Davistický „básnik proletárov”, ktorý vniesol erotiku do slovenskej ľúbostnej poézie

„Zvolil som slovo. Nechcem inej zbrane, hoc boli časy, že som chcel.
Cieľ iných zbraní – zabíjanie. Ja prikladať chcem skorocel.
Zvolil som slovo. Nechcem inej zbrane.“
Ján Poničan

Bernolákovci, generácia Všeslávie, štúrovci a národniari 19. storočia, hlasisti, davisti… to všetko sú generácie intelektuálov, ktoré významným spôsobom zasiahli do dejín slovenskej kultúry, umenia, vedy, politiky a literatúry. Do poslednej menovanej patrí slovenský básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ a publicista Ján Rob Poničan (15. jún 1902, Očová – 25. február 1978, Bratislava). Minulý rok uplynulo 120 rokov od jeho narodenia (aj od narodenia Vladimíra Clementisa) a toho roku 45 rokov od úmrtia. Aj podľa TASR patril „svojou tvorbou, ale aj svojimi občianskymi postojmi Ján Rob Poničan k najvýraznejším osobnostiam Slovenska 20. storočia.“

Ján Poničan. Snímka: www.wikimedia.org

Poničanove sociálne cítenie predznamenalo už roľnícke prostredie, v ktorom vyrastal a predčasná smrť rodičov. Vzdelával sa v Banskej Bystrici, Lučenci a napokon v Prahe, kde študoval najskôr na technickej škole, neskôr právo. Tu sa zoznámil so skupinou ľavicových intelektuálov zvanou DAV a do tohto časopisu začal prispievať. Ako básnik publikoval v časopisoch Svojeť, Mladé Slovensko, Pravda chudoby či Hlas ľudu. Po založení DAV-u spolupracoval s Andrejom Siráckym, Danielom Okálim a Vladimírom Clementisom. V spolku Detvan udržoval (podľa Pišúta) styk s Fučíkom a Sekaninom. Zúčastnil sa na zájazde davistov medzi slovenských robotníkov (Žilina, Vrútky, Ružomberok).  Poničan pracoval v Bratislave a vo Zvolene, navštívil aj Moskvu a Sibír, za čo bol v roku 1931 väznený. V roku 1932 bol advokátskym koncipientom u Vlada Clementisa, neskôr bol tajomníkom Advokátskej komory, verejným a štátnym notárom. 

Básnik proletárov, ktorý tiež „vynašiel“ sexus ako súčasť ľúbosti

„Vstal. Mraky tiahli ako dravci,
pokrývať truhly zahmlené.
Blesk. Hore ako na podstavci.
kráčal si
ako videnie.
A zmizol, aby v kmite bleskov
znova sa z hrobu vyšvihol
a kráčal, kráčal strmou cestou
víchricou bičovaných hôľ.
Plesk hromu, spustili sa slzy.
Čože to volá odo brál?
On kráča, nič ho nezadrží.

Ozvena zvoní: Janko Kráľ!”
Ján Poničan, Divný Janko, 1941

Poničanova tvorba však nebola ladená iba sociálne. Nachádzame v nej motívy erotické, ľúbostné, reflexiu nepokoja či mestských zážitkov. Debutoval v roku 1923 básnickou zbierkou proletárskej poézie Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím a šesť rokov pokračoval vydaním ďalej knihy Demontáž s pôsobivým avantgardným obalom. Nasledovalo ďalších cez desať vydaných básnických zbierok či výber veršov, cez desiatka kníh prozaických, desiatka diel dramatických a dve zbierky pre deti a mládež. Poničan v poézii nadviazal na (resp. inšpiroval sa) tvorbu symbolistov Ivana Kraska a Vladimíra Roya a jeho verše ilustroval aj zaslúžilí umelec Ferdinand Hložník. Poničan využíva melodickosť obrazov a poetické hľadanie rýmov.

Ako uvádza Peter Kerecman, Clementis hodnotil Poničana kriticky: „Jeho ďalšie verše majú natoľko otvorenú agitačnú formu, že už nevyvolávajú v čitateľovi žiaduci emocionálny zážitok.“ A Daniel Okáli o jeho básňach napísal: „Ján Poničan ako revolucionár vyžaduje od umenia predovšetkým sociálnu funkčnosť, jeho tvorba je revolučne výbušná, ideovo a triedne zafarbená“. Andrej Mráz dodáva: „Poničan mnohým najmä rovesníkom učaroval svojou poéziou, revolučnosťou, snahou pochovať všetko staré a stvoriť nové“.

