Nedávno sa vo viedenskom Umeleckohistorickom múzeu (KHM) zavrela brána za neobyčajne krásnou výstavou s názvom Raffael. Zlato a hodváb. Trvala od konca septembra 2023 do 14. januára 2024. Čo mohol mať spoločné s týmito dvom produktmi renesančný maliar z Urbina, mesta na pomedzí severného a stredného Talianska?
Zlata si za svojho krátkeho života veľa neužil, lebo aj keď už ako známy umelec dostával jednu objednávku za druhou, peniaze rýchlo strovil počas bujarých nočných radovánok, čo sa mu stalo aj osudné. A sotva maľoval hodvábne šatky. Existuje však druh výtvarného umenia, kde sa využívajú oba tieto materiály – tvorba tapisérie. Aj v tomto sa, i keď už bol na onom svete, dodatočne preslávil.
Podrobnejších článok o životných osudoch maliara a architekta Raffaela (1473 – 1520) som pred šiestimi rokmi publikoval v Slove v dvoch častiach pod názvom Raffael Santi – Najmladší z triumvirátu renesančných majstrov (1) a Raffael Santi – Pápežov pisár maľoval obdivuhodné fresky (2). Bolo to pri príležitosti jeho výstavy najmä pôvabných madon v Albertine, večnej konkurentke KHM vo Viedni.
Závesné koberce? Nie.
Spolu s hrnčiarstvom je tkanie jedným z najstarších remesiel ľudstva. Popri látkach sa tkali aj koberce. Niekde sa dočítate, že tapisérie sú vlastne koberce (tapis, po francúzsky koberec) zavesené na stene. No skúste si pred posteľ položiť umeleckú textíliu pretkanú zlatými a striebornými niťami. Čoskoro by vám veľa z tej krásy nezostalo. Na druhej strane, pôvodne daktorí z našich prapredkov raz utkali natoľko utešený koberec, že im ho bolo ľúto prehodiť len tak na zem, a tak ho pripevnili na vnútornú stenu svojho domu či jurty.
Tapisérie v tom pravom slova zmysle používali už vyspelejšie staroveké národy – Egypťania, Gréci, Rimania, ba i Aztékovia a Inkovia. Na starších zámkoch a v múzeách vídať aj gotické tapisérie, no ich boom v Európe nastúpil až počas renesancie. Nechať si zhotoviť krásne tkané textílie s rozličnými historickými, alegorickými či prírodnými výjavmi nebola lacná záležitosť. A tak sa tešili obľube najmä medzi najznámejšími aristokratickými rodmi vo Francúzsku, Španielsku, Anglicku a Taliansku; táto móda sa objavila aj v strednej Európe. Okrem dekoratívnej funkcie plnili i praktické úlohy. Napríklad ako tepelná izolácia na chladných kamenných múroch hradov, v lete v južných krajinách zase chránili pred horúčavami, či tlmili hluk. Navyše, mohli nimi zamaskovať hrboľatý povrch, padajúcu omietku či pleseň. Veľkej obľube sa tešili aj vďaka svojej prenosnosti.
Najbohatší šľachtici, kráľovské dynastie nevynímajúc, zväčša nevlastnili iba jedno sídlo, ale so svojimi dvoranmi sa sťahovali z hradu na hrad, neraz prekvapili príbuzných či podriadených zemepánov nanútenou návštevou i na niekoľko týždňov. Voľné miestnosti sa vždy našli, horšie to už bývalo s ich zariadením. A tak na povozoch v rade putoval aj nábytok, riad, periny a… tapisérie. Fandili im napríklad rímsko-nemecký cisár Maximilián I. Habsburský a jeho vnuk Karol V., ktorí mali málo trvalých bydlísk a boli neustále v pohybe. Kamkoľvek prišli, dočasne pridelené komnaty vyzdobili tapisériami z luxusných materiálov a hneď tam zavládla cisárska atmosféra. Vystavovali sa tiež v exteriéri pri slávnostných príležitostiach, na korunováciách, kráľovských svadbách a pohreboch, na rytierskych turnajoch, či cirkevných slávnostiach.
