Kráčajte vždy iba svojou cestou,
na ktorej sa nik z vás nestratí,
a vracajte sa vždy iba domov
aj z nenávratných úvratí.
Vracajte sa vždy rovno domov
z mrazivých zimných plání,
z bahnistých jarných polí –
a v prítmí vravy stromov
vetrom vyšľahaní –,
aj keď sa cesta veľmi kľukatí,
ba zavše aj bolí.
Vracajte sa
za nežných letných nocí
aj jesenných dažďov,
veď napokon za každou,
hoci
už prvou brázdou,
ktorú spolu vyoriete,
a v každej vašej, aj zamlčanej vete
bude sa chvieť pamäť vašich vlastných dejín:
bez dlhov a bez vín,
v ktorej iba čas všetko prísne zdaní.
Vracajte sa vo dne, nocou, na svitaní,
vracajte sa v akejkoľvek chvíli.
A vtedy zistíte, že každý sa mýli,
kto
pre povery
dokonca ani na preddverí
neuverí,
že domov odmietne všetky klebety,
ak v ňom ty si ja a ja zasa ty.
Veronika Bahnová: Brána k večnosti