Poničanova tvorba je značne ovplyvnená symbolizmom, expresionizmom a konštruktivizmom. Imrich Sedlák opisuje Poničana ako najtypickejšieho predstaviteľa proletárskej poézie, ktorého angažovanosť zároveň uberala na hodnote jeho poézie. Podľa Milana Pišúta dostal označenie básnik proletárov. Poničan priniesol do slovenskej poézie, ako hovorí Michal Chorváth, zážitok mesta a sexus. Od Poničana sa sexus stáva priznanou súčasťou ľúbosti, pre ktorú „básnik nie je exkomunikovaný zo spoločnosti.“ V neskoršej tvorbe sa objavujú aj motívy prírodné. V prozaickej tvorbe dominuje sociálna tematika (využitie čierno-bielej techniky) s až revolučným naratívom (dominuje kolektivizmus a konštruktivistické postupy). Aktualizuje tiež historické postavy, napr. Janka Kráľa, ktorého v básnickej zbierke Divný Janko transformoval na kritika ľudáckeho režimu. Chorváth pripomína, že zbierka je mixom tradície a vlastnej tvorby autora; bola cenzurovaná a dostal sa za ňu dokonca pred súd. Z Jánošíka zase vytvoril bojovníka za práva utláčaných. Napísal tiež historický román z 19. storočia Skaza hradu a spracoval tiež svoje turistické zážitky. V rámci divadelnej tvorby napísal napr. utopickú veršovanú hru; spracoval aktualizovaný jánošíkovský motív; satirizoval tiež malomeštiactvo. Za najlepšiu drámu považujú literárni kritici komédiu Čistá hra. Napísal tiež libreto na hudbu Bartolomeja Urbanca. Zdrojom tvorivosti bola pre Poničana spoločenská aktivita. Ján Poničan prekladal tiež Jesenina, Majakovského a Petőfiho.

Kultúrny kritik

„Chcel som meniť svet, a to aj literatúrou.“
Ján Poničan

Obálka časopisu DAV z roku 1925.
Snímka: www.wikimedia.org

Poničan sa tiež prejavil ako esejista a literárny kritik – rozoberal napr. tvorbu Wolkra a Nezvala. Textom Slováci a internacionalizmus, ktorý napísal už v roku 1922, vytvoril v podstate manifest pre budúcu davistickú skupinu, vtedy ešte Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska. Vyjadroval sa k rôznym typom umeleckých smerov moderny, od surrealizmu až po poetizmus. O surrealizme napríklad Poničan píše: „…a tak surrealizmus pricestoval do Prahy. Úplne prozaicky pricestoval. Keby bol býval priletel, nebol by asi na to potreboval celých desať rokov. Čo je, pravda tiež nevýhoda. Sen má rýchle krídla a literatúra snov by sa mohla iste rýchlejšie šíriť po svete. Chyba je asi v tom, že je príliš citlivá a výberčivá. Nie všade nájde „realitu“, o ktorú by mohla oprieť korienky svojej lianovitej bytosti. A tak nám nezostane nič iného, než skúmať: aká realita, aké asociácie prostredie splodí túžbu spisovateľov odpútať sa od reality a zablúdiť do ríše snov. Lebo márne – to je práve podstatou surrealizmu. Ten dialektický odklon od reality, ktorá prirodzene nevyhovuje, ktorá je podľa surrealistov už príliš prozaickou, prebádanou a známou, a to si uvedomujú: takou prekonanou, nemilou, šosáckou, zmechanizovnou a ťažkou, krvavo ťažkou, až beznádejnou. Tak teda hore, do ríše snov, kam nezaveje vietor, prinášajúci výpar zdochlín každodenného života.“ Avšak úplne prvý o surrealizme písal Ivan Horváth, ktorý je zároveň autorom slovenskej modifikácie tohto smeru – termínu nadrealizmus.

Poničan sa zapojil aj do diskusie na trenčiansko-teplickom kongrese slovenských spisovateľov. Podľa Poničana by mala literatúra pretvárať objekt zobrazovania. Ako uvádza Peter Kerecman: „Bol jedným z iniciátorov kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach. Pripravoval aj jeho manifest „Varujeme“, nakoniec ale použitý nebol (použil sa text E. B. Lukáča „Verejnosti“). Poničan v návrhu písal: „Československý štát nám, Slovákom, otvoril cestu k slobodnému národnému dejstvovaniu. V ňom sme začali život, ktorý nás ako rovných mal uviesť do kultúrnej spoločnosti slobodných národov. Tento štát je dnes ohrozovaný zákernými nepriateľmi. V mnohých srdciach vznikajú obavy, že by sa započatý vývoj mohol zlomiť v drieku. Dnes sme silnejší, než sme kedykoľvek boli – nepodľahnime malomyseľnosti.“

Podpredseda Spolku slovenských spisovateľov a kontroverzie

Po vojne bol podľa Kerecmana zapísaný nanovo do zoznamu advokátov a vykonával funkciu tajomníka Advokátskej komory v Bratislave, Jej predsedom bol Daniel Okáli a členom výboru Ivan Horváth. Ján Poničan bol tiež tajomníkom a podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov, teda v čase, keď Spolok slovenských spisovateľov, ako aj Maticu slovenskú a povereníctvo pre školstvo a osvetu ideovo viedol už Ladislav Novomeský. Novomeský bol iniciátorom „tretieho smeru“ v slovenskej kultúre (ako si všíma aj F. Pavčík), ktorý odmietal na jednej strane včlenenie slovenskej kultúry do českej (čechoslovakizmus), ako aj druhý, protičeský a šovinistický prúd. Namiesto toho v tom čase presadzoval cestu tretieho smeru, ktorý stál tak proti ľudáckemu šovinizmu, ako aj českému centralizmu, resp. čechoslovakizujúcim tendenciám na poli kultúry.

Tento tretí smer vychádzal z koncepcie trenčiansko-teplického kongresu i ideového poslania Slovenského národného povstania, súvisiaceho s očistením slovenského kultúrneho života tak od čechoslovakizmu, ako aj od kolaborácie s ľudáctvom (najmä proti autorom, ktorí podpísali Ohlas slovenských spisovateľov, teda tzv. protipovstalecký manifest; ten však podľa F. Pavčíka vznikol v dvoch verziách – v radikálnej, ktorú inicioval T. J. Gašpar a umiernenej, ktorú inicioval V. Beniak; druhú verziu podpísal aj J. Poničan). Novomeský pristupoval k jednotlivým prípadom, aj k prípadu Poničana, individuálne. Podľa Novomeského „slovenská kultúrna obec morálne nezlyhala“, ale „zlyhali iba jednotlivci“, a preto Novomeský na tzv. banskobystrickom kongrese navrhol, aby signatári manifestu priznali svoje pochybenie a dostali druhú šancu. Medzi účastníkmi kongresu boli Kostra, Smrek, Poničan a Chrobák. Poničan v tom čase na kongrese prehlásil, že podpísal „Bratislavský manifest“, aby sa dištancoval od predošlého vulgárneho manifestu, ktorého autorom bol Tido J. Gašpar. Svoj podpis oľutoval aj J. Kostra a následne povereník informácii Michal Chorváth túto tému uzavrel, všíma si F. Pavčík. Poničan sa tiež ospravedlňoval svojimi dovtedajšími nonkonformnými a rezistentnými postojmi a publikovaním protivojnových a protirežimových článkov v prvom dvojčísle Elánu. Poničan bol navyše podľa Kerecmana väznený tri týždne v Ilave (1939), neskôr opäť väznený spolu s Okálim, Husákom a Novomeským (1940) a napokon zatknutý opäť v roku 1941. Novomeský teda svojho spoluväzňa „vzal na milosť“.

Poničan svoju chybu uznal a rehabilitoval sa. Napokon sa stal podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov a v ďalších rokoch, teda v rokoch 1948 až 1949, predsedom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov. Či išlo o honorované alebo čestné funkcie, som sa zatiaľ nezistil. V 50. rokoch ho v súvislosti s procesmi s tzv. „buržoáznymi nacionalistami“ iba vylúčili z KSČ (nakoľko na rozdiel od Husáka, Clementisa, Okáliho, Novomeského či Horvátha nezastával žiadnu významnú funkciu). Naďalej pôsobil ako notár, neskôr ako štátny notár (do roku 1958). Neskôr bol podľa Kerecmana riaditeľom Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry, kde zotrval až do dôchodku. V roku 1971 mu bol udelený titul Národný umelec. Dr. Ján Poničan zomrel v Bratislave vo veku 75 rokov.

Na záver článku sa budú hodiť jeho vlastné slová vystihujúce celú jeho osobnosť:
A preto:
až raz mi slnce
naposled svitne nad pohorím –
dajte ma ohňu,
nech naostatok vzbĺknem a horím..
.“
Ján Poničan

Autor, PhDr. Lukáš Perný, PhD., pracuje v Slovenskom literárnom ústave Matice slovenskej

Literatúra
KERECMAN, P.: Ján Poničan. In: http://www.nasaadvokacia.sk/ponican.html
CHORVÁTH, M.: Doslov. In: PONIČAN, Ján: Ohne nad riekou. Bratislava, SVKL, 1962
Slovenský biografický slovník 4. M-Q. Martin, Matica slovenská, 1990
PAVČÍK, F. Spory a konflikty medzi slovenskými spisovateľmi v rokoch 1945 – 1948. In: Studia Historica Nitriensia 2018, 22/2
PIŠÚT, M. a kol. Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava, Obzor, 1984
ROSENBAUM, K. a kol: Encyklopédia slovenských spisovateľov. Bratislava, Obzor, 1984
SEDLÁK, I.: Dejiny slovenskej literatúry II. Martin, Matica slovenská, 2009

(Celkovo 323 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter