Manuál nielen pre filmových divákov.
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krajina. Aj keď si mnohí mysleli opak, nezáležalo na tom, či na západe, východe alebo v strede Európy. Najskôr v sebe mala zo všetkého niečo. Skromne, nie do ďaleka, sa rozprestierala práve tam, kde sa mala. Niektorí ju nazývali „táto“, máloktorí „mámo“. Svoju novú históriu prežívala vo filmoch a seriáloch. Prvým z druhých bola „Sága rodu Forsythovcov“. Nasledovala hneď po „Priehrade“, „Šťastí (ktoré) príde v nedeľu“, „Kubovi“ a „Majstrovi Katovi“. Pomohla národu a spoločnosti v uvedomovaní si samých seba porovnávajúc sa s okolitým prostredím. Ďalšie stále pribúdajú, na obrazovke, plátne i mimo nich. Človek je už taký. Aký? Ký? Ý!
Ako všade, aj v tejto malebnej krajine žili rôzni chlapci, zlí i dobrí. Prví raz prišli privítať toho druhého – možno buržoázneho nacionalistu – súc presvedčení, že majú o koňa menej, zatiaľ čo ich mali o dvoch navyše. Deje sa tak neustále. Keď neďaleko vás nečakane zaznie harmonika, garmoška alebo rokenrol, buďte radšej v strehu. Nemusí to byť Banjo band Ivana Mládka, neznámy červenoarmejec alebo Elvis Presley.
Štát však musí napriek vnútorným hádkam fungovať ako dobre zohratý orchester. Preto tancujme a spievajme vždy spolu. Cvičme v rytme, ako kedysi. Podľa priania klasikov L & S – takú nám, Budha, pardón, hudba, zahraj. Nech opäť zaznie neodolateľné piti piti pá.
Menej bohaté krajiny si stále musia požičiavať od druhých. No jenom do pátku. V pátek jim půjčí Kalous, firmy Tintítko nebo Palcát. Prípadne MMF. Takto to fungovalo od vzniku do rozpadu spoločnej republiky i po ňom. Lietajúce autá domácej proveniencie sú skutočnosťou, no na diaľnicu do Košíc, koťuhu jednu, stále nevyšlo. Len aby sme v hanbe (a biede) nezostali. Ako báčik z Chochoľova a Ťapákovci.
Jednoduchí ľudia medzitým usilovne pracovali, aby si zarobili na svoj každodenný chlebík…
… i odpočívali, nostalgicky si pripomínajúc minulosť.
Politici na hornej palube zatiaľ veselo tancovali, aj keď sa im do durovej harmónie sem-tam perfídne vlúdili molové tóny. Z teraz už nepriateľského východu rozprestierajúceho sa za tým priateľským. Kedysi nerozbornej jednote bol totiž koniec. Rovnako ako tisícročnej ríši a družbe narodov naďožnyj oplot. S malým i veľkým „d“. Veď sa ony stratia a politici prežijú. Ako vždy.
Koalícia a opozícia komunikujú v prospech štátu a jeho občanov veľmi zodpovedne, zrozumiteľne a artikulovane. Napríklad takto.
Roztržitých, nechápajúcich a zmätených je však naďalej neúrekom a neustále pribúdajú.
Našťastie, justícia, polícia a armáda šli ostatným spoluobčanom vždy príkladom.
Aj keď letectvo už nemáme, vieme aspoň pochodovať.
Žilo sa tu relatívne dobre, hoci na krajinu začali prednedávnom znovu dopadať tiene minulosti. Tej s fúzikmi.
Zahraniční ochrancovia krajiny začali snívať staronové sny, ktoré sa v minulosti skončili neslávne. I tak chcú, aby ich naživo snívala spolu s nimi.
Pri hodovaní veľkých mala pri spoločnom stole spolu s inými, jej podobnými, vyhradené v kútiku čestné skromné miesto. Výročnú cenu Hrundiho Bakšiho pre najprispôsobivejších z „manneken pisov“ by mohol odovzdávať avatar Petra Sellersa nasypúc im vtáčí zob. Tento rok Slovensko i Maďarsko v skupine tradičných laureátov, Poľska a pobaltských štátov, opäť nebudú. Ktohovie, čo bude o rok, o dva. Bude mať vôbec kto cenu udeliť a prijať? Zatiaľ platí „namaste“. A „birdie, num, num“.
Svoje vzory „tátokrajina“ vždy vzorne poslúchala, aj v oblasti kvót pre zástupkyne nežného pohlavia v tradičných mužských profesiách. Neandertálci z nich raz musia odísť! Potom na uliciach prepukne mier. Bombasticky a viacfarebne. Objíme sa nielen eštebák s esesákom, ale aj sudkyňa s D. Bombicom či prokurátorka s M. Černákom. Ďalší ich budú v rozdávaní lásky nasledovať. Že nasilu? Not a problem. Nastane raj na zemi hoci aj s remarquovskými tieňmi v ňom. Všetci ľudia budú, simmelovsky, bratia a sestry i to ostatné zároveň. Niekedy sa napredovalo spiatočnícky, od desiatich k piatim, dnes progresívne, od dvoch k sedemdesiatim dvom. Ak je to tak, máme pred sebou ešte dlhú cestu.
Zdá sa, že „blbá“ nálada neustupuje. Narastá. Ako v 1944 a 1998, keď sa národ rozštiepil. Vtedy mal kapitána Dabača i Vlčie diery, potom zase pravicových partizánov ekonómie M. Dzurindu i I. Mikloša. Nedávno, podobne ako v minulosti, odmietol Harmana Thieleho s jeho partiou rozjarených samopalníkov neponúknuc im ani len tradičnú šálku ochuteného čaju pridajúc sa k nepoddajným Svrčinovcom. Neschopnosť alebo neochota pochopiť reálne hroziace riziká znamená jedno. Ignorovaná minulosť vyhodená jednými dverami sa cez ešte väčšie vráti späť.
Ak krajina nepríde k rozumu alebo on k nej, čaká ju smutný osud. No nielen dezolátov, akoby sa na prvý pohľad zdalo, ale aj vlajkonosičov údajného pokroku – lepšoľudí, hĺbkooráčov a tresko(..)tov. Len jemné pripomenutie. Keď zasurmia surmity, nik to nemá isté. Možno o budúcich obetiach raz tiež niekto povie „the men died wonderfully – tí muži zomreli nádherne“. Veľa času nemá, preto už konečne prestaňme blbnúť! Život je predsa krásny.
