Na Slovensku sa v posledných dňoch objavila ostrá kritika výroku premiéra Roberta Fica o riziku veľkej vojny , pri ktorom sa dotkol aj článku 5 Severoatlantickej zmluvy. Napriek kritike zo strany politických odporcov premiéra v SR i v ČR boli jeho výroky prejavom racionálneho mierového postoja k otázkam vojny a mieru a bolo by zaujímavé zistiť, aký názor na danú tému majú občania.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Reálnosť obáv Roberta Fica
Bezpečnostné garancie?
Náklady na článok 5
Referendová otázka?
Reálnosť obáv Roberta Fica
Výrok premiéra Roberta Fica, ktorý sa stal predmetom kritiky, znel: „Ja si neželám, aby Slovensko bolo súčasťou nejakého vojenského konfliktu kvôli nejakému článku 5.“ Pokiaľ ide o tento výrok, je to niečo, s čím možno len ťažko nesúhlasiť. Nikto rozumný si totiž neželá, aby sa Slovensko stalo súčasťou veľkej vojny kvôli čl. 5 Severoatlantickej zmluvy. Robert Fico vo svojom prejave celkom zjavne varoval pred vojnou západných mocností proti Rusku, ktorá by mohla byť posledným konfliktom v európskej histórii. Navyše, Robert Fico vo svojom výroku pokračoval, pričom plnenie záväzkov NATO potvrdil slovami: „Áno, sme v NATO, vážime si to, záleží nám na spolupráci a plnení záväzkov, ale ako predseda vlády budem robiť všetko pre to, aby sme neboli zatiahnutí do vojenského konfliktu.“ Celkovo, premiérov výrok bol vyvážený a je smutné, že niektoré médiá sa pokúsili do neho vložiť niečo, čo sa tam neobjavilo. Niektoré z mediálnych článkov o „zradcovi“ sa pritom nedajú hodnotiť inak ako výzva na atentát pre nového Juraja Cintulu. Absurdné bolo aj vyjadrenie českého prezidenta Petra Pavla, ktorý povedal: „Je to naprosto závažné zdělení, které bychom měli brát vážně a ze kterého bychom si rozhodně neměli brát příklad…“ Znamená to teda, že Petr Pavel si želá, aby bolo Česko súčasťou nejakého vojenského konfliktu kvôli článku 5? Z jeho kritiky totiž vyplýva presne takýto záver… Český prezident by však mal svoj militarizmus aspoň trochu brzdiť, pretože riziko veľkej vojny je naozaj reálne.
Netreba pripomínať, že v súčasnosti prebieha dlhá vyčerpávajúca vojna na Ukrajine a je očividné, že Rusko v nej získalo prevahu. Kyjev sa ocitá v kritickej situácii, je odkázaný na podporu zo zahraničia a v krajine rastie aj odpor proti násilným odvodom, dokonca v tradične protiruských západných regiónoch. Jedinou možnosťou Ukrajiny na zvrat je zapojenie ďalších krajín do vojny. Aj preto sa usiluje o kroky, ktoré by mohli rozšíriť konflikt. Takéto pokusy sa objavili i vo vzťahu k americko-iránskej vojne, ale zapojenie európskych štátov sa zdá reálnejšie. Ukrajina sa pritom už dlho snaží vtiahnuť západné štáty do vojny. Ešte v roku 2022 pripravila provokácie, ktoré sa mali pripísať Rusku, hoci to s ním nemalo nič spoločné, napr. zničenie plynovodu Nord Stream 2. Na území EÚ opakovane dopadali i drony, ktoré boli médiami označené za ruské, aby sa nakoniec potichu ukázalo, že boli ukrajinské. Súčasne však tiež platí, že hlas zástancov veľkej vojny sa posilňuje aj v Rusku. A hoci prezident Putin medzi nich nepatrí, čoraz viac subjektov ho vyzýva na tvrdší postup voči Západu.
Žiaľ, zdá sa, že do veľkého konfliktu s Ruskom by boli ochotní sa zapojiť aj niektorí európski politici. Európski členovia NATO majú veľké vnútorné problémy, od rastúcich cien energií až po nezvládnutú migráciu. Verejnosť je rozhorčená a otriasa sa aj politická mapa daných štátov: v regionálnych voľbách v Nemecku opakovane víťazí Alternatíva pre Nemecko a vo Francúzsku je zasa Marine Le Penová jasným favoritom prezidentských volieb 2027. Nefungujú už ani snahy o zákaz nepohodlných politikov a tak musia vládnuce sily nájsť iné vysvetlenie svojich neúspechov. V tejto situácii je pre vládnuce sily EÚ jedinou ako-tak dôstojnou výhovorkou, že za všetky problémy môže Rusko. Rusko akiste nesie svoju zodpovednosť za mnohé, ale predstavitelia západných štátov sa účelovo snažia jeho „čiernu ruku“ identifikovať i pri všetkých vlastných zlyhaniach. Množia sa aj rôzne podivné incidenty, ktoré sa účelovo vyťahujú pred rôznymi voľbami a, pochopiteľne, tajné služby z nich automaticky vinia Moskvu – stačí spomenúť incident na letisku v Lipsku. Do budúcna preto nemožno vylúčiť ani situáciu, že pri nejakom novom incidente tajní z niektorého západného štátu opäť objavia „ruskú stopu“ a tamojšia vláda s odvolávkou na utajené dôkazy vyhlási potrebu uplatniť čl. 5 Severoatlantickej zmluvy. I preto je opatrný postoj Roberta Fica rozumný.
Bezpečnostné garancie?
Pokiaľ ide o výrok Roberta Fica, ten treba posudzovať i vzhľadom na samotné znenie čl. 5 Severoatlantickej zmluvy: „Strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerých z nich v Európe alebo v Severnej Amerike sa bude považovať za útok namierený proti všetkým stranám a následne sa dohodli, že ak dôjde k takémuto útoku každá zo strán, uplatňujúc zákonnú obranu, individuálnu a kolektívnu, uznanú článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže napadnutej strane alebo stranám, prijmúc individuálne a na základe dohovoru s ostatnými stranami také akcie, ktoré považuje za potrebné, vrátane použitia ozbrojených síl k nastoleniu a udržaniu bezpečnosti v severoatlantickom regióne…“ Pokiaľ teda ide o povinnosti, ktoré majú členské štáty voči napadnutému členovi, každý môže urobiť to, čo on sám považuje za potrebné. Preto platí, že v prípade napadnutia SR by iné členské štáty mohli poslať niekoľko bezvýznamných vagónov proviantu alebo iba prijať formálne vyhlásenie, odsudzujúce útok – a nebolo by to porušením čl. 5 Severoatlantickej zmluvy!
Dôvodom pre túto vágnu formuláciu v čl. 5 boli okolnosti pri vzniku NATO. Pôvodný návrh totiž obsahovali záväznejšiu formuláciu s povinnosťou každého člena vykonať „akcie, ktoré budú potrebné“. Uvedený návrh ale narazil na odpor v americkom Senáte a ten ich odmietal, pretože by išlo o záväzok na vypovedanie vojny. USA tak presadili zmenu a článok 5 v súčasnej podobe žiadny záväzok na vojenskú obranu členských štátov NATO neobsahuje. Vágnosť článku 5 sa ukázala už v roku 1956, keď Francúzsko a Veľká Británia spolu s Izraelom obsadili Suezský kanál. V reakcii na to 6. novembra 1956 odovzdal predseda rady ministrov ZSSR Bulganin daným štátom ultimátum, kde hrozil použitím sily. Americký prezident Dwight Eisenhower sa ale nechcel angažovať na strane tradičných koloniálnych mocností a preto poslal listy predstaviteľom Francúzska a V. Británie, v ktorých zdôraznil, že vzťahy medzi národmi sa majú riadiť Chartou OSN. Samotný Egypt by síce nespadal pod teritoriálnu definíciu čl. 6 Severoatlantickej zmluvy, ZSSR však otvorene hrozil vojnou členom NATO. Im už vtedy bolo jasné, že ani v takom prípade by USA na základe čl. 5 nemali povinnosť prísť svojim spojencom na pomoc vojensky. A preto sa oba európske štáty neslávne stiahli zo Suezu.
Čl. 5 Severoatlantickej zmluvy nie je ani automatickou garanciou obrany SRpre prípad útoku. Skúsme si predstaviť, aký postoj by zaujali naši spojenci v prípade napadnutia Slovenska. Zrejme existujú situácie, kedy by nám pomoc poskytli, najmä proti Rusku, ale aj situácie, kedy by tak nekonali. Veľa by pritom záviselo od ich vlastných záujmov. Skúsme si napr. predstaviť, čo by sa stalo, keby náspo skončení vojny s Ruskom napadla Ukrajina a odôvodnila to spormi prezidenta Zelenského s vládou Roberta Fica. Prišli by nám spojenci z NATO na základe čl. 5 vojensky na pomoc? To je neisté, pretože západné štáty do Ukrajiny značne investovali, aby sa z nej stal „oceľový dikobraz“. Mnohí z nich by sa do vojny s takýmto „oceľovým dikobrazom“ určite pustiť nechceli, naopak, plánujú ho i do budúcna využívať proti Moskve. Ale s trochou cynizmu by nám proti skúsenej ukrajinskej armáde poslali v súlade s čl. 5 napr. proviant. Najpravdepodobnejšie je, že pomoc proti prípadnému útoku Ukrajiny by nám poskytol niekto z V4, hoci aj to by záviselo od zloženia tamojšej vlády – niektorí českí politici nám totiž pri téme Ukrajiny zvyknú vpadnúť do chrbta. Je tiež nepravdepodobné, že by nám spojenci z NATO prišli na pomoc v prípade konfliktu s niektorým z našich ďalších susedov, ktorí sú všetci členmi NATO alebo aspoň EÚ.
Náklady na článok 5
Pri úvahe o článku 5 sa však treba zamyslieť aj nad nákladmi, ktoré kvôli bezpečnostným garanciám NATO platíme a tie nie sú malé. Ešte v pozícii kandidáta na vstup do NATO sme v roku 1999 poskytli vlastné územie na prelety lietadiel do Juhoslávie, kde NATO vykonávalo protiprávnu agresiu bez mandátu BR OSN. Následne sme vstúpili do intervencie NATO v Afganistane a zotrvali sme tam až do roku 2021, keď už bolo jasné, že Afganci si západných spojencov neželajú a krajinu opäť ovládol Taliban. Mimoriadne veľkým politickým nákladom Slovenska bolo zapojenie sa do „koalície ochotných“, ktorá pod vedením USA vykonala v roku 2003 protiprávnu agresiu v Iraku bez súhlasu BR OSN. Táto agresia sa následne stala základom pre rozvrat Blízkeho východu v 21. storočí. Avšak aj v prípadoch, keď sa SR do agresií USA a spol. priamo nezapojila, vojensky ich s ohľadom na spojencov aktívne podporovala, napr. pri útokoch USA proti vládnym jednotkám v Sýrii, tiež bez mandátu OSN. Účasťou na daných intervenciách sme sa síce zavďačovali západným spojencom, ale vlastné záujmy sme tým nechránili: okrem toho, že sme sa stali spolupáchateľmi agresií, sme tiež pomohli rozvrátiť medzinárodné právo, zvýšili sme migračné toky do Európy, a spôsobili mnoho ďalších problémov. Paradoxne znie porovnanie i s obdobím pred rokom 1989. Náš vtedajší spojenec ZSSR nás do žiadnych svojich agresií nezaťahoval a nezúčastnili sme sa ani okupácie Maďarska 1956 ani vpádu do Afganistanu 1979…
Jedným z nákladov čl. 5 sú aj ústupky voči našim spojencom, ďaleko prekračujúce naše záväzky vyplývajúce zo zmluvného systému NATO. To sa prejavilo najmä pri Zmluve o obrannej spolupráci (DSA) medzi SR a USA. Aby vtedajšia vláda osvedčila, že je verným spojencom Washingtonu, rezignovala na viaceré svoje suverénne práva (pozri tu). Dnes preto nedokážeme kontrolovať, čo sa na amerických základniach v SR deje. Je pritom známe, že USA využívajú niektoré európske základne, najmä Rammstein v Nemecku, na koordináciu útokov bezpilotnými lietadlami a raketami proti Iránu. To však vyvoláva obavu, že by sa základne mohli stať terčom odvetných opatrení Teheránu. Irán síce na americké základne v Európe zatiaľ neútočí, ale do budúcna sa môžu stať dôležitým cieľom, tak ako je to pri základniach USA na Blízkom východe. Súčasný svet už pritom nie je svetom absolútnej dominancie Západu a práve vojna s Iránom ukázala, že USA nedokážu efektívne ochrániť ani svojich spojencov v Perzskom zálive. Paradoxne, tí by to bez amerických základní a amerických garancií mali pri vojne USA s Iránom jednoduchšie.
Medzi náklady nášho členstva v NATO patria určite rastúce výdavky na zbrojenie. Na summite v Haagu v roku 2025 sa pritom členské štáty zaviazali, že do roku 2035 zvýšia svoje výdavky na obranu až na 5 % HDP. O tomto čísle sa neviedla žiadna seriózna diskusia, na summite išlo zjavne o snahu vyhovieť prezidentovi USA, ktorý chcel takto pomôcť americkým zbrojovkám. 5 % HDP pritom predstavuje závratnú sumu, ktorá zodpovedá približne štvrtine príjmov štátneho rozpočtu SR a preto bude treba do budúcna obmedzovať iné výdavky. Rovnako závažným problémom je, že obchod so zbraňami je kľúčovým faktorom pri náraste korupcie a tej máme v SR dosť aj bez zbrojenia. Na rozdiel od iných oblastí sa pri obchode so zbraňami dá v podstate všetko utajiť s argumentom o národnej bezpečnosti. O zbrojárskej korupcii sa však zvláštnym spôsobom mlčí aj v médiách a ten, kto vznesie podozrenia, môže rýchlo dostať nálepku ruského agenta. A ako to poznáme z našej nedávnej minulosti, armádna výzbroj sa tiež veľmi ľahko rozdáva, dokonca aj protiústavným spôsobom zo strany vlády bez dôvery parlamentu. Napriek tomu sa ale ľahko nájde prokurátor, ktorý rozdávanie obrovského armádneho majetku označí za konanie „dobrého hospodára“ (pozri tu).
Referendová otázka?
Je známym faktom, že na Slovensku sa pri otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky nezvykne prihliadať na názor občanov. Žiadna z vojenských agresií, na ktorých sa SR zúčastnila, nemala podporu občanov. Tú nemajú ani rastúce výdavky na zbrojenie a ani mnohé iné kroky našich vlád v oblasti bezpečnosti. Kontroverznou témou pritom bola samotná otázka vstupu SR do NATO. Ešte v roku 1997 sa na túto tému uskutočnilo referendum, ktoré dopadlo neúspešne: bolo neplatné kvôli nízkej účasti voličov a aj väčšina z nich hlasovala proti. Samozrejme, treba dodať, že účasť bola nízka najmä kvôli tomu, že vďaka zásahu Mečiarovej vlády referendum neobsahovalo otázku o zavedení priamej voľby prezidenta, ktorú petíciou žiadali občania. Vstup do NATO zostal ale kontroverznou témou aj neskôr a aj v čase rozhodovania o našom vstupe bola podpora verejnosti otázna – nakoniec sa rozhodlo v NR SR hlasovaním poslancov.
V demokratickom štáte by však vôľa väčšiny mala byť dôležitá i pri rozhodovaní o bezpečnostných otázkach. Princípy demokracie treba aplikovať i pri vyššie uvedenom vyjadrení Roberta Fica, pretože jeho obavy zdieľa na Slovensku naozaj mnoho ľudí. Pri troche cynizmu by premiér mohol svoj diskutovaný výrok premeniť aj na referendovú otázku v znení: „Želáte si, aby Slovensko bolo súčasťou vojenského konfliktu kvôli článku 5 Severoatlantickej zmluvy?“ A keby sa takáto referendová otázka vypísala na deň najbližších parlamentných volieb, vládne strany by si tým veľmi zvýšili svoje šance na opätovné víťazstvo.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
Jedna odpoveď
Robert Fico ako aj pán Fábry sú právníci / juristi. Pán Fábry správne interpretuje článok 5 ako vágny a nezáväzný:
… individually and in concert with the other Parties, such action as it deems necessary, including the use of armed force, to restore and maintain the security of the North Atlantic area.
https://www.nato.int/en/about-us/official-texts-and-resources/official-texts/1949/04/04/the-north-atlantic-treaty
—
Článek 5 bol po pristúpení Grécka a Tuecka k NATO doplnený o článok 6 (území Grécka a Turecka).
A ďalej je tu článok 7:
Tato smlouva se nedotýká a nebude žádným způsobem vykládána, jako by se dotýkala práv a povinností smluvních stran, které jsou členy OSN, vyplývající z Charty, ani základní zodpovědnosti Rady bezpečnosti za zachování světového míru a bezpečnosti. (viz článek 1)
—
Spomínaná „ostrá kritika výroku premiéra Roberta Fica o riziku veľkej vojny, pri ktorom sa dotkol aj článku 5 Severoatlantickej zmluvy“ sú práve tie dezinformácie, ktré šíria slovenské (aj české) predajné média.