Jeden z najvýznamnejších odborníkov na medzinárodné vzťahy, profesor na Harvardskej univerzite Stephen M. Walt, publikoval na portáli Foreign Policy úvahu pod názvom „V čom mal Putin Pravdu“ (What Putin Got Right).
Podľa Walta sa Putin pri invázii na Ukrajinu mýlil v mnohých veciach, ale nie vo všetkom. Precenil schopnosti svojej armády a podcenil odhodlanie, ako aj schopnosti Ukrajincov brániť svoju krajinu. Nesprávne odhadol jednotu Západu, rýchlosť pomoci Ukrajine zo strany NATO, ako aj ochotu mnohých krajín uvaliť na Rusko sankcie. Taktiež precenil ochotu Číny podporiť ruskú inváziu. Výsledkom týchto chýb „je rozhodnutie s negatívnymi dôsledkami pre Rusko, ktoré bude pretrvávať dlho po tom, čo Putin odíde z javiska. Bez ohľadu na to, ako vojna dopadne, Rusko bude slabšie a menej vplyvné, ako by bolo, keby si vybralo inú cestu.“
Walt ale upozorňuje, že je potrebné priznať si, že Putin mal v niektorých veciach aj pravdu. Nie je to ospravedlnenie jeho postupu, ale len identifikácia tých jeho úsudkov, ktoré sa doteraz potvrdili: „Ignorovať tieto prvky znamená urobiť tie isté chyby, aké urobil on: podceniť súpera a nesprávne pochopiť kľúčové prvky situácie.“
Čo sa mu podarilo?
Po prvé: Putin išiel do vojny s presvedčením, že Rusko dokáže prekonať akékoľvek sankcie. Ukázalo sa, že sankcie zatiaľ významne nepoškodili ruskú ekonomiku a neprinútili Putina zmeniť svoju politiku. Dlhodobé dôsledky môžu byť závažnejšie, ale samotné sankcie konflikt neovplyvnili.
Po druhé: Putin správne usúdil, že ruský ľud bude tolerovať vysoké náklady a že vojenské neúspechy nepovedú k jeho zvrhnutiu. Možno predpokladal, že konflikt bude rýchly, a tým aj lacný, ale napriek jeho trvaniu si Rusko udržiava dostatočnú silu a podporu a postavenie Putina nevyzerá ohrozené.
Po tretie: Putin správne predpokladal, že väčšina krajín bude sledovať svoje vlastné záujmy a jeho útok nevyvolá všeobecné odsúdenie. Európa, USA a niektoré ďalšie krajiny zareagovali ostro a dôrazne, ale kľúčoví aktéri „globálneho juhu“ a niektoré ďalšie prominentné krajiny (ako Saudská Arábia a Izrael) nie. Vojna nepomohla globálnemu obrazu Ruska, ale hmatateľnejšia opozícia sa obmedzila len na jednu skupinu štátov.
Najdôležitejšie zo všetkého je, že Putin pochopil, že osud Ukrajiny je pre Rusko dôležitejší ako pre Západ. Nie je to slabosťou západných vodcov, ale: „…politické usporiadanie veľkej krajiny hneď vedľa Ruska malo vždy väčší význam pre Moskvu, než pre ľudí vzdialenejších, najmä pre ľudí, žijúcich v bohatej a bezpečnej krajine na druhej strane Atlantického oceánu.“
Podľa Walta je to táto „základná asymetria záujmu a motivácie“ dôvodom, prečo západné krajiny starostlivo zvažovali svoje reakcie a prečo americký prezident Biden hneď od začiatku vylúčil vyslanie amerických vojakov. Podpora USA je v duchu tejto asymetrie zameraná na oblasť finančnú a materiálnu, ale Ukrajina pre Spojené štáty nie je tak dôležitá, aby sa vystavili riziku jadrovej konfrontácie, alebo priamo zapojili vlastných vojakov.
Táto situácia tiež vysvetľuje, prečo Ukrajinci a časť ich západných podporovateľov, spája osud Ukrajiny „s množstvom nesúvisiacich problémov“. Ako sú tvrdenia, že ruská kontrola nad akoukoľvek časťou Ukrajiny by bola smrteľnou ranou pre „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“, požehnaním pre autokratov na celom svete, katastrofálnym zlyhaním demokracie a podobne. Walt upozorňuje, že tieto argumenty zástancovia „tvrdej línie“ na Západe uvádzajú preto, aby sa nám osud Ukrajiny zdal rovnako dôležitý ako pre Rusko. Tento prístup ale „neobstojí ani pri náhodnej kontrole.“ Smerovanie svetového vývoja v 21. storočí nebude určovaný tým, či Kyjev alebo Moskva budú kontrolovať územia, o ktoré teraz bojujú, ale skôr tým, ktoré krajiny ovládnu kľúčové technológie, klimatickými zmenami a politickým vývojom na mnohých iných miestach.
Limity tlaku na Rusko
Uznanie tejto asymetrie tiež vysvetľuje, prečo jadrové hrozby majú len obmedzenú užitočnosť a prečo obavy z jadrového vydierania nie sú namieste. Vyjednávanie v tieni jadrových zbraní je akási „súťaž v riskovaní“. Použitia jadrových zbraní sa obávajú všetky strany „ale strana, ktorá sa viac zaujíma o konkrétny problém, bude ochotná podstúpiť väčšie riziko, najmä ak sú v stávke životne dôležité záujmy.“ Nie je preto možné úplne zavrhnúť možnosť, že by Rusko použilo jadrovú zbraň, keby hrozila jeho katastrofická porážka. Podľa Walta toto poznanie nastavuje limity nášho tlaku na Rusko. „Opäť nie preto, že by západní lídri mali slabú vôľu alebo zbabelí, ale preto, že sú rozumní a rozvážni.“ Tento prístup ale neznamená podľahnúť „jadrovému vydieraniu“, pretože asymetria motivácie znamená výhodu na našej strane. „Ak by sa Rusko pokúsilo prinútiť ostatných, aby urobili ústupky v oblastiach ich životne dôležitých záujmov, jeho požiadavky by zapadli.“ Súperove donucovacie jadrové hrozby majú malú alebo žiadnu dôveryhodnosť, keď je rovnováha odhodlania v náš prospech.
Podľa Walta existuje jeden znepokojivý spôsob, ako sa táto situácia môže zmeniť. Čím viac pomoci, zbraní, spravodajských informácií a diplomatickej podpory poskytujú Spojené štáty a NATO Ukrajine, tým viac sa ich reputácia spája s výsledkom. To je jeden z dôvodov, prečo Ukrajinci neustále požadujú čoraz sofistikovanejšie formy podpory. Je v ich záujme, aby sa Západ čo najviac spojil s ich osudom. Walt ako príklad uvádza vojnu vo Vietname, kde Henry Kissinger už v roku 1969 pochopil, že: „Vietnam má pre Spojené štáty malú strategickú hodnotu a že tam neexistuje žiadna hodnoverná cesta k víťazstvu.“ Vo vojne ale USA pokračovali, pretože išlo o „dôveru v americké sľuby“ a hľadali „mier so cťou“. Rovnaké ponaučenie môže platiť aj pre posielanie tankov Abrams alebo F-16 na Ukrajinu, ktoré posilňuje angažovanosť USA v konflikte a v prípade, „keď si obe strany začnú myslieť, že ich životne dôležité záujmy si vyžadujú spôsobenie rozhodnej porážky súperovi, ukončenie vojen bude ťažšie a eskalácia bude pravdepodobnejšia.“
Na záver Walt opätovne zdôrazňuje, že nič z toho, čo napísal „nenaznačuje, že Putin začal vojnu správne alebo že NATO sa mýlilo, keď Ukrajine pomohlo.“ Putin sa ale vo všetkom nemýli a „uznanie toho, čo urobil správne, by malo ovplyvniť postup Ukrajiny a jej podporovateľov v nasledujúcich mesiacoch.“
