Kráľ ochotníckych javísk

K 165. výročiu narodenia Ferka Urbánka  (31. 7. 1858 – 10. 12. 1934)           

Ferko Urbánek

Zo starých hercov Urbánkových kusov vyrástlo nám niekoľko znamenitých ľudí verejného života vtedy, keď sa ešte len kde-tu hrávalo, zväčša po mestečkách. Dnes už pomaly nebude dediny, ktorú by kusy tieto nekyprili a nepoháňali do vzrastu. Divadlo ťahá ľudí z úkrytu na svetlo, z domácností do obecného života, vychováva verejných činiteľov, formuje národnú dušu. Okrem autorov niekoľkých znárodnených piesní niet slovenského spisovateľa, ktorý by sa tak bol stal majetkom celého národa, ako Ferko Urbánek. Z tejto stránky treba vychodiť, keď chceme dôjsť k jeho opravdivému oceneniu. Tak ukáže sa to, v čom literárna kritika hľadá prípadné slabosti ako zásluha. Majster uhádol pripraviť duchovný pokrm tak, aby bol žiadúcny a stroviteľný.“ Takto hodnotil Štefan Krčméry v roku 1928 tvorbu dramatika Ferka Urbánka pri príležitosti jeho 70. narodenín. Vyzdvihol mimoriadny divácky úspech jeho hier, veľký záujem ochotníkov ich inscenovať, na druhej strane však naznačil negatívny až pohŕdavý vzťah oficiálnej kritiky k tomuto autorovi. Táto polarizácia trvala v roku 1928 už takmer štyridsať rokov a pretrváva v podstate až dodnes. Skôr, ako sa pokúsim odpovedať, v čom sú pre jedných Urbánkove hry príťažlivé a pre druhých zase triviálne a gýčovité, priblížim aspoň v skratke životné osudy tohto plodného dramatika.

Mladosť Ferka Urbánka

Strídža spod hája, plagát z roku 1898,
Turčiansky Sv. Martin

Ferko Urbánek sa narodil vo Vsetíne na Morave 31. júla 1858, niektorí literárni vedci mylne uvádzajú, že Urbánek sa narodil o rok neskôr. Patril medzi žiakov matičného kláštorskoznievskeho gymnázia, kde získal nielen silné národné povedomie, ale aj vzťah k divadlu. Veľmi naňho zapôsobil povestný Josef Dubský, majiteľ veľkého bábkového divadla. Pochopenie pre jeho záľubu mali riaditeľ gymnázia Martin Čulen a učiteľ Samuel Zachej. Ferko Urbánek pôvodne pred spolužiakmi hrával bábkové hry, sám si stružlikal bábky i pripravoval kulisy. Neskôr vo svojich spomienkach, ktoré publikoval na sklonku života v časopisoch Slovenská liga a Naše divadlo, napísal: „Repertoár som zostavoval tak, že dramatizoval som naše slovenské povesti, rozličné výjavy z bežného života a rozmanité udalosti z ľudu atď. Bol som vtedy mladý, jarý, duch môj bol bystrý a fantázia moja bola živá, plodná; nuž bolo mi to i hračkou na každú sobotu alebo na každú druhú sobotu napísať novú divadelnú hru pre naše bábkové divadlo.“

Po násilnom zatvorení gymnázia v Kláštore pod Znievom Urbánek odišiel študovať do Ostrihomu. Nepodľahol tu silnej maďarizácii, práve naopak, so spolužiakmi založil tajný slovenský spolok Budič a vydával aj rovnomenný časopis. Veľký vplyv na mladých študentov mal vtedajší ostrihomský kanonik Ján Krstiteľ Juriga, strýko slovenského politika Ferdiša Jurigu. Urbánek sa v Ostrihome pokúsil o svoju pôvodnú dramatickú prvotinu. Napísal a so spolužiakmi zinscenoval trojdejstvovú divadelnú hru pre deti so spevmi Sňahulienka.

Dramatické začiatky Ferka Urbánka

Ferka Urbánka vylúčili z ostrihomského gymnázia pre národné cítenie, a tak šiel študovať do Banskej Bystrice, ale štúdium pre chorobu nedokončil. Po krátkom pobyte v Malackách, kde sa zaúčal v lekárni a po zastupovaní notára v Dolnom Kubíne, začal gazdovať na otcovom majetku v Dohňanoch. Tu sa znovu stretol so svojím spolužiakom a priateľom z gymnázia v Kláštore pod Znievom Antonom Bielekom, ktorý ho podporoval v jeho úsilí písať divadelné hry. Napokon Ferko Urbánek napísal hru Pokuta za hriech, ktorú uverejnil Bielek v II. ročníku Slovenských besiedok. Kritika hru hodnotila vcelku pozitívne, naštudovalo ju niekoľko ochotníckych súborov a obecenstvo ju s radosťou prijalo.

Televízna inscenácia Škriatok z roku 1974. Zľava: Emília Vášáryová, Eva Kristínová
a Elo Romančík. Hru režíroval Karol L. Zachar. Snímka: Mária Kušnírová, archív STV

Vtedy sa Ferko Urbánek natrvalo upísal dramatickému umeniu. Rozhodol sa však nepísať náročné hry pre inteligenciu, ale naopak, snažil sa čo najviac priblížiť prostému dedinskému človeku. Svoje rozhodnutie neskôr odôvodnil v pamätiach Môj život a môj národ: „Napísal som Pokutu za hriech, veselohru salonnú pre inteligentné obecenstvo. ´Načo písať pre inteligenciu?´ napadlo mi. Každý inteligentný človek zná viac rečí, nenájde-li uspokojenie svojho po vzdelaní a zábave pachtiaceho ducha v našej slovenskej literatúre, nájde ho v lektúrach inorečových svetových literatúr. Potom takmer všetci naši slovenskí spisovatelia píšu pre vzdelanú, inteligentnú vrstvu nášho obecenstva a o ten náš úbohý, znevoľnený, ubitý ľud slovenský sa nik nestará; o jeho výchovu, o jeho vzdelanie, povzbudenie k národnej hrdosti nik nepečuje. Nič, ani veda ani kniha ani povznášajúca reč toho najvychýrenejšieho rečníka, ani znamenité dielo toho najvýtečnejšieho umelca nepôsobí na dušu a srdce človeka tak mohutno ako dobré divadlo, bo ono vtláča do nej hlboký trvalý dojem. Tichou, nezištnou obetavou prácou, písaním divadelných hier ľudových, budem usilovne účinkovať na povzbudení národného povedomia, na silení a pobádaní života zaznávaného, násilne zdeptaného ľudu a zmučeného národa slovenského. Do hier týchto uvediem krásy a cnosti nášho ľudu, ale aj jeho poklesky a hriechy na výstrahu a do každej hry vložím dačo z bohatých jeho pokladov.“

Koľko divadelných hier napísal Ferko Urbánek?

Ťažko presne určiť, koľko hier v skutočnosti Ferko Urbánek napísal. V tomto sa divadelní historici rozchádzajú. Niektorí uvádzajú, že ich bolo okolo šesťdesiat, ďalší tvrdia, že ich počet bol vyšší, pretože niektoré sa stratili, napokon dlhé roky po dramatikovej smrti sa našla veselohra Svadobná cesta. Knižne vyšlo 39 hier Ferka Urbánka. O jeho popularite medzi ochotníkmi svedčí aj údaj, ktorý uviedol roku 1928 Štefan Krčméry: „Len v jednom roku 1924 hrali sa kusy Ferka Urbánka šesťsto ráz. Päťdesiat deväť ráz Kamenný chodníček, toľko i veselohra Už sú všetci v jednom vreci, päťdesiatštyri razy Strašidlo, päťdesiatjeden ráz Hrob lásky, štyridsaťsedem ráz Bludár, štyridsať ráz Škriatok, tridsaťšesť ráz Kríž pod lipami, tridsaťtri razy Rozmajrín, tridsať ráz Strídža spod hája a potom ostatné.“

Škriatok, plagát z roku 1903,
Turčiansky Sv. Martin

Diváci i samotní ochotníci si obľúbili hry Ferka Urbánka, pretože sa prihováral jednoduchým ľudovým jazykom, nepoužíval zložité zápletky, odrážal problémy ubiedeného ľudu a čo bolo najpodstatnejšie, často konflikt vyústil do dobrého konca. V hrách využíval bohatý slovenský folklór. A najmä v čase maďarizačného útlaku posilňoval aj národné povedomie, ako napríklad svedčí aj recenzia uverejnená v Národných novinách roku 1910 o hre Rozmajrín: „Ani by človek neuveril, koľko rôznych síl a talentov prechováva náš ľud v lone svojom, keďže dovedie takto krasocitne seba i obecenstvo pobaviť. A že takýto ľud nezaslúži si slobody, voľnosti? Len mu jej poskytnite smelo, pánovia, a uvidíte, čoho je schopný ten krásno-špatný, ale bohužiaľ, zanedbávaný slovenský ľud.“

Urbánkove divadelné hry môžeme rozdeliť do niekoľkých  skupín, písal spoločenské komédie, sem patrí už spomínaná Pokuta za hriech, historické hry Bojom ku spáse, vlastenecké hry, ako Krvosavci o černovskej tragédii, ale najväčšiu popularitu si získal ľudovými hrami, ako boli Strídža spod hája, Rozmajrín, Škriatok a ľudovými veselohrami Kamenný chodníček a Strašidlo.

