedľa neho zaujal miesto srbský vladyka Petar Petrovič Njegoš, ktorý popri politickej činnosti stihol napísať román Horský veniec a po jeho smrti bolo vydané rozsiahle epické dielo Svobodiada.                                       

Socha H. Sienkiewicza v parku Borghese

Historickú stredoázijskú literatúru tu zastupoval Abdul Qase Ferdinisi, pokrokový humanista, vedec a filozof, vlastným menom Ilyas Ibn Jusuf. Je to reprezentant východnej renesancie v 12. storočí, pochádzajúci až zo slnečného Azerbajdžanu. Ďalší moslimský poeta, ktorému je tu venovaná socha, je Ahmed Shawki.Jeznámy aj pod prezývkou princ básnikov, a je účastníkom hnutia modernej egyptskej literatúry. Jeho dielo tvorí celkovo päť tragédií, dve komédie a niekoľko básnických zbierok. Prekvapilo ma, že za ním nasledoval zástupca Španielska, Inca Garcilaso de la Vega, prezývaný tiež El Inca, lebo pochádzal zo vtedajšej španielskej dŕžavy Peru. Už ako mladík však docestoval do Španielska, kde zostal po celý zvyšok svojho života. Napísal napríklad Históriu Floridy, ktorá sa považuje viac za literárne, ako za historické dielo. Prečo ho Španieli exponovali práve tu ako svojho zástupcu, mi je dodnes záhadou. Pomyselný kruh autorov uzatvára Nikolaj Vasiljevič Gogoľ, u nás notoricky známy ruský spisovateľ, preslávený dielami ako historický román Taras Buľba, Revízor, Večery na dedine neďaleko Dikanky či satirickou komédiou Mŕtve duše. Práve tú napísal počas svojho dlhého pobytu v Ríme. Škoda len, že aj naša literatúra tu nemá reprezentanta. Napríklad kópia sochy Hviezdoslava od sochárov Jozefa Pospíšila a Vojtecha Ihriského z rovnomenného námestia v Bratislave by sa sem výborne hodila a iste by pomohla aspoň malou mierou vystúpiť slovenskej literatúre aj v európskom meradle z anonymity.

Pyramída Gaia Cestia postavená z antického betónu

Naše pozitívne nastavenie voči prírode sa nečakane naplnilo aj pri obhliadke jedinej rímskej pyramídy, ktorú vraj postavil v rokoch 18 – 12 pred n. l. vysoký štátny úradník Gaius Cestius Epulo. Má síce výšku len 36 metrov, ale aj tak pôsobí, ako keby ju sem zaviala piesková fatamorgána z egyptskej púšte. Bola postavená z originálnych antických betónových kvádrov a je obložená mramorom. Nachádza sa priamo v línii Aureliánskych hradieb, postavených však až okolo roku 271 n. l. v dĺžke 19 kilometrov. Sú postavené prevažne z tehál a každých zhruba 29,7 m sa nachádzajú strážne veže. V bezprostrednej blízkosti pyramídy sa nachádza z jednej strany antická brána na ceste do Ostie Porta Ostiensis, dnes nazývaná San Paolo. Na druhej strane hneď pod múrom a pyramídou je rajská záhrada, nielen pre romantické duše nazvaná prozaicky Nekatolícky cintorín. Jeho začiatky siahajú k obdobiu pred 300 rokmi. Skladá sa zo starého a nového cintorína. Ten susedí s umelým kopcom, ktorý vznikol počas 2. až 3. stor. n. l. postupným vŕšením keramických črepov z amfor. Dosahuje výšku 50 metrov a už od stredoveku bol obľúbeným miestom hodovania a hier s mnohými tavernami. Samotný cintorín vznikol postupne, lebo bolo treba riešiť problém, kde pochovávať v bigotnom Ríme ľudí, ktorí neboli katolíckeho vierovyznania. Tento problém sa vypuklo prejavil pri návšteve stuartovského kráľovského dvora, ktorý sem prišiel do exilu r. 1688. Od r. 1716 dostal katolícky kráľ Jakub III. z Anglicka a Írska azyl v cirkevnom štáte a 1719 sem aj naozaj dorazil. Veľa dvoranov bolo napriek všetkému vierovyznaním protestantmi, a tak im pápež Klement XI. povolil pochovávanie v tieni Cestiovej pyramídy. Prvý bol škótsky lekár Dr. Artur z Edinburgu, ktorý zomrel už v roku 1716, teda ešte pred príchodom kráľovského dvora. Do roku 1750 to bolo už viac ako tucet protestantov, čím sa cintorín postupne rozrastal. Medzi nimi bolo neskôr aj veľa umelcov: maliarov, sochárov, spisovateľov. Snáď najznámejší z nich sú romantickí básnici Percy Bysshe Shelley a John  Keats. Ich hroby boli v roku 1871 inšpiráciou pre Oscara Wilda a jeho báseň Shellyho hrob. Ale sú tu aj maliariAugust Kirch z Nemecka či Jonas Akerström zo Švédska.

Romantické prostredie nekatolíckeho cintorína

Návštevníka iste zaujme aj John Deare a Christopher Hewetson, dvojica britských sochárov, ale aj mnohí iní. Výnimočnú atmosféru  miesta opísal taliansky klasik Gabriele D´Annuncio v diele IL Piacere r. 1899 a z nordického uhla pohľadu zase Švéd Emil Zilliacus v diele Spánok v cudzej zemi. Miesto posledného odpočinku tu našiel aj Goetheho syn August. Náhrobok mu vytvoril svetoznámy dánsky sochár Berthel Thorvaldsen. Nájdeme tu aj ďalších minimálne štyridsať originálnych autorských náhrobkov od známych európskych sochárov zo Švédska, Fínska, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska, USA a Ruska. Niektoré sú moderne riešené, iné romantické, niektoré zas patetické, ako dielo Američana Wiliama W. Storyho nazvané Anjel smútku z r. 1894, ktorý predstavuje smútiacu okrídlenú postavu na zničenom oltári života. Ten je vraj u návštevníkov najobľúbenejší. Je tu pochovaných aj niekoľko Rusov, napríklad maliari Karl Briulov a Anton Ivanov, ale aj pricezná P. P. Viasemskaja.V Moskovskom štátnom historickom múzeu je vystavený pekný, romantický akvarel cintorína od Michaila Lebedeva s jej náhrobkom v popredí. Ďalší ruský pamätník je venovaný vojvodkyni Natálii Šašovskej (z polovice 19. stor.) Stal sa inšpiráciou pre švajčiarskeho umelca Salomona Corrodiho, ktorý namaľoval viacero akvarelov s motívom nekatolíckeho cintorína v Ríme. Reprezentatívny je aj náhrobok Márie Obolenskej. Rodina Obolenských je výborným príkladom toho, čo opisoval Tolstoj v Anne Kareninovej: „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, všetky nešťastné rodiny sú nešťastné svojím vlastným spôsobom.“ Roku 1860 odcestovala Zoja Obolenskaja do Talianska, aby posilnila zdravie svojich detí Jekateriny, Sergeja, Márie, Alexeja a Zoje. Aj keď to nevyznieva celkom vierohodne, lebo bola v tom čase silne ovplyvnená názormi Michaila Bakunina, ktorý bol vtedy spoločensky vychytený, módny anarchista a ona ho chcela financovať, čo bolo v Rusku vtedy trestné. No situácia detí sa vyvinula dramaticky: Jekaterina nakazila mladšiu sestru Máriu tak vážne, že tá na následky vysokej horúčky zomrela. Iné zdroje tvrdia, že to bola tuberkulóza. V tom čase sa v Ríme zdržiaval Mark Antokolsky, vtedy už známy sochár. V roku 1870 vo veku 27 rokov získal akademický titul. V roku 1878 sa zúčastnil na svetovej výstave v Paríži a bol odmenený cenou Čestnej légie za sochy Ivana Hrozného, Jaroslava Múdreho a sochu s názvom Smrť Sokrata. Tieto úspechy viedli k tomu, že ho rodina Obolenských poverila vytvorením náhrobku pre Máriu. Ten sa stal jeho jedinou realizáciou v Taliansku.

Ostijská brána (Porta Ostiensis), dnes nazývaná San Paolo

Percy Bysshe Shelley v jednom liste Thomasovi L. Peacockovi z decembra 1818 popisuje „anglický cintorín“ na zelenej lúke pri mestských hradbách pod Cestiovou pyramídou ako najkrajší a najvznešenejší cintorín, aký kedy videl. Ako vidno z uvedených informácii, nie je to celkom priliehavé, lebo cintorín je svojím zložením pestro mnohonárodný; dnešným žargónom by sme povedali, že je až kozmopolitný.