Manufaktúry zmenili nielen výrobu
Okolo roku 1350 došlo v európskej výrobe tapisérií k výraznej zmene. Ekonomický rozmach umožnil ich komplexnú výrobu v továrňach. Objednávali si ich najmä vládnuce rodiny a katolícka cirkev, často sa vyrábali v sériách a zobrazovali výjavy zo života na dvore a každodenného života, ako aj náboženskú ikonografiu a antické postavy, v mnohých prípadoch spolu na jednej textílii. Môžeme z nich prečítať aj komplikované antické báje či biblické príbehy s vyšším počtom postáv.
Takmer žiadne iné umelecké médium sa v renesancii tak intenzívne nepoužívalo na politické posolstvá ako obrovské nástenné závesy. Šľachtické rody a katolícka cirkev luxusný charakter tapisérií zo vzácnych materiálov využívali na reprezentačné účely. V tom období sa rozvinul štátny baldachýn, bohato tkaná tapiséria so symbolickými emblémami, výrokmi či erbami, ktorá sa považovala za symbol autority. Jej vytvorenie si vyžadovalo od umelca návrh motívu, jeho prenesenie do zmenšenej kartónovej škatule a mesiace tvrdej práce v dielni, pričom na jednom diele pracovalo súčasne niekoľko remeselníkov. Toto remeslo si vyžadovalo mimoriadnu zručnosť.
Tapisérie, pôvodne reprezentatívny predmet každodennej potreby, neboli len umeleckým dielom, no prinášali hlbšie posolstvo. Vystavené motívy odrážali postoje a cnosti majiteľov. Boli určitou propagandou ich objednávateľov. Napríklad spomínaný cisár Karol V. si pri vojenskej invázii proti Osmanom v Tunisku v roku 1535 na čele flotily 400 lodí vzal so sebou nielen vyše 30-tisíc vojakov, ale aj historikov, básnikov a dvorného maliara Jana Cornelisza Vermeyena. Flámskeho umelca neskôr poveril, aby namaľoval návrhy dvanástich monumentálnych tapisérií oslavujúcich cisárovo víťazstvo. KHM vo Viedni dosiaľ vlastní jeho desať kresieb zo série Tunis Cartoons.
Míľniky v histórii umenia
Čerešničku na tortu histórie tapisérii položili v 17. storočí v Paríži, keď tam vznikla dielňa Manufacture des Gobelins. Dotoval ju samotný kráľovský dvor. Jej diela mnohí odborníci považujú za vrchol celej éry existencie tohto druhu umenia. Práve tu sa zrodilo presnejšie pomenovanie – gobelíny. Tým by sa však mali označovať iba tie tapisérie, ktoré pochádzajú z tejto manufaktúry. Bohatí objednávatelia v tomto smere nešetrili, preto slávni maliari (napr. Peter Paul Rubens) s radosťou kreslili predlohy priamo pre tkáčov. Osobitným míľnikom v histórii sa stala séria zobrazení života apoštolov Petra a Pavla v Sixtínskej kaplnke v areáli Apoštolského dvorca vo Vatikáne. Túto sakrálnu stavbu, ktorá sa od roku 1492 využíva aj na voľbu hlavy katolíckej cirkvi, nechal vybudovať pápež Sixtus IV. v druhej polovici 15. storočia ako svoju súkromnú modlitebňu. Z architektonického hľadiska ide o veľmi jednoduchý, svojimi rozmermi skôr jednoloďový kostol ako kaplnku. Napriek tomu sa stal najnavštevovanejším turistickým miestom v Ríme – pre vnútornú výzdobu.
