Medzinárodné právo zakazuje nevyprovokované vojenské útoky jednej krajiny proti druhej.
To právo, ktoré sa zrodilo na troskách zničených miest, zrúcaných mostov i historických pamiatok, ale aj oslobodených nacistických koncentračných táborov a bolo vykúpené desiatkami miliónov životov po celom svete vrátane obetí holokaustu. Charta Medzinárodného vojenského tribunálu z roku 1945 zaviedla do medzinárodného práva pred vyše 80 rokmi aj „zločin proti mieru“, ktorý vymedzila takto: „osnovanie, príprava, podnecovanie alebo podniknutie útočnej vojny alebo vojny porušujúcej medzinárodné zmluvy, dohody alebo záruky, alebo účasť na spoločnom pláne alebo sprisahaní za účelom uskutočnenia ktoréhokoľvek z vyššie uvedených činov“.
Vojna Ruska proti Ukrajine dokonale spĺňa túto definíciu, ako na to v jej prvý deň dôrazne upozornil vtedajší český prezident Miloš Zeman. Najnovšia vojna USA a Izraela proti Iránu ju dokonale spĺňa tiež. V oboch prípadoch teda nepochybne ide o zločin podľa medzinárodného práva. A každý, kto pácha zločiny je – sémantika nepustí – zločinec. Lenže predstavitelia EÚ a väčšina predstaviteľov jej členských štátov označuje za zločinca len Vladimíra Putina a jeho kamarilu. Hoci Benjamin Netanjahu a Donald Trump (ale aj Recep Tayyip Erdoğan a ďalší naši „spojenci“) robia presne to isté, EÚ ich vazalsky chváli.
Izraelský premiér a americký prezident postavili medzinárodné právo na hlavu. Zo zločinu proti mieru urobili „preventívny útok s cieľom odstrániť ohrozenie Izraela“ (minister obrany Israel Katz). Izrael a USA svojimi postojmi a svojím konaním v plnej miere ospravedlnili ruské konanie na Ukrajine. Dokonca nie spätne, ale vopred.
Benjamin Netanjahu sa 15. októbra 2013 slávnostne prihovoril izraelskému parlamentu pri príležitosti 40. výročia tzv. Jom Kippurskej vojny, v ktorej sa Izrael ubránil spoločnému útoku niekoľkých arabských krajín. Ako ponaučenie z nej izraelský premiér pred 13 rokmi uviedol, že „nesmieme nikdy podceniť hrozbu, nikdy podceniť nepriateľa a nikdy ignorovať príznaky nebezpečenstva.“ A preto „sa nemôžeme vzdať možnosti preventívneho úderu (…) aj keď zaň zaplatíme medzinárodnú cenu.“ Pričom odmietnutie „preventívnej vojny, či preventívneho úderu“ v prípade Jom Kippurskej vojny označil Netanjahu za chybu.
Ak použijeme takú istú logiku ako pri Iráne, napadnutie Ukrajiny je v poriadku
Berúc do úvahy porušovanie tzv. Minských dohôd, obmedzovanie ruských menšinových práv na Ukrajine, ale najmä intenzívnu prípravu Ukrajiny na členstvo v NATO, ktorého doktrína označuje Rusko za hlavného nepriateľa, podľa Netanjahuovej a Trumpovej „logiky“ medzinárodných vzťahov konalo Rusko „oprávnene“. Strašné, ale podporné vyhlásenia Ursuly von der Leyenovej a Kaji Kallasovej z posledného februárového dňa nenechávajú priestor na pochyby: vedenie EÚ sa plne stotožňuje s oprávnenosťou „preventívnych úderov či preventívnej vojny“.
Hrozba členstva Ukrajiny v „protiruskej“ NATO bola pritom oveľa reálnejšia, než hrozba vojenského či teroristického útoku Iránu proti Izraelu. V prvom rade preto, lebo vlani Izrael a USA uskutočnili teroristické útoky proti Iránu, po ktorých Donald Trump ohlásil „úspešné zničenie iránskych zariadení na obohacovanie uránu“ a ďalších vojenských cieľov. Okrem toho Izrael popri genocíde v Gaze uskutočnil (a uskutočňuje) vojenské útoky, ktoré takmer úplne zlikvidovali schopnosti iránskych spojencov v regióne zrealizovať čo i len individuálny teroristický útok proti Izraelu.
Ale najmä preto, lebo Omán už niekoľko týždňov sprostredkúval vyjednávania medzi USA a Iránom o likvidácii iránskeho jadrového programu, ktoré viedli k doteraz nevídanému úspechu. „Dnes som sa stretol s viceprezidentom J. D. Vanceom a podelil som sa o podrobnosti o prebiehajúcich rokovaniach medzi Spojenými štátmi a Iránom a o doterajšom pokroku,“ napísal al-Búsajdí na sociálnej sieti X ešte pred vojnou proti Iránu. „Ak je konečným cieľom navždy zabezpečiť, aby Irán nemohol mať jadrovú bombu, myslím si, že tento problém sme v rámci rokovaní vyriešili prelomovou dohodou, ktorú sa nikdy predtým nepodarilo dosiahnuť,“ povedal al-Búsajdí v programe Face the Nation televízie CBS News deň pred začiatkom vojny. Dodal, že „Irán by nemohol hromadiť zásoby obohateného uránu, pričom súčasťou dohody by bolo aj overovanie.“ Okrem toho by Irán znížil úroveň obohatenia súčasných zásob „na najnižšiu možnú úroveň,“ čím umožní ich „nevratnú konverziu na palivo“.
Dokonca aj Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) potvrdila v piatok, že na ďalší týždeň sa budú vo Viedni konať rokovania o jadrovom programe Iránu.
Jednostranné odstúpenie od odzbrojovacej zmluvy
Pripomínam, že už v roku 2015 Irán k takejto dohode pristúpil. Podpísal ju nielen s USA, ale aj Veľkou Britániou, Čínou, Francúzskom, Nemeckom a Ruskom. Ešte v polovičke apríla 2017 „vláda amerického prezidenta Donalda Trumpa upovedomila v utorok listom Kongres o tom, že Irán plní svoje záväzky v súlade s dohodou.“ Napriek tomu šéf diplomacie Rex Tillerson v oficiálnom liste predsedovi Snemovne reprezentantov Paulovi Ryanovi priznal, že Trump zvažuje dohodu porušiť. A Trump si dal skutočne záležať, aby to urobil vo veľkom štýle. V deň, keď si celá Európa pripomína víťazstvo nad fašizmom a koniec najstrašnejšej vojny na svete, 8. mája 2018, Trump oznámil jednostranné odstúpenie od odzbrojovacej zmluvy. Napriek tomu bol Irán ochotný ju dodržiavať, ak by ostatní signatári dokázali zaručiť dodržanie zrušenia ekonomických sankcií voči nemu, čo bol záväzok šiestich mocností. Lenže žiadna z nich nedokázala vyvinúť na Trumpa taký tlak. Naopak, hoci európske štáty – rovnako ako Irán – od zmluvy neodstúpili, EÚ nedokázala ochrániť ani len svoje vlastné firmy pred Trumpovými sankciami, takže tie prišli o lukratívne obchodovanie s Iránom.
Vymyslená zámienka
Trumpova a Netanjahuova vojna proti Iránu je vrcholom medzinárodného cynizmu, keď Trump najskôr preukázal, že Iránu sa neoplatí vzdať sa úsilia o vlastnú jadrovú zbraň, potom vlani predviedol, že ak ju mať nebude, USA a Izrael bez hanby naň kedykoľvek zaútočia a teraz to ešte použil ako vymyslenú zámienku na ovládnutie iránskych ropných polí.
Pretože presne o to ide. Trump postupuje podľa scenára, ktorý s úspechom a za jeho verejnej podpory použil George Bush junior. V marci 2003 jeho minister zahraničných vecí Colin Powell prezentoval Bezpečnostnej rade OSN satelitné snímky a počítačové zobrazenia údajného mobilného výrobného zariadenia na biologické zbrane, ktorým obhajoval potrebu vojny proti Iraku. Vyhlásil, že „nemôže byť pochýb o tom, že Saddám Husajn má biologické zbrane a možnosti rýchlo ich produkovať viac, oveľa viac.“ Powell tiež uviedol, že „úplne bez pochybností“ Saddám získava kľúčové komponenty pre výrobu jadrových zbraní a že Irak spolupracuje s Usámom bin Ládinom a v Afganistane cvičí členov al-Káidy.
Všetko to boli lži. Už 27. mája 2003 experti z USA a Veľkej Británie preskúmali skutočné prívesy v Iraku a vyhlásili, že nemajú nič spoločné s biologickými zbraňami. A britská televízia Channel 4 News ešte pred útokom dokázala, že Powellove „dôveryhodné dôkazy“ boli zostavené na základe starého materiálu, ktorý kopíroval esej amerického postgraduálneho študenta Ibrahima al-Marashiho.
Smutná história sa opakuje
Ako cez kopírák nám Trump servíruje to isté, čo viedlo k ovládnutiu irackých ropných polí americkými korporáciami pred vyše 20 rokmi. Po Venezuele nemôže byť pochýb, že aj tentoraz ide o ropu. Čo myslíte, ak Iránu bude vládnuť Réza Páhlaví, ktorého otec bol ako iránsky vládca bábkou v rukách Washingtonu a zabíjal a vraždil svojich oponentov s americkou podporou, komu asi nový iránsky monarcha predá tamojšie ropné zásoby? A kto z nich bude profitovať? „Iránsky ľud“, v mene ktorého teraz Izrael zavraždil vyše 100 dievčat počas vyučovania, to určite nebude.
Hlavná komentátorka denníka SME Beata Balogová našla v sebe svedomie na priznanie toho, že „Trump a Netanjahu sa zhodujú v jednej pre nich zásadnej veci: medzinárodný právny poriadok pre nich nie je prioritou, ak dokážu svoje ciele presadzovať vojenskou silou“. Aj podľa Balogovej „ide o vojnu, ktorá je v rozpore s požiadavkami medzinárodného práva, pokiaľ ide o dôvody vojenského zásahu. Amerika a Izrael použili princíp ,silnejší útočí a má na to právo, lebo je silnejší‘, čo svetu neprospieva.“ Napokon konštatuje, že „je to ďalší kopanec do rozpadávajúceho sa medzinárodného práva“ a v „dvojznačnosti“ medzi „oslabením jedného z centier terorizmu“ a „nebezpečnou mocenskou hrou, ktorá región ešte viac destabilizuje“ podľa nej „spočíva podstata dnešnej dilemy.“
Beata Balogová však už nenašla dosť publicistickej poctivosti, aby svoje postoje konfrontovala s postojmi šéfky eurokomisie a šéfky diplomacie EÚ. Ak totiž komentátorka SME prežíva dilemu, Ursulu von der Leyenovú a Kaju Kallasovú žiadna dilema nemáta. Bez zaváhania pokračujú vo svojej vazalskej politike voči USA a Izraelu, a obe mocnosti za vojnu proti Iraku pochválili. Kallasová na rozdiel od Beaty Balogovej vo svojich vyhláseniach ani nezavadila o medzinárodné právo. Rovnako ako Trump ho považuje za „za haraburdu studenej vojny“, ako to napísala slovenská novinárka, ktorá si v komentári „povinne“ kopla do Roberta Fica, ale ženy, ktoré dnes určujú tvár EÚ vo svete, nechala na pokoji. Lebo inak by musela napísať niečo veľmi podobné, ako ja pre TASR: „Keby bola EÚ štát, Ursulu von der Leyenovú a Kaju Kallasovú by sme mali súdiť za vlastizradu.“
Útok bez súhlasu a vedomia
V plnej miere sú zodpovedné, za to, že na postoji EÚ nikomu vo svete nezáleží. Dnes už vieme, že o útokoch sa rozhodlo pred niekoľkými týždňami, a to nielen bez súhlasu, ale dokonca aj bez vedomia lídrov EÚ. V princípe by sme mali americko-izraelské útoky odsúdiť, ale v skutočnosti je to úplne jedno. Vyjadrenia von der Leyenovej a Kallasovej len potvrdzujú, že zahraničná politika EÚ už dávno rezignovala na udržanie medzinárodného poriadku založeného na pravidlách a sporadické odvolávanie sa na demokratické princípy, medzinárodné právo či ľudské práva sú len nástrojom neobjektívnej kritiky vo vazalských službách amerických záujmov.
Na Blízkom východe očakávam ďalšiu destabilizáciu, akú za dlhé roky vidíme pri každom násilnom zvrhnutí diktátora v tomto regióne alebo v severnej Afrike. USA či Izrael, ale ani EÚ do regiónu neprinášajú mier, stabilitu či nebodaj demokraciu, ale vždy len rozvrat a skazu, ako sa to stalo v Iraku a v Sýrii. Napokon, ani im o mier, stabilitu a demokraciu nejde, lebo ropné polia dokážu efektívne brániť aj súkromné armády a neviem v histórii nájsť príklad, kedy by Západ na Blízkom východe bezcharakterne nedrancoval. Nevidím žiadny dôvod či náznak, že by to teraz malo byť inak, lebo nevidím nikoho, kto má moc a kto by mal záujem o niečo iné.
Autor je poslancom Európskeho parlamentu za HLAS-SD
(Text vyšiel na blog.sme.sk/branoondrus)
