Miernym vybočením z dramaturgie 60. ročníka Bratislavských hudobných slávnosti (19. 9. až 5. 10. 2025) plnej náročných i menej hrávaných skladieb vážnej hudby bol koncert Funkhausorchestra z Kolína nad Rýnom (1. 10.) inšpirovaný skladateľmi a dielami na pomedzí vážnej a „tej druhej“ hudby. Ostatne aj medzi abonentnými koncertmi Slovenskej filharmónie sa v posledných rokoch ocitajú večery filmovej hudby, ktoré si získali svoje publikum. Nemecký orchester vedený írskym dirigentom Davidom Broophym uviedol pred preplnenou sálou diela štyroch autorov, ktorých tvorba nejako súvisela so svetom filmu a divadla.
Foto: bhfestival.sk
Na úvod odznela suita Gershwin v Hollywoode, v ktorej Robert Russell Bennett aranžoval melódie svojho slávnejšieho rovesníka z niekoľkých filmov. V porovnaní s klavírnym koncertom Gershwina, ktorý na BHS odznel o niekoľko dní skôr, či v porovnaní s jeho slávnymi skladbami Rapsódia v modrom a Američan v Paríži hudba prezentovaná na koncerte nemeckým orchestrom bola podstatne „plochšia“, skôr hlučná než podmanivá a aj nemecký orchester ju zahral pomerne „tvrdo“.
Lepší dojem vyvolalo druhé číslo programu, ktorým bol Koncert pre husle a orchester D dur Ericha Wolfganga Korngolda. Skladateľ začal komponovať vo Viedni v detskom veku ako zázračné dieťa, ku koncu tridsiatych rokov minulého storočia presídlil do USA, kde získal niekoľko Oscarov i nominácií na Oscara za filmovú hudbu. Dnes vo svete zažíva renesanciu jeho opera Mŕtve mesto (napísaná vo veku 23 rokov) s inšpiráciami z Richarda Straussa a Pucciniho, po ktorej siaha čoraz viac divadiel a na záver opernej sezóny 2025/26 koncertne zaznie aj v opere SND. Po vojne sa Korngold pokúšal vrátiť ku komponovaniu vážnej hudby, čoho dôkazom je aj spomínaný koncert (priemerovaný v roku 1947). Ten nesie v sebe isté napätie medzi partom sólovým a orchestrálnym. Sólový part má v prvej a tretej časti znaky virtuozity, emotívne znie stredná časť s názvom Romanze. Naproti tomu orchestrálna partitúra má pôsobivé miesta, no sem-tam preniká na povrch aj typická hollywoodska triviálnosť. Sólový part zvládol spoľahlivo Juraj Čižmarovič žijúci od roku 1990 v Nemecku, ktorý je zároveň (ako sa ukázalo aj po prestávke) koncertným majstrom kolínskeho orchestra.
Stúpajúcu úroveň po prestávke naznačili už Tri tanečné variácie z baletu Fancy Free od Leonarda Bernsteina. Šlo o miniatúry(časovo spolu nepresahujúce 10 minút), z ktorých každá bola venovaná inému tancu (galop, waltz, danzon). Iskrivá hudba potvrdzovala, že erudovaný skladateľ (a obdivovateľ i kritik Gershwina v jednom), je doma v každom z hudobno-divadelných druhov. Záver skladby prekvapujúco končil v neefektnom piane. Orchester i dirigent si túto (ako aj poslednú) skladbu koncertu) užívali, hrali s vervou a farebným zvukom.
Posledným číslom programu bola La strada (Cesta) Nina Rotu nesprávne označená ako suita z filmu. Rota ako významný autor talianskej filmovej hudby v ére pred Morriconem písal dva druhy hudby. Jednak hudbu zaváňajúcu cirkusom s výraznou rytmikou a istou zvukomalebnosťou (použitou najmä vo Felliniho filmoch Osem a pol, Roma a Amarcord), jednak hudbu romanticko-nostalgickú (vo filmoch Viscontiho, v Zeffirelliho veronských milencoch a Bondarčukovom Waterloo). Oba typy hudby sú prítomné aj v uvádzanej suite La strada. Nejde však o autentickú filmovú hudbu, ale o skladbu napísanú 12 rokov po Felliniho filme pre balet milánskej La Scaly s použitím melódií zo spomínaného filmu. Kým v podstate lyrický film má hudbu, ktorá len v krátkych detailoch smeruje k dramatickosti, v suite sú dramatické momenty zvýraznené na širokej ploche. Hneď po úvodnej sekvencii nasleduje tragizujúca melódia z Rotovej hudby k Viscontiho filmu Rocco a jeho bratia, kým slávna melódia, ktorú vo Felliniho filme hrá na trubke Gelsomina (Giulietta Masina), sa v suite nakrátko objavuje len tesne pred záverom. Práve hudba z tejto suity potvrdzuje, že skladateľ nie je len úspešným skladateľom filmovej hudby (písal aj hudbu komornú, baletnú a opery, z ktorých najznámejšiu Slamený klobúk z Florencie nedávno priemerovali v Ostrave) a zároveň potvrdzuje, že ide o autonómne dielo. Orchester (jeho špecifikom je orientácia snažiaca sa pri výbere repertoáru o syntézu viacerých umení) pod vedením dirigenta s emotívnym gestom si Rotovu hudbu priam užíval, čo sa prenieslo aj na návštevníkov koncertu. Tak huslista ako aj orchester museli vyhovieť aplauzu a pridávať. Sumarizujúc nebol to síce závratný zážitok, ale príjemné uvoľnenie, aké aj tento festival (aj vzhľadom na svoju vyše dvojtýždňovú dĺžku) potrebuje.