Na záver snáď ešte príbeh kedysi známeho talianskeho revolucionára Palmira Togliattiho. Ten tu síce nie je pochovaný, no jeho osudy sa aj tak dotýkajú nekatolíckeho cintorína. Keď Togliatti zomrel v polovici 60. rokov v Moskve, vrcholilo obdobie studenej vojny. Sovietske úrady ho chceli pochovať na jeho výslovné želanie v rodnej krajine. Ako miesto posledného odpočinku mu ako presvedčenému komunistovi predurčili práve toto miesto. Preto sa stretli veľvyslanci Sovietskeho zväzu a USA, ktoré malo práve vtedy patronát nad správou cintorína. Talianske úrady nabádali obe strany k dohovoru a pokiaľ možno, ku kulantnému riešeniu. Veď Talianska komunistická strana bola v tých časoch druhou najsilnejšou politickou silou v krajine. Američania im odpovedali s nádychom irónie, že ak bol Togliatti taký významný politik, treba ho pochovať v Panteóne po boku talianskych vladárov. Americké stanovisko navyše tvrdilo, že na cintoríne sa nepochovávajú Taliani, ale len cudzinci. Nakoniec sa podarilo dosiahnuť predbežný dohovor, že keď Rusi dajú Togliattimu in memoriam dlho sľubované sovietske občianstvo, bude môcť byť pochovaný ako cudzinec. Hneď nasledujúci deň bol Togliatti pochovaný, ale na Hlavnom rímskom cintoríne.

Panoráma mesta miest, Ríma

Povznášajúcej mierumilovnej atmosfére sa teší cintorín až do súčasnosti, a to aj napriek pohnutým osudom mnohých nebožtíkov. Iste aj vďaka rozsiahlej parkovej úprave, vysokým píniám, pichľavým akáciám i ornamentálnym cyprusom, často starším ako sto rokov, kvitnúcim kyticiam rôznych  kvetov: gladiolám, kaméliám, ružovým kríkom všetkých možných farieb, ktorých vône sa navzájom miešajú a vytvárajú s pitoresknou južanskou vegetáciou a rozmanitou architektúrou náhrobkov ideálnu kulisu pre pokoj duše i tela nielen zosnulých. Manželka našla v kaplnke improvizovanú výstavku čierno-bielych fotografií s motívmi z bezprostredného okolia. Umelecká fotografia vysokej úrovne výborne dopĺňala už beztak vznešený dojem, ktorý zanechalo v nás toto miesto. Často sa mi zdá, že tu je akési paralelné duchovné centrum Ríma, ktoré v ničom nezaostáva za ostatnými spoločensky oveľa známejšími a výstavnejšími pamiatkami. Či už z antického obdobia,  renesančnej a barokovej architektúry, ale aj katolíckych religióznych artefaktov. Ukazuje sa, že tieto pre kultúru mimoriadne vzácne miesta unikli aj takým „svetovým“ expertom, ako je môj priateľ,  notorický cestovateľ a turistický sprievodca, ktorý roky pracoval na Ministerstve zahraničných vecí SR alebo aj bývalý slovenský veľvyslanec v Ríme Jozef Mikloško. Po svojom návrate a skončení funkčného obdobia v diplomatických službách napísal v roku 2006 400-stranovú knihu o Taliansku a Ríme. No tieto úžasné miesta, ktoré sme s manželkou objavili, vôbec nespomína. Presne v duchu príslovia: „Pod sviečkou býva tma“. Ukazuje sa, aké dôležité je nebyť obeťou vžitých schém a nebáť sa vybočiť na neznámu cestu, čo sa často oplatí. Je to poučenie, ktoré som si osvojil nielen v spojitosti s Rímom. Stalo sa to vďaka mojej žene, ktorá tým neplánovane rozšírila aj môj obzor a pričarovala nám obom niekoľko nezabudnuteľných dní na výnimočných miestach medzi siedmimi pahorkami. Keď budete mať príležitosť, doprajte si ich tiež. Možno sa ROMA nestane vaším AMOR-om, ale určite vás zaujme.

P.S. Nadpis som si požičal od môjho otca, spisovateľa Milana Ferka. Úspešný román Medzi ženou a Rímom – Markus Aurélius bol v 80. rokoch dvakrát publikovaný vo vydavateľstve Tatran.

Snímky: Autor a www.wikimedia.commons

     

(Celkovo 148 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter