Všetko, čo ste už tušili, no zdráhali sa si to pripustiť  

Boj pokračuje

Vo voľbách, v čestnom a otvorenom zápase porazený protivník znovu dvíha hlavu. Vlastne ju nesklonil a neuznal si porážku, len sa zhlboka nadýchol. Dátum je január 2024, s trochou predstavivosti aj 1943. Nemec síce dostal poriadnu nakladačku pri Stalingrade, no postavil sa opäť na nohy a avizuje pripravenosť pokračovať v boji. Prehral bitku, nie vojnu. Presne s týmto odhodlaním vyrazil do ulíc. Slovenským Kurskom, možno aj s opačným ako známym výsledkom, budú marcovo-aprílové prezidentské voľby. Väčšina médií podporujúcich opozíciu hrá úlohu opancierovaných Tigrov a samohybných Ferdinandov. Až takých skvelých, že sú obeťou vlastnej technickej komplikovanosti. Niečo ako dnešné Abramsy, Leopardy, Challengery a  ďalšia sofistikovaná západná technika, ktoré vyzerajú skvelo v zostrihaných klipoch CNN a vo filmoch ako Top Gun a podobných. V skutočnom boji sú pomalé, neobratné, s vysokou spotrebou a náročným servisom. Proti vyspelému i menej vyspelému no odhodlanému protivníkovi v ťažkom teréne nemajú šancu, preto sú pred skutočným bojom ukrývané. Nedajbože, aby sa im niečo stalo, to by len bola hanba. Neskoro. Nečudo, že kolektívny Západ lamentuje ako jeden z generálov c.k. rakúsko-uhorskej monarchie po skončení prvej svetovej vojny. „Aká to bola krásna armáda, tie uniformy, epolety, blýskavé šable, kyrysy a cafrangy, zástavy, delá a pyšné vraníky, a čo s ňou spravili? Poslali ju do boja“! Je vskutku rozdiel medzi vojenskou prehliadkou, veľtrhom techniky a vojnou samotnou.

Totálne nasadenie nespokojných v uliciach znásobené šikovnými fotografickými náhľadmi má vyvolať zdanie masovosti protestov proti súčasnej vláde a ich širokospektrálnosť. Chýba ešte na kameru zachytený zúfalý vzdor do kosti zrobených seniorov z Poltára, ustaraných učiteliek materských škôl z Fiľakova, no pasarán rebelujúcich farmárov z  Kokšov-Bakše i z inokadiaľ mieriacich na traktoroch s vlečkami plnými hnoja do hlavného mesta a mozaika bude kompletná. Že neprichádza do úvahy? Nevadí. „Demokracia je to, čo povieme my!“ (Henry von Kissinger, mienené ironicky). Vyslaná a vysielaná do sveta. Veď transparenty sú, len aby sme v hanbe neostali, predvídavo napísané v angličtine. And more is yet to come. Prídu aj ďalšie, demonštrácie aj slogany a heslá, pod ktorými sa uskutočňujú. Ich efekt ? Cynik by si mohol spomenúť na pohrdlivé slová Napoleona pri sledovaní protiútoku škótskej pechoty v tradičných kiltoch „to už Wellington nemá nič okrem týchto amazoniek?“ Mal pravdu, títo ho neporazili. Ešte jedna séria mítingov ako doposiaľ a každému bude jasné, že to, čo malo byť indopacifické tsunami, ktoré zmietne Fica a spol. ak nie z povrchu zemského tak aspoň z parlamentného vŕška i z budovy letného arcibiskupského paláca, je vlna v mierne rozbúrenej Oravskej priehrade rozbíjajúca sa o kamennú hrádzu. Nemá potenciál narastať. Nespokojných, z tých či oných dôvodov, nie je dosť. Nikto im nebráni v pestovaní koníčkov a užívaní si privátnych rozkoší za svoje, na štátne nech zabudnú. Ich hodnoty sú stále len hodnotami menšiny akokoľvek tolerantne sa na vec pozeráte. Ak prestane fúkať vietor, hladina sa upokojí. Podľa predpovede počasia aktuálnej polstoročie a viac mráz prichádzal a prichádza z Kremľa. Prachy, za ktoré si chcú kúpiť šťastie, teda ten správny vietor, fúka z opačnej strany, od spriatelených ambasád. Súčasný stav odráža frustráciu vo voľbách porazenej menšiny a jej patrónov, ktorí stále nevedia prežuť a stráviť ich výsledok. Jeden z dua LaS by len unudene nadhodil – „a inú tému tam nemáte“? Alebo inšpiratívne a zmierlivo ako istý štátnik pred viac ako dvomi tisícročiami v exhortácii k politickým protivníkom spôsobom, o ktorom sa viacerým v slovenskom parlamente i mimo neho s  ambíciami prehovárať k verejnosti môže len snívať.

„Pripojte sa ku mne v úsilí o vybudovanie štátu spravodlivého ku všetkým, nielen zopár privilegovaným, a staré sváry pominú. Buďte proti, a ľud vám druhý raz neodpustí“. 

Niekomu sa môže zdať porovnávanie situácie na dnešnom Slovensku s druhou svetovou vojnou a opozície s fašistickým Nemeckom pritiahnuté za vlasy. Prisilné. Stojím si za ním do každého písmena. Pamäť nepustí, spomínajme spolu. Bolo len celkom nedávno, čo verbálne i fyzické útoky na občanov nesúhlasiacich s hrôzovládou Matoviča a Hegera nasledovanou interregnom bezfarebného Ódora, bašovaniu ktorých sa hlava štátu blahosklonne s pôvabom i šarmom jej vlastným dlho-predlho prizerala, neboli zriedkavé. Aj dnes sa hotuje do parlamentu preukázať svoju progesívnu nadstraníckosť a nestrannosť. Jej dezignovaný nástupca vyslal z davu protestujúcich jasné posolstvo. Prezidentom všetkých občanov a šarmantným zmierovateľom rozhádaných byť nehodlá, len tých, ktorí ho budú voliť. Doprajme mu ich aspoň toľko, koľko ich bolo na námestiach. Nikto im na ich happeningoch neubližoval, pritom boli pomerne agresívni a, akože inak, uštipační. Samozrejme v medziach slušnosti, ako ju chápu oni. Už tradične sa neubránili nutkaniu vynášania rozsudkov nad tými, ktorí sa im nepáčia posielajúc ich kade ľahšie, len to tak „ficalo“. A tí ich vodcovia a rečníci, hotoví démosthénovia. „Škoda hovoryty,“ povedal by hetman Chmelnický (podľa Sienkiewicza) zodpovedný za pogromy na Židov na územiach predchodcov dnešnej Ukrajiny. Na porovnanie, v nedávnej minulosti si v podobných situáciách viacerí zo strážcov poriadku „rozpútanie pekla“ vychutnávali. Kde sa zrazu stratili? Dôkazy o ich preangažovanosti a horlivosti sa dajú nájsť aj na platforme youtube. Ministrovi vnútra, ktorý má v boji s  hydrou moje sympatie a podporu, odporúčam, ak tak ešte nespravil, pozrieť si ich. Verím, že sa pôvodcom a uskutočňovateľom neopodstatneného a neakceptovateľného donucovania ich konanie len tak ľahko neprepečie.

Upozornenie: zachytená scéna a expresívny jazyk nie sú vhodné pre citlivého diváka. 

Pripomeniem, protivládne médiá priamo a nimi zmobilizovaní občania hecovaní v uliciach implicitne podporujú aj tú druhú Ukrajinu. Takú, ktorá oslavuje Banderu a Šucheviča, na pokyn ktorých boli beštiálnym spôsobom vyvraždené desaťtisíce ak nie stotisíce Poliakov, Volynských Čechov, Židov a pri prebíjaní sa banderovcov k Američanom a Britom aj desiatky Rusínov, Slovákov a Čechov. Vrátane žien všetkého veku, starcov i nemluvniat. Aj toto ostane bez odozvy? Nemalo by. Je nosením dreva do lesa pripomínať, kým sa Zelenského režim inšpiruje v boji proti „Moskaľom“. To znamená, že tí, ktorí ho podporujú, je jedno či v uliciach alebo na stránkach tlače a vo verejnom vysielaní, sa stotožňujú s  ideologickou podstatou nacizmu pošramocujúcou zvyšky povesti Ukrajiny pasujúcej sa do úlohy neohrozeného bojovníka proti údajnej neoimperiálnej politike Moskvy.

Som si vedomý skutočnosti, že fakty z minulosti pre mnohých už neplatia. Európu od nacizmu a fašizmu oslobodili (alebo aj nie) západní spojenci vylodením sa v Taliansku a Normandii, a prvý, ešte predbiblický, človek sa pre mnohých volá Mychajlo, Dmytro alebo Kyrylo. Na protestujúcich v uliciach slovenských miest neprivolávam novú Krvavú nedeľu z 9. januára 1905, keď cárski kozáci účastníkov sprievodu pozostávajúceho z robotníkov a ich rodín žiadajúcich prijatie opatrení proti neznesiteľnej biede sekali hlava-nehlava zanechávajúc za sebou na uliciach, ktorými sa prehnali, stovky mŕtvych a ranených. Na nikoho a nič, okrem toho, čo som uviedol alebo naznačil, neapelujem. Nemá to zmysel. Dejiny majú svoje vlastné cesty a prejsť nimi si budeme musieť rovnako ako naši predchodcovia. Jedno však treba predsa len povedať dôrazne a nahlas. Tento boj sa ani zďaleka nekončí. O jeho výsledku, po koľký raz už v našich dejinách, sa nerozhodne na Slovensku, pretože je súčasťou ďalšieho a väčšieho. Svet bude, dúfajme, existovať aj po dnešných ideologických, politických a vojenských protivníkoch, ich šarvátkach i vážnych zápasoch s dosahom na životy más. Mali by sme si v ňom nielen vybrať stranu, ale aj stáť za všetkých okolností za svojím presvedčením. Nedať sa prekričať tými, ktorí svoje privilégiá vydávajú za práva nepoznajúc rešpekt a ignorujúc povinnosti, o ktorých toľko prednášajú – ex cathedra – iným.

Horizont, ktorý dobre poznáme z minulosti, no bojíme sa poza neho, celkom oprávnene a pochopiteľne, nahliadnuť, sa k nám znovu čoraz rýchlejšie približuje. Neponúka len pekné a príjemné veci, ale aj situácie, keď občan tasil zbraň na spoluobčana. Preto nech zostane varovným mementom určeným na vyhnutie sa radikálnej alternatíve ďalšieho spoločensko-politického vývoja. Prahom, ktorý nesmieme prekročiť a dovoliť, aby sa stala skutočnosťou. Aj preto, že tých, ktorí sa rozhodnú k nej uchýliť, spravidla zomelie ako prvých.