Sociálnymi sieťami vibruje mierne znepokojenie z toho, že sa Smer nepridal k niektorej z radikálnejších frakcií v Európskom parlamente.
V skutočnosti je to pomerne pochopiteľný krok. Patrioti pre Európu majú napríklad u seba aj holandskú stranu Geerta Wildersa. Tá sa dlhé roky profilovala nielen ako anti-arabská ale aj anti-východoeurópska (podčiarkla to aj europoslankyňa za Smer Katarína Roth Neveďalová). Strana vyzývala Holanďanov, aby nahlasovali úradom Poliakov či Slovákov, ktorých v krajine nechcú alebo ktorých treba potrestať. A viac-menej ich všetkých označovala za skutočných alebo aspoň potenciálnych kriminálnikov.
Navyše, v europarlamente, a vôbec na úrovni inštitúcií EÚ treba podľa možností premyslene manévrovať, v tejto chvíli sa Smeru (aj Slovensku) vcelku hodí mať otvorené dvere k spolupráci ako so socialistami tak s lepenovcami a orbánovcami, podľa konkrétnej potreby.
Politika naozaj nie je o bezduchom búchaní do stola, hocijaké nesprávne manévrovanie môže vyústiť v to, že by Slovensko malo proti sebe príliš silné koalície. A naozaj si netreba myslieť, že Maďari či Česi nás vždy automaticky podporia, o lepenovcoch ani nehovoriac. Toto je diplomacia, ktorá si vyžaduje pokoj a pevné nervy, ide o veľa, pri šliapnutí vedľa by sa Slovensko ľahko ocitlo v priveľkej paľbe, pretože už teraz si na nás mnohí brúsia zuby za samostatnú politiku ohľadom ako niektorých vnútorných vecí, tak napríklad Ukrajiny.
No a k tej Ukrajine. Slovensko pred pár dňami nevybočilo z radu ostatných členov NATO a nebojkotovalo rezolúciu, že Ukrajina má v princípe dvere do NATO otvorené.
Opäť: je úplne zbytočné púšťať sa do vojny na každom kroku, rezolúcia síce sama osebe je hlúpa, ale ohľadom Ukrajiny budeme ešte v mnohých diplomatických konfliktoch, zbytočne si míňať muníciu na každom kroku. Navyše tu by sa naši najvyšší predstavitelia dostali aj do vzájomného „vypravdovania“, kto mal čo urobiť a pre pokoj aj doma by bolo zbytočné do tohto sa púšťať.
Mimochodom, iróniou je, že napríklad predstaviteľ PS Tomáš Valášek včera v médiách plakal, že Smer vraj svojim spojencom klame a ak by išlo do tuhého, vstup Ukrajiny do NATO by nepodporil.
Áno, tak to je, nepodporil. Ak by som si ja osobne mal vybrať jednu oblasť, kde premiérovi Robertovi Ficovi verím, tak je to práve jeho postoj v tejto téme. On je hlavnou zárukou (po jeho odchode z politiky by to už bolo zložitejšie), že v kľúčových momentoch bude Slovensko podporovať vyváženú politiku na východe, takú, ktorá je, mimochodom, nielen v záujme SR, ale aj EÚ a v konečnom dôsledku Ruska a samotnej Ukrajiny.
V tomto by som sa vôbec neznepokojoval. Vládne špičky tu vedia, čo robiť.
To, kde sa bude na domácej scéne naozaj „lámať chlieb“ budú iné témy. Už ubehla takmer štvrtina volebného obdobia a treba sa začať pýtať, čo sa vlastne stihne za tie ostávajúce tri roky. Krajina potrebuje obnovu infraštruktúry, novú tvár niektorých lokalít, zlepšenie fungovania inštitúcií a aj trochu „refreshu“ v prístupe k vládnutí.
Iste, stále trvá relatívna spokojnosť s tým, že po chaose Matovičovej vlády sa dali ako-tak do poriadku všetky základné procesy vládnutia.
Okrem toho je opozícia v tejto chvíli morálne zdecimovaná. V zásade nedokážu nič pozitívne komunikovať. Navyše im úplne spadli masky – vedenie najsilnejšej opozičnej strany po varovaniach, nech si uvedomia, kto im vládne, prešlo do polohy tichej podpory genocídy, ktorá sa odvíja každý deň, každú hodinu. O jednom konflikte moralizujú, druhý, typickú preventívnu vojnu, označujú za „pochopiteľnú obranu“. Len teda sú „znepokojení“, či náhodou tie desiatky tisíc mŕtvych detí už nie sú priveľa.
Dvíha sa z toho žalúdok, ale aspoň úplne jasne vidno, ak mal niekto pochybnosti, čo sú zač.
A sú príliš leniví, až bije do očí, ako sa tešili na prázdniny.
Ale táto spokojnosť nebude trvať večne. Navyše, mimo kruhov bratislavských korporátnych úradníkov a podnikateľov sa obyvateľstvu nežije práve najlepšie, tie príjmy domácností sú naozaj nízke. S tým súvisí síce aj všeobecná letargia, ktorá je v mnohom politicky výhodná, ale aj latentná pripravenosť k výbuchom nespokojnosti, minimálne pri volebných urnách. Ak ľudia nebudú vidieť rast reálnych príjmov, ale aj zlepšovanie služieb, ľahko ich zláka nejaký nový Matovič alebo fašisti.
Nehovoriac o tom, že už v nasledujúcich mesiacoch sa vynoria rôzne trenice ohľadom smerovania školstva či fungovania zdravotníctva alebo verejnoprávnych médií. Zvládne sa to len, ak koalícia bude mať jasný pracovný program.
Na toto by som dával pozor. O tom, že Ukrajinu táto koalícia do NATO nepustí (ak by k rozhodovaniu vôbec došlo, v skutočnosti je to na dlhé roky, ak nie na večnosť vylúčené, rezolúcia bola čisto gestom) som skalopevne presvedčený.
Spolu s poslancom Valáškom :).
(Status na FB 18. júla 2024)
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