Sixtov nástupca po vyše sto rokoch, Július II., vyhlásil akési výberové konanie, keď výtvarní umelci predkladali svoje návrhy na vypísané témy. Komisia, či skôr sám pápež vybral tie najlepšie. Najväčší priestor dostal Buonarroti, známejší pod krstným menom Michelangelo. Premaľoval na strope pôvodne sýtomodrú oblohu s hviezdičkami na dramaticky poňaté biblické motívy. K megafreske Posledný súd na západnej, oltárnej stene, sa dostal až po dvadsiatich rokoch za pápeža Pavla III. Musel pritom o. i. premaľovať tri obrazy Pietra Perugiona, ku ktorému chodil Raffaelo ako 13-ročný do výtvarnej školy.
okolo roku 1514, Zwinger Drážďany
Nehrozí však, že by ich budúci reštaurátori odhalili a uprednostnili pred Michelangelovým dielom, považovaným za jeden najcennejších klenotov svetového maliarstva vôbec. Ponúka sa otázka, či vari najobľúbenejší Raffaelov obraz Sixtínska Madona s dvoma huncútsky sa tváriacimi anjelikmi, ktorý strážia ako oko v hlave v drážďanskej galérii Zwinger, má niečo spoločné so Sixtínskou kaplnkou. Nemá, až na to, že sa na slávnom plátne z roku 1512 Panne Márii klania Sixtus IV., podľa ktorého pomenovali kaplnku vo Vatikáne.
V službách dvoch pápežov
Pokiaľ ide o zvečnenie umelcovho mena v Apoštolskom paláci, Július II. neobišiel ani Raffaela. Poveril ho, aby na druhom poschodí pokryl freskami steny štyroch veľkých komnát – stanzií. Vatikánskymi múzeami prejde denne priemerne 25-tisíc návštevníkov a práve tu býva najväčšia tlačenica.
Pre 25-ročného maliara išlo o mimoriadne prestížnu záležitosť. Natrvalo zostal v Ríme a takmer výhradne pôsobil v službách dvoch pápežov – Júliusa II. a jeho nasledovníka Leva X. Ich portréty patria medzi najlepšie Raffaelove diela. V roku 1514 ho Lev vymenoval za hlavného architekta Baziliky sv. Petra, ktorej novostavba sa rozbiehala, no trvala ešte vyše poldruha storočia, a o rok na to aj za správcu antických zbierok múzea.
Giovanniho Mediciho, budúceho pápeža Leva X. (1475 – 1521), ako druhorodého syna vládcu Florencie Lorenza Nádherného rodinná rada predurčila na kňazskú dráhu. Postupoval na nej mimoriadne rýchlo a získaval popritom politický vplyv. Ako pápež bol typický renesančný panovník, pokrytecký, bezstarostný a pôžitkársky človek. Všade podporoval svojich príbuzných a obľúbencov, medzi ktorých zaradil aj Raffaela.
Pápež sa stal – tak ako jeho otec – mecenášom umenia a vzdelanosti, no súčasne sa prejavoval ako ľahkomyseľný márnotratník. Okrem svojich radovánok financoval vojny, novú križiacku výpravu a v neposlednom rade spomínanú výstavbu Chrámu sv. Petra. Na to obnovil inštitút predaja odpustkov v kostoloch, čím nechtiac naštartoval reformáciu augustiniánskeho mnícha Martina Luthera, s ktorým viedol dlhodobý nerovný boj, nielen z hľadiska ideologickej polemiky.
Nádhernú výzdobu interiéru Sixtínskej kaplnky stihol slávnostne odhaliť ešte Július II. štyri mesiace pred svojou smrťou. Možno to ctižiadostivého Leva X. hnalo k tomu, aby sa tiež podieľal na sláve tejto sakrálnej budovy. Spodné pásmo troch stien interiéru zdobili maľby falošnej damaškovej drapérie s pápežskými erbami. Remeselnícky zdatné, no nič mimoriadne. Lev rozhodol, že ich zakryjú. V roku 1515 sa obrátil na Raffaela, aby navrhol kartóny ako vzorce pre tkáčov na výrobu desiatich veľkých tapisérií so scénami zo životov sv. Petra a sv. Pavla z Tarzu. Pre rodáka z Urbina to bola veľká výzva. O to viac, že predtým nemal nijaké skúsenosti s tvorbou umeleckých tkanín. Možno práve preto bol novátorský, originálny a výsledok priniesol ďaleko viac, ako sa očakávalo.
Koniec 1. časti
Snímky: Autor
