Jubilejný ročník Bratislavských hudobných slávností nás priviedol nielen k hodnoteniu práve ukončeného medzinárodného festivalu (19. 9. –5. 10. 2025), ale aj k celkovému pohľadu na toto podujatie, ktoré je už dnes neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho života pre náročnejších a erudovanejších návštevníkov koncertov vážnej hudby. Pod dnešným názvom existuje od roku 1965 a od roku 1973 vďaka iniciatíve Ladislava Mokrého je členom Európskej asociácie hudobných festivalov. Vo vzdialenejšej minulosti sa festivalové koncerty odohrávali v rôznych priestoroch (okrem priestorov SF), jeho súčasťou boli aj niektoré operné predstavenia SND, takže niektoré podujatia si tak navzájom kolidovali. Kým koncentráciu na priestory veľkej a malej sály v Redute považujem za rozumnú, po zmene politického systému vážna kultúra dostala príliš vážneho konkurenta v produktoch masovej kultúry, resp. zábavného priemyslu. Festival je v porovnaní s minulosťou čosi skromnejší, chýbajú denné informácie o koncertoch v tlači, tlačové besedy so zaujímavými zahraničnými umelcami, televízne prenosy či záznamy koncertov. Pritom na pódiu Reduty doteraz vystupoval naozajstný výkvet svetových inštrumentalistov, vokalistov či symfonických telies, ktorých fotografie (a text niekdajšieho dramaturga SF Ivana Martona) nájde záujemca v publikácii, ktorá vyšla pred piatimi rokmi.
Napriek tomu umelecká úroveň práve skončeného ročníka bola vysoká. Ukázalo sa, že popri menách tých najuznávanejších osobností sa na koncertných podujatiach pohybuje nemalý počet umelcov, ktorých účasť urobí z BHS zlatý klinec našej koncertnej sezóny. Vďaka za to patrí tým, čo festival organizujú na čele s hlavnou manažérkou Izabelou Pažítkovou.
Špecifická bola dramaturgia tohoročného festivalu. Na jednej strane náročná (pre účinkujúcich i publikum), na druhej odzrkadľujúca snahu pritiahnuť záujem aj tých, ktorým sú bližšie menej náročné hudobné diela (filmová hudba, hudba ovplyvnená jazzom, koncert venovaný jubileám Big Bandu Gustava Broma a Vladimíra Valoviča). Z veľkých inštrumentálno-vokálnych opusov neodzneli slávne a často opakované diela (Dvořáka, Janáčka, Beethovena či barokových majstrov), ale skladby, ktoré už dlho nemalo naše publikum možnosť počúvať. Po kantáte Felixa Mendelsohna Bartholdyho Prvá Valpurgina noc v podaní britského orchestra to bol Epos o Gilgamešovi Bohuslava Martinů, oratórium Maria Magdalena Julesa Masseneta a Kniha so siedmimi pečaťami Franza Schmidta. Ich realizátormi boli Pražská filharmónia, Košická filharmónia a orchester Slovenskej filharmónie. Práve zástoj veľkých symfonických telies bol v tomto ročníku úctyhodný. Takže okrem už spomínaných na festivale vystupovali ešte dva orchestre z Anglicka (Constelation Choir Orchestra a London Symphony Orchestra), Orchester National de France, Mládežnícky symfonický orchester Ukrajiny, Dva orchestre z Nemecka (Hamburg, Kolín) a orchester svetového rangu reprezentovali Viedenskí filharmonici s dirigentom Tuganom Sokhievom uvádzajúci podobne ako Londýnčania ruský klasický repertoár (Prokofiev, Stravinskij, Šostakovič, Rachmaninov). Súpis telies dopĺňali pražský orchester FOK a niekoľko komorných zoskupení. Kým slovenský dirigentský svetobežník Juraj Valčuha dirigoval orchester z Hamburgu, na koncertoch domácej filharmónie sa vystriedali dvaja poslední šéfdirigenti súboru Emanuel Villaume a a Daniel Raiskin. Najmä ten prvý z nich sa blysol v monumentálnej Siedmej symfónii Gustava Mahlera ( v ročníku minulom dirigoval jeho prvú symfónii). Raiskin mal rovnako ťažkú úlohu na záverečnom koncerte, keďže oratórium bratislavského rodáka Franza Schmidta je podstatne náročnejšie než doteraz jediné jeho známe dielo, kedysi vysielané často v našom rozhlase (medzihra z opery Notre Dame). Vyslalo však nielen umelecký apel pre dnešné ľudstvo stojace na pokraji ďalšej apokalypsy. K pozitívnym prekvapeniam patril výkon Košičanov s dirigentom Robertom Jindrom. Z koncertu francúzskeho orchestra by som vyzdvihol zvuk sláčikovej sekcie a prídavok z opery Samson a Dalila, ktorú v týchto dňoch bude priemerovať opera SND. Napokon aj koncert ľahšej múzy vyvrcholil pôsobivou hudbou Nina Rotu a vyznačoval sa príjemnou atmosférou tak v hľadisku ako na pódiu. Ozdobou festivalu boli aj výkony domáceho i pražského zborového telesa.
Ako operný kritik by som sa pristavil pri výkonoch spevákov. Neboli tam nijaké hviezdy (ako v minulosti mezzosopranistka Garanča či tenorista Beczala), ale takmer všetci z nich spievajú na významných svetových javiskách Na záverečnom koncert upútali najmä tenorista Brenden Gummel, ktorý si takmer ani nemal kedy oddýchnuť v 110-minútovom oratóriu, ale aj sýty bas Davida Steffensa, zatiaľ čo v menšej úlohe Slovensko dobre reprezentovala v ČR pôsobiaca Simona Šaturová. Vyrovnané boli kvartetá sólistov v oratóriách Bohuslava Martinů (s rozprávačom známym z filmu Štyri svadby a jeden pohreb) a Julesa Masseneta V tom druhom part Magdaleny spievala estónska sopranistka Miriam Mesak, ktorá v Bavorskej štátnej opere vytvára prevažne menšie úlohy, no jej výkon som považoval za príkladný zásluhou voľne znejúceho tónu, pestrej dynamickej škály a farebnej vyššej polohy.
Nad tohoročným festivalom prevzal záštitu prezident republiky, čo by malo byť signálom, aby sme aj v kultúrnej politike štátu čo najviac preferovali aj menšinové hodnoty, aké dnes na Slovensku predstavuje vážna hudba.