Urbánek bol mimoriadne plodným autorom – každý rok napísal aspoň jednu hru, niekedy aj viac. Obrazne povedané, ešte na smrteľnej posteli v roku 1934 diktoval svojej sekretárke hru Pytliakova žena.

Patria Urbánkove hry na profesionálne javiská?

Aj keď sa  Urbánek stal kráľom ochotníckych javísk, na prvú scénu sa dostával veľmi ťažko. A to aj napriek tomu, že v dramatickej súťaži Slovenské národné divadlo ocenilo jeho hru Hriešnica. Až v roku 1925 sa v SND hrala jeho hra Rozmajrín. Častejšie inscenoval jeho hry až v 30. rokoch režisér Janko Borodáč. Krutohlavcov, Pani richtárku a Pytliakovu ženu režíroval s porozumením pre ich ľudovosť i folklórnosť. Svoje odhodlanie inscenovať Urbánkove hry zdôvodňoval týmito argumentmi: „Stať sa revolucionárom alebo zakladateľom medzinárodnej literárnej epochy niekde na slovenskej dedine vtedy, keď Paríž, Berlín, Rím, Moskva a Viedeň ťažko zápasia o novú ideu, o novú formu, je nemožný predpoklad. Pre takýto skutok nedráždili ho ani život, ani prostredie, v ktorom žil. Sociálne a kultúrne požiadavky nášho národa boli za oných čias také skromné, také primitívne, že ani Dostojevského by neboli popudili pre Zločin a trest… Toto nech si uvedomí každý, kto sa opováži kritizovať prácu dramatického spisovateľa, osvetového pracovníka Ferka Urbánka.“

Nebolo by korektné, keby sme nedali slovo aj druhej strane. Významný literárny vedec, profesor Andrej Mráz sa v rokoch 1937 a 1938 zamýšľal na stránkach časopisu Naše divadlo, či Patria Urbánkove hry na scénu Slovenského národného divadla?: „Urbánek mal veľmi jemný javiskový cit pri skladaní svojich hier o dobrých a zlých ľuďoch v dedinskej pospolitosti, vedel poetizovať každodennosť dedinského človeka a prenášať na javisko jeho morálne a psychické vlastnosti, kanonizoval hodnotu slovenských zvykov a sviatočnou rečou budil povznesené city, situačnou komikou a slovnými hračkami vyludzoval srdečný smiech na tvárach svojho obecenstva, ale to všetko bolo zamerané na diváka neškoleného, bez diferencovanej umovej a citovej kultúry. Preto i prostriedky jeho divadelného umenia sú v základe primitívne. Všetky Urbánkove hry sú skomponované podľa rovnakej šablóny, hýbateľmi dramatického deja a tvorcami javiskového ovzdušia sú skutočnosti, ktoré skúsenejší divadelník hneď pobadá a prestanú ho zaujímať. Okrem toho Urbánek nebol vlastne ani tvorivý dramatik v pravom slova zmysle. Bol obratný remeselník a dobrý psychológ predvojnového slovenského obecenstva. Pravda, toto všetko, čo sme tu takto heslovite spomenuli, neznižuje Urbánkove zásluhy pre vývin našej divadelnej kultúry, ani jeho hry nevyhlasuje za repertoár zastaraný na celej čiare.“

Ferko Urbánek (uprostred) ako fabrikant Rozumný v hre Jána Palárika Drotár
v Trnave v roku 1922

O dramatickom diele Ferka Urbánka by sme mohli písať nekonečne dlho a dlho polemizovať. Mohli by sme uvádzať argumenty na jeho obhajobu, ale aj vynášať kritické súdy o jeho divadelných hrách. Namiesto toho uvediem jedno prvenstvo, ktoré mu patrí v slovenskom dramatickom umení. Prvý slovenský hraný celovečerný film Jánošík natočili v roku 1921 americkí Slováci podľa literárnej predlohy Gustáva Maršalla-Petrovského. O rok neskôr vznikol druhý slovenský hraný film podľa divadelnej hry Ferka Urbánka Strídža spod hája. Natočili ho klenovskí ochotníci pod vedením režiséra Jána Moncoľa a kameramana Jána Barta, a aj keď sa film okrem niektorých fotografií nezachoval, je hra Strídža spod hája prvým slovenským dramatickým dielom, ktoré sa dočkalo filmovej podoby. Ale Ferko Urbánek nebol len dramatik. Niekedy sa stretávame s jeho tvorbou a ani si to neuvedomujeme.

Autor hymnickej piesne

Ferko Urbánek je autorom asi 180 básní, ktoré sú roztratené po časopisoch. Keď ich zhudobnil Mikuláš Schneider-Trnavský, stali sa – Keby som bol vtáčkom alebo Ružičky – veľmi populárnymi a čoskoro zľudoveli. Urbánkova báseň Hoj, vlasť moja sa stala dokonca národnou hymnickou piesňou. O svojej spolupráci s Urbánkom nám zanechal svedectvo hudobný skladateľ v knihe spomienok Úsmevy a slzy: „Požiadal som nášho milého a populárneho spisovateľa baťka Ferka Urbánka, aby mi napísal niekoľko básničiek pre školskú mládež, ktoré by som pre svoju učebnicu zhudobnil. Baťko Urbánek mojej žiadosti ochotne vyhovel a napísal mi pätnásť milučkých básničiek v ,prostonárodnom duchu´. Keď som potom s učebnicou na ministerstve nepochodil, zahodil som ju i s pesničkami do kúta ako prečítané noviny. Až ma raz dobrý priateľ nadporučík Vašek Pelikán, spevák-barytonista, požiadal o nejaké novšie piesne; mal spievať na októbrovej slávnosti. Povedal som mu, že piesne, s ktorými by bol mohol vystúpiť pri takejto príležitosti, bohužiaľ, ,na sklade´ nemám. ,Mám tu,´ dodal som, ,iba nejaký drobizg, to sú však skromné pesničky, že sa s nimi nemôžeme postaviť pred slávnostné obecenstvo!´ Bol na ne zvedavý, a tak som odniekiaľ tie zahodené pesničky vyhrabal. Sadol som ku klavíru a Vašek, výborný spevák, spustil krásnym zamatovým barytónom: Hoj, vlasť moja! Potom sme ich hrali jednu za druhou. Vašek zajasal: ,Mikuláš, hovoríš, že s týmto nemôžeme vystúpiť. No veď uvidíš, čo to urobí!´ Dvadsiateho ôsmeho októbra sme vystúpili. Začali sme piesňou Hoj, vlasť moja. Zožali sme nadšený potlesk, ktorý sa po každej ďalšej piesni stupňoval. Ja som šuhaj z Trenčína, Keby som bol vtáčkom… Keď sme predniesli Ružičky, obecenstvo nás nechcelo pustiť z pódia; museli sme pieseň opakovať znovu a znovu. Vašek ma objal ( i ja jeho) a povedal mi: ,Čo som ti s tým drobizgom predpovedal!?´

Keď sme piesne prednášali v Martine, úspech sa zopakoval. Roku 1920 som ich vydal ako cyklus s názvom Zo srdca. Titul som vzal z piesne Hoj, vlasť moja (ty zem drahá, ja zo srdca ťa milujem). Dnes už tieto piesne znárodneli. No keby ich Vašek Pelikán nebol vtedy ,vyforsíroval´, možno by ešte dnes ležali zabudnuté v kúte, zaprášené a neznáme.“

Ondrejský cintorín v Bratislave – miesto posledného odpočinku Ferka Urbánka

Hoj, vlasť moja,
ty zem drahá,
ja zo srdca
ťa milujem.
Chcem tvojím verným synom byť,
za blaho tvoje v práci žiť.

Hoj, vlasť moja,
ty zemský raj,
ty krása blaha
večný máj.
Chcem tvojím verným synom byť,
za spásu tvoju v práci žiť.

Hoj, vlasť moja,
ty zem svätá,
celou dušou
ťa uctiť chcem.
Chcem tvojím verným synom byť,
raz v lone tvojom sladko sniť.

Aj napriek pozitívnym stránkam dramatickej tvorby Ferka Urbánka jeho hry poznačil čas. Napokon, tvoril v dobe, keď už slovenské divadlo malo v repertoári Záborského, Chalupkove či Palárikove diela, tvoril v čase, keď písali divadelné hry Tajovský, Jozef Hollý či Vladimír Hurban Vladimírov, ktorí ho po umeleckej stránke vysoko predstihli. Ale predsa ani jeden z uvedených dramatikov nenašiel taký kľúč k slovenskému divákovi či ochotníkovi ako práve Urbánek. Jeho diela sú šablónovité, sentimentálne i archaické, ale stále majú svojich obdivovateľov. A položme si ruku na srdce – v konkurencii rôznych pochybných televíznych seriálov, ktorým sme denno-denne vystavovaní – v umeleckej kvalite rozhodne neťahajú za kratší koniec.

Snímky: Wikipedia (náhrobok) a Divadelný ústav Bratislava

(Celkovo 172 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter