Zamyslenie nad tým, ako filozofka Nancy Fraserová radí ľavici

Nancy Fraserová je profesorkou New School for Social Research v New Yorku, pracoviska, ktoré nadväzuje na kritickú sociálno-filozofickú teóriu Frankfurtskej školy. Prednášala aj v Prahe na konferenciách Centra globálních studií pri Filozofickom ústave Akadémie vied ČR. Pravidelne publikuje v renomovanom dvojmesačníku New Left Review, ktorý vychádza v Londýne. V češtine jej vyšli dve zásadné monografie. Dnes už klasickým príspevkom k inovácii kritickej teórie prostredníctvom rozpracovania kategórie uznania je dialóg medzi Nancy Fraserovou a profesorom Axelom Honnethom , ktorý bol riaditeľom Inštitútu pre sociálny výskum vo Frankfurte (česky vyšlo 2004).  V autorskej monografii Rozvíjení radikální imaginace (česky vyšlo 2007) rozvíja N. Fraserová originálne chápanie globálnej spravodlivosti, ktoré nadväzuje na prácu Karla Polanyiho  „Velká transformace“ (česky vyšlo 2006).

Predkladaný text vychádza z rozhovoru, ktorý s Nancy Fraserovou urobil Federico Fuentes pre Links International Journal of Socialist Renewal.

Faktom  je, že na ľavici dochádza k niečomu ako mäteniu pojmov. Napokon ani nevieme, kto patrí k ľavici a kto k pravici, pretože tradičné ideologické bariéry padli. V týchto konfrontáciách podľa môjho názoru dochádza okrem iného k prehodnoteniu tradičných pojmov marxistickej teórie. Na tom nie je nič mimoriadneho, takto napredujú tie teórie v dejinách filozofie, ktoré sú živé, a nie iba akademickou kuriozitou. V našich špecifických podmienkach ide o významný posun v tom, že nad filozofom, ktorý používa aj marxistickú metodológiu a kategórie, nestojí hrozba obvinenia z revizionizmu, „iba“ z akejsi politickej nekorektnosti.

Nancy Fraserová. Foto: Wikimedia.org

Nancy Fraserová začína svoju analýzu pojmom imperializmus, ktorý neposiela do starého železa. Federico Fuentes sa v tejto súvislosti pýta na pojmy globalizácia a hegemónia.  N. Fraserová globalizáciu považuje za módny pojem, stotožňuje ju s nástupom neoliberalizmu, teda s likvidáciou národných ekonomík a deindustrializáciou pod kepienkom programu voľného obchodu. Hegemónia je geopolitický pojem, prostredníctvom nadvlády si imperialistická mocnosť organizuje globálny priestor, aby mohla imperiálne dobývať. Po skončení priamej koloniálnej nadvlády zostávajú zachované koloniálne hierarchie kultúrnych hodnôt. Lenže v skutočnosti imperializmus znamená presun alebo vyťaženie hodnôt mocnosťami z regiónov zázemia; nejde iba o nerastné bohatstvo alebo nadhodnotu,  ale aj o vyťaženie ekologického bohatstva a kapacity starostlivosti z periférie do krajín kapitalistického jadra.

Filozofka sa zaoberá tiež aktuálnosťou Leninovej štúdie Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu (1916). Poukazuje, že Lenin spájal imperializmus s financializáciou. (To je fakt, v tomto predbehol niektorých socialistov, ktorí chceli vzkriesiť naturálnu výmenu alebo pozemkové vlastníctvo. Pozn. L. H.) Transfery bohatstva sú predovšetkým kapitalizované formy hodnoty, napríklad príroda a starostlivosť. „Konečné, resp. posledné štádium kapitalizmu“  logicky podľa Lenina a Luxemburgovej znamená, že nebude kam expandovať. Lenže imperializmus začleňuje do svojich reprodukčných okruhov nové hodnoty plus ich vylučovanie. Miliardy ľudí vyháňa z oficiálnej ekonomiky do neoficiálnych šedých zón, odkiaľ odčerpáva bohatstvo. Transfery hodnôt neprebiehajú podľa starej mapy prvého a tretieho sveta, druhý svet bol niekde mimo. Aktuálne dochádza k deindustrializácii starého jadra prostredníctvom presunu výroby do krajín BRICS. Starí koloniálni páni, napríklad Portugalsko, sú závislými členmi EÚ a teda musia poslúchať Trojku (MMF, EK, ECB). Po prvý raz sa značná časť obyvateľov Severu ocitla v podobnej situácii, ako boli tí na minulej periférii; nedá sa jednoducho geograficky určiť, kto sú kolonizátori a kto kolonizovaní. Toto N. Fraserová označuje ako imperializmus.

Uvedené súvisí s problematikou, ktorú autorka rozpracovala v rámci feministickej filozofie. Starostlivosť sa vyznačuje tým, že práca spoločenskej reprodukcie sa historicky odohrávala mimo formálnej ekonomiky. Teda kapitalizmus ju oddelil od platenej -námezdnej práce, lenže bez starostlivosti nefunguje akumulácia nadhodnoty. V minulosti sa kapitál spoliehal na stálu ponuku pracovnej sily, časom sa otázka sociálnej reprodukcie stala politickou otázkou. Neskôr bohaté krajiny vytvorili sociálne štáty, lebo mali dostatočné príjmy z daní. Neoliberalizácia však prináša zastavenie investícií do sociálnej reprodukcie. Navyše zásadne narástla ženská zamestnanosť. Bohaté krajiny teda doviezli lacnú opatrovateľská prácu z chudobných krajín, samozrejme, ako platenú a teda komodifikovanú prácu. Tak sa podarilo preniesť nedostatok starostlivosti z bohatého Severu na chudobný Juh. Podobne aj drancovanie prírodného bohatstva, ďalej vývoz odpadu a následkov  klimatických zmien na perifériu, čo vyjadruje nový termín „ekologický imperializmus“.

Tradičné vykorisťovanie sa vzťahuje na platenú prácu, keď pracovník dostáva náhradu za svoj nevyhnutný pracovný čas, ale nie za svoj nadbytočný pracovný čas. Vyvlastnenie znamená „zabavenie“ bohatstva, práce, pôdy, zvierat a iného majetku, ktoré bolo násilne začlenené do okruhov akumulácie kapitálu. Kapitál musí akumulovať, teda konfiškuje prácu a prírodné bohatstvo za účelom zvýšenia zisku, čo sa nedá bez vyvlastňovania. N. Fraserová sa vyjadrila aj k termínu „supervykorisťovanie“, napríklad, že zamestnanci inej farby pleti sú horšie platení ako bieli zamestnanci. Európske obyvateľstvo bolo najprv vyvlastňované, potom sa zaradilo do vykorisťovanej robotníckej triedy, naďalej však bolo vyvlastňované farebné obyvateľstvo vo vnútrozemí a v regiónoch. Vzťah medzi vyvlastňovaním a vykorisťovaním sa historicky mení. Vo financionalizovanom kapitalizme narastá úloha dlhu. Globálne finančné inštitúcie vykonávajú nátlak na štáty, aby znižovali sociálne výdavky, presadzovali úsporné opatrenia a slúžili investorom. Na globálnom Juhu vyvlastňujú roľníkov, aby získali dodávky energie, vody, ornej pôdy a uhlikových kompenzácií. Dlh sa využíva na akumuláciu, napríklad prekarizovaní pracovníci v službách sú nútene závislí od spotrebiteľských úverov. Dlh je hnacou silou ďalších vĺn vykorisťovania. V postkoloniálnych krajinách zaťažených veľkým štátnym dlhom podstatná časť práce formálne slobodných námezdných robotníkov ide na splatenie dlhu. V bohatých regiónoch v rámci neoliberalizácie mohutne narastajú spotrebiteľské dlhy; zamestnanci, ktorí boli predtým iba vykorisťovaní, sú teraz finančne exploatovaní. Uvedené hybridné schémy rušia pôvodné ostré rozdelenie na slobodných bielych zamestnancov a zotročených černošských vyvlastnených pracujúcich.

N. Fraserová nepochybuje o tom, že niektoré postkomunistické štáty sú imperialistické. Vzťahuje sa to na Čínu, ktorá sa nepodieľala na dobývaní a priamom koloniálnom vykorisťovaní. Praktiky Číny v Afrike označila ako vyťažovanie (extraktivizmus).

Dôsledkom financializácie je zmena pomeru medzi mocou štátu a korporácií. Korporácie majú väčšiu moc ako aj silnejšie štáty. Bohatstvo gigantických globálnych korporácií, ktoré často sídlia v daňových rajoch, prevyšuje bohatstvo dôležitých štátov. Korporácie sa úspešne  vymanili spod kontroly štátov.  Neustále tlačia na štátnu moc, dokonca aj v USA, ktoré autorka označila ako hegemonický štát v prudkom úpadku. Neznamená to však, že nadnárodné firmy môžu fungovať bez imperialistickej mocnosti, kde sú inštitucionálne zakotvené. USA sa stále môžu spoliehať na silu USD, menový a bankový systém atď. Americké vlastnícke právo sa v podstate stalo medzinárodným právom v podobe dohody TRIPS (Trade-Related Aspects of Intellectual Property Rights). Z vojenského hľadiska sú USA naďalej silné, hoci nemajú monopol na jadrové zbrane. Z hospodárskeho hľadiska je to zmiešané. A z morálneho hľadiska je ich dôveryhodnosť značne oslabená. Filozofka ako „americká židovka“ je pobúrená, že USA nepomohli zastaviť vojnu v Gaze, hoci majú na Izrael zásadný vplyv.

Čínu vníma N. Fraserová ako veľkú hospodársku mocnosť, ktorá sa snaží testovať, ako sa môže globálne presadiť. Otázkou je, či sa Čína stane novou hegemonickou mocnosťou alebo vznikne nové multipolárne usporiadanie. Je tu aj Rusko, ktoré je do veľkej miery upadajúcou mocnosťou s pomerne slabou kartou, s ktorou však ruský prezident Putin hrá pomerne dobre (nech si už o ňom myslíme čokoľvek). Rusko vo svetovej politike výrazne prevyšuje svoju váhu a má vplyv tak v pohraničných krajinách, ako aj v Sýrii, Afrike a inde.

Čína, Rusko, Turecko, Irán a ďalšie krajiny začínajú vytvárať blok proti USA. EÚ je ako politický hráč na geopolitickej úrovni v podstate nefunkčná pre vlastné vnútorné rozpory a štruktúru únie. (V podstate N. F. realisticky hodnotí formovanie globálnych aktérov multipolárneho sveta. Čína sa neusiluje o imperiálnu hegemóniu, nikdy vo svojich dejinách o to Ríša Stredu nebojovala. Myslím si, že filozofka trochu podceňuje stupeň konsolidácie RF na ruských národných hodnotách a civilizačnej autochtónnosti. Jej obraz Ruska je poznamenaný minulosťou 90-tych rokov. Tento omyl, počnúc prezidentom Obamom, je charakteristický pre americkú politickú elitu. Pozn. L. H.)

Ekonomiky Číny a USA sú navzájom integrované, čo brzdí konflikt. Sú však aj divoké karty, napríklad zvolenie prezidenta Trumpa. Ak by sa ekonomiky rozpojovali, viedlo by to k zavedeniu ciel. Môžeme byť svedkami nového rinčania zbraní. Hoci Trump je so svojím izolacionizmom America First o niečo racionálnejší, pokiaľ ide o zahraničnú politiku, než súčasný zahraničnopolitický establišment. Existujú dôvody na veľké obavy z absencie akejkoľvek stabilnej hegemónie. USA sa vymkli spod kontroly a nevedia, čo robia. To by mohlo viesť k veľmi hlúpym koncom.

Žijeme v nebezpečných časoch. Každú chvíľu môže nastať strašná jadrová či svetová vojna. Hrozí planetárny kolaps v dôsledku ekologickej krízy. Navyše aj v bohatých častiach sveta panuje obrovská neistota ohľadom živobytia. N. Fraserová to vníma tak, že v podmienkach, kedy sa rozpadli bežné istoty, sú mnohí ľudia ochotní prehodnotiť, čo je politicky uskutočniteľné. To otvára priestor pre ľavicové sily, ochotné premýšľať o tom, aké nové spojenectvá aktuálne potrebujeme.  Súčasne sú na vzostupe pravicoví, autoritárski a niekedy protofašistickí populisti. Ide o reakciu na rozpad buržoáznej hegemónie, skôr v gramsciovskom (kultúrnom – L. H.) než v geopolitickom zmysle. O otázkach spojenectva ľavice filozofka premýšľa od globálnej hospodárskej krízy (2008) a od hnutia Occupy (2011). Kedysi bola optimistickejšia ohľadom vyhliadok emancipačnej ľavice na formovanie antikapitalistických a antiimperialistických spojenectiev. Niekedy sa zdalo, že krajná pravica bola úspešnejšia v usmerňovaní nespokojnosti. Ľavica nemá inú možnosť ako bojovať za nový antiimperialistický a antikapitalistický internacionalizmus, ktorý  je feministický, antirasistický, demokratický a zelený. Ide o legitímne existenčné obavy ľudí v pohybe. Všetky problémy sa dajú vystopovať k tomu istému zdroju, ktorý autorka nazýva kanibalský kapitalizmus.  Kapitalistická spoločnosť má integrálnu štrukturálnu tendenciu kanibalizovať prírodu, starostlivosť, bohatstvo podrobených národov, energiu a tvorivosť pracujúcich ľudí. V konečnom dôsledku žiadne zo samostatných hnutí nie je dostatočne silné na to, aby samo o sebe dokázalo uskutočniť zmenu, akú potrebujeme.

Ľavica, ako sa formovala v polovici 19. storočia a rozdelila na dve znepriatelené vetvy po prvej svetovej vojne, dnes zaniká. Komunistické strany sú v rozklade, čo napokon aktéri perestrojky predpokladali. Sociálnodemokratické strany až na výnimky upadajú v dôsledku demontáže sociálneho štátu, čo neoliberáli naplánovali. Rôzne progresivistické a im podobné hnutia nie sú ľavicové, majú iba zmiasť ľavicových voličov. V tom lepšom prípade ide o pravý stred, v tom horšom o liberofašizmus. Úlohou novej ľavice je teda stále boj proti imperializmu, geopoliticky boj proti unipolárnej hegemónii. V podmienkach multipolarity sa nová ľavica môže sformovať. V podmienkach kanibalského kapitalizmu takáto možnosť nie je a nebude.

V knižnici správneho ľavičiara
by nemala chýbať kniha
„Velký regres“ (česky 2017),
kde sa 17 renomovaných
ľavicových intelektuálov
vrátane N. Fraserovej
zamýšľa nad tým, ako ďalej..

SÚVISIACE:
Ladislav Hohoš: Ľavicový politický program – ako ďalej

(Celkovo 406 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 thoughts on “Zamyslenie nad tým, ako filozofka Nancy Fraserová radí ľavici

  • 15. marca 2024 at 13:49
    Permalink

    V názoroch N, Fraser ohľadne rôznych aspektov súčasného sveta som nič skutočne ľavicové neobjavil. Jej tvrdenie, že „Ľavica nemá inú možnosť ako bojovať za nový antiimperialistický a antikapitalistický internacionalizmus, ktorý je feministický, antirasistický, demokratický a zelený.“ dosť jasne ukazuje na podstatu jej ľavicovej povahy. Bojovať za „antiimperialistický a antikapitalistický“ internacionalizmus jednak diferencuje kapitalizmus od imperializmu, ktoré sa vzájomne líšia len stupňom vývoja tej istej podstaty, t.j. súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov. Okrem toho oba uvedené pojmy zahŕňajú veľmi rozmanité, vo svojich záujmoch podstatne odlišné skupiny obyvateľov, tak ako ich vyššie uvádza, ktoré fakticky nemôžu vytvoriť nejaké skutočne jednotné hnutie na báze odporu proti kapitalizmu, pretože nie každá skupina, ktoré autorka vyššie uvádza aj skutočne kapitalizmus odmieta. Autorka hovorí, že, „Všetky problémy sa dajú vystopovať k tomu istému zdroju, ktorý autorka nazýva kanibalský kapitalizmus. Kapitalistická spoločnosť má integrálnu štrukturálnu tendenciu kanibalizovať prírodu, starostlivosť, bohatstvo podrobených národov, energiu a tvorivosť pracujúcich ľudí.“ Ako keby existoval aj iný ako kanibalský kapitalizmus. Autorka opätovne obchádza jasný názor, ukazujúci čo je jadrom tej „štrukturálnej tendencie“ kanibalizovať, t.j. jadrom tejto tendencie je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Okrem toho, kapitalizmus historicky okrem iného nielen kanibalizoval, ale aj tvoril a posúval spoločnosť na vyššiu úroveň. Ale dnes už kapitalizmus neplní žiadnu pokrokovú funkciu, naopak stáva sa pre človeka, spoločnosť a prírodu vyložene nebezpečným.

    Reply
  • 22. marca 2024 at 8:26
    Permalink

    1./ S Vladimírom Mandom sa dá a možno i treba súhlasiť: kapitalizmus je (sa stal) pre ľudí a život na Zemi nebezpečný (!). Veta je to jednoduchá, ale žiaľ vážna a bude asi aj celá hrozivo pravdivá.
    2./ „Ľavica“ je nesúrodý voľný útvar. Je to ídeový pojem. Ľavica nie je nejaký jeden spoľahlivo fungujúci organizačný útvar (a sotva kedy bude). Je to len abstraktný myšlienkový pojem o ktorom sa filozofuje. Nie je to reálna jedna (vektorna) sila, ktorá existuje a je vytrénovaná a pripravená v pohotovosti „vyraziť“ a zmeniť svet. Tak to nie je , a ani to tak nefunguje. (Pravda je taká, že permanentne trénovaná a v kondícii je len druhá strana polarity – veľkokapitál). Keď ideme k veci (téme) „ľavice“ bližšie a hĺbšie, tak sa ukazuje len veľmi hmlisto a vzdialene, že by to mohol byť (avšak len za vývoja istých predpokladov, akceleračných faktorov) akýsi možný, ale len vzdialene potenciálny jednotiaci prúd. Ľudia práce sú (síce) objektívna realita, ale realitou nie je, že sú (aj) jednotní, že rovnako myslia, a reagujú a organizujú sa na (jeden) „povel“. Nie je to organizovaná armáda. Zvlášť nie v demokratických a sociálne diverzifikovaných pomeroch Európy. Ľudia sú poväčšine tichými kooperátormi kapitálu (veľkokapitálu), pretože je v tom istý ekonomický a sociálny poriadok, i keď tvrdý, ale dá sa vyžiť. Kým je práca a dá sa vyžiť, nie je (voľný) čas ani chuť, ba ani silný dôvod, zaujímať sa o politiku (veľkú politiku). A tak v takýchto ustálených spoločenských pomeroch si kapitál (veľkokapitál) môže pomerne voľne, nekontrolovane ovplyvňovať a manipulovať politiku a jednotlivcov (lídrov) v politike. A to až do momentu, kedy zmanipulovaná politika nespôsobí také spoločenské anomálie a skraty v ekonomike, ktoré narušia a ohrozia relatívne pokojný a usporiadaný život pracujúcich más. Vtedy príde moment a šanca (dočasného) sformovania sa „ľavice“ do jedného záujmového sociálneho útvaru. Diverzifikovaná masa ľudí práce sa živelne zjednocuje. Ťažká doba vynesie na povrch aj nových vodcov, u ktorých sa objaví schopnosť „zaveliť“ čo treba robiť pre nápravu škodlivých spoločenských anomálií a ekonomických deformácií. To čaká teraz (v tejto dobe) aj celú Európsku úniu, ktorá to za posledné roky (asi od r. 2020) poriadne „bastardí“. Globalizačný veľkokapitál v spolupráci s vlastníkmi médií a mainstream taktikou masírovania verejnej mienky natoľko už zmanipuloval, zneprehľadnil, zašpekuloval a zahmlil politiku so sfalšovaným líderstvom v štruktúrach a priestore Európskej únie (aj v krajinách ako je Nemecko a Francúzsko), že tento stav sa stáva už až natoľko iracionálnym a neudržateľných, že niekde to musí prasknúť. Európska únia sa hrá na „vojakov a vojačikov“? Po zažitých a odbytých tragických skúsenostiach starších generácií s 1. a 2. svetovou vojnou ? V koho záujme je ďalšia veľká vojna. V záujme ľudí práce určite nie. A tu je tá hranica, kedy končí tichá kooperácia ľudí práce s veľkokapitálom, ktorý sa dal (zase a opätovne) na cestu vojny. Tu niekde končí ľahostajnosť k politike, lebo nás to dovedie do zúfalej a beznádejnej situácie. Ľudstvo sa točí v kruhu práve pre to, že zákon nadhodnoty (zisku) a zákon ekonomickej sily a moci (na báze súkromného vlastníctva) vždy má tendenciu posúvať hranice možného až to skončí s nemožnom, v katarzii doby. Účet a daň za to ale zaplatia len tí dole, ľudia práce.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter