Nad novou knihou esejí Ivana Čičmanca
Ivan Čičmanec /1942/, básnik, prozaik, autor literárnych, filozofických a teatrologických štúdií, publicista a prekladateľ žijúci v Nórsku sa čitateľom tentokrát predstavuje novým súborom esejí a úvah Liečivá sila odstupu. Dielo vyšlo vo vydavateľstve Fraktál v edícii Sophia.
Pred tromi rokmi /2023/ mu v tom istom vydavateľstve vyšla kniha úvah, interpretácií a článkov V zajatí zvedavosti, ktorá sa stretla so značným záujmom čitateľskej verejnosti, a to najmä preto, že spisovateľ do hĺbky a pravdivo zobrazil v knihe skutočnosť s maximálnou umeleckou mnohoznačnosťou. Veď od spisovateľa sa vždy očakáva odvaha nebáť sa toho, čo je osobitné a pozoruhodné, zároveň rozšíri filozofický rozhľad, a dôkladne nám ozrejmí ponímanie sveta svojím vlastným originálnym pohľadom.
Je dôležité, aby literatúra bola schopná naučiť každého aspoň čiastočne zmýšľať o tom druhom ako o sebe samom.
Ivan Čičmanec: Liečivá sila odstupu,
Fraktál 2026, 256 strán
Ako sa to v tejto knihe podarilo autorovi? Už z úvodu Stanislavy Chrobákovej Repar sa dozvedáme, že tvorca v novom súbore esejí dokazuje, aká je pre neho dôležitá individuálna poctivosť a ako citlivo vníma ľudského ducha. Neunikajú mu súvislosti, nemoralizuje a aj napriek svojmu zrakovému hendikepu sa zapája do „víru sveta“, mapuje ho a ozvláštňuje svojím umeleckým videním. Mnohé eseje z tejto publikácie boli odvysielané aj na rozhlasovej stanici Devín.
Kniha rozdelená na časti Paradoxy doby, Literatúra v pohybe a Za oponou adresuje čitateľom mozaiku rôznorodých tém. Priblížme si aspoň niektoré z nich. Prečo tak radi škatuľkujeme. Podľa tvorcu je škatuľkovanie ako zhubný nádor na tele spoločnosti. Často sa stretávame s javom kádrovania, čo v konečnom dôsledku vedie k odsunutiu jednotlivcov a skupín od hlavného prúdu spoločenského diania. Zaujímavé sú takmer všetky eseje obsiahnuté v tomto oddiele.
Mňa najviac zaujala druhá časť knihy, a to Literatúra v pohybe. V nej autor venuje pozornosť tvorcom a tvorkyniam, ktorí/ktoré pomáhali národu postaviť sa na vlastné nohy a dozrieť. Spisovateľ či spisovateľka však nepatria iba svojmu národu, ale aj svojmu civilizačnému okruhu či kontinentu /Kafka, Goethe, Dostojevskij, Ibsen, Voolfová a mnohí ďalší/ Zaujímavé je čítanie aj o spisovateľoch-exulantoch. Mnohí z nich s nedokázali prispôsobiť exilovým podmienkam. Iní zasa radikálne zmenili jazyk /Tristan Tzara, Eugene Ioneco či Joseph Conrad a ďalší/. Iní zostali verní svojmu materinskému jazyku /Ibsen, Gercen, Solženicyn/. Pozornosť v knihe je venovaná aj Franzovi Kafkovi, Čechovovi a analýze ich niektorých literárnych prác. Z našich slovenských spisovateľov sa autor venuje Božene S. Timrave, Jankovi Jesenskému, Dane Podrackej či literárnym tvorcom-humoristom /Lasica, Werich a iní/ Na mnohé osobnosti si spomenieme, ak sa začítame do esejí Ako som vnímal Osobnosť Ivana Kadlečíka, Odkaz múdreho človeka, Devätnáste storočie a my, Niekoľko Hamsunovských zamyslení, ale i esejí, ktoré Ivana Čičmanca inšpirovali k hlbšiemu zamysleniu nad tým, akí to boli ľudia, ktorí zanechali svoju zreteľnú stopu v celosvetovom literárnom kontexte v dobe, v ktorej žili a pôsobili a prečo by sme si ich mali pripomínať ako symboly.
V tretej časti Za oponou nám spisovateľ odkrýva to, čo ho poznačilo osobne, čo ho znepokojuje a čomu prikladá význam a je preňho dôležité. Autor hovorí vo svojej esejistickej knihe o toľkých závažných, ale i zázračných momentoch preniknutých ľudskosťou a tým, čo sa odohralo a odohráva v minulom a súčasnom svete… No aj o nitkách, ktoré nás spájajú s rozvojom ľudského umu. Z jednotlivých esejí sa dozvedáme, v čom spočíva sila ľudského ducha, ako jednotlivec prekonáva prekážky, ktoré sa mu stavajú do cesty, čo mu dáva právo byť takým, akým bol a je. To všetko Ivan Čičmanec umelecky stvárnil pri výbere tematického materiálu do svojich esejí.
