Kto sleduje udalosti posledných týždňov na Slovensku a počúva vyjadrenia niektorých umelcov, môže získať dojem, že tu nastáva apokalypsa, a to predovšetkým v oblasti kultúry. Objavujú sa doslova hysterické výkriky politických aktivistov z radov súčasných umelcov. Spomedzi množstva prejavov možno ako príklad uviesť len niektoré. Napr. Tereza Nvotová sa na podujatí Slnko v sieti vyjadrila: „Čaká nás boj so zlom, naša sila je v spájaní… aj nás čaká budúci rok rovnaký boj, boj s vládcami, ktorí kradnú, uplácajú, organizujú zločinecké skupiny a potom menia zákony, aby za to nemuseli sedieť… boj s tými, ktorí svojich oponentov v dobrom nechávajú vyhladovať a v tom zlom im hrozí väzenie.“ Zuzana Kronerová zasa uviedla, že tu prebieha „genocída slobodnej tvorby“. Bohunka Koklesová dokonca z pozície rektorky VŠVU odmietla diskusiu generálnej riaditeľky STVR Martiny Flašíkovej so študentmi o poslaní médií verejnej služby, keď kroky vedenia STVR prirovnala k „fungovaniu totalitných režimov“. Tradične nezaostávajú ani herci. Juraj Kemka označil spravodajstvo RTVS za proruské a Ján Koleník sa po vystúpení v Let’s Dance sťažoval, že isté skupiny likvidujú kultúru na Slovensku. Takto by sme mohli pokračovať…
Samozrejme, uvedení umelci môžu prezentovať svoj názor na politiku štátu v oblasti kultúry či v iných oblastiach a majú pre to množstvo príležitostí na internete alebo pri protivládnych protestoch. Problém však nastáva vtedy, keď sa pokúšajú svoje politické názory natláčať i do priestoru, kde by sa o daných témach malo diskutovať vyvážene – predovšetkým do vysielacieho priestoru v STVR. Ak teda na podujatiach ako Slnko v sieti alebo Radioheads umeleckí aktivisti hlásajú „boj s vládcami, ktorí kradnú, uplácajú, organizujú zločinecké skupiny“, mala by RTVS zabezpečiť, aby bola vypočutá aj druhá strana. A práve to sa na daných akciách nedarí zabezpečiť. Tam totiž pri kritike STVR nezaznie napr. porovnanie so skutočnými čistkami, ktoré sa v televízii diali za generálneho riaditeľa Richarda Rybníčka. Preto je v poriadku, ak sa podobne nevyvážené prenosy neocitnú vo verejno-právnom médiu. Netreba tiež zabúdať, že STVR zabezpečuje v iných formátoch široký priestor pre názory, ktoré hlásajú postoje kritické k súčasnej vládnej politike v oblasti kultúry. Niekedy sú tam zastúpené až nevyváženým spôsobom bez oponenta, napr. v diskusii Do kríža z 15. apríla 2026. To, čo je pri prejavoch aktivistických umelcov asi najväčším problémom, sú však pateticky prehnané moralizujúce posolstvá. Bojujú za slobodu či dokonca proti totalite, pričom preháňajú spôsobom, ktorý je očividný pre každého, kto daným pojmom rozumie.
Zaujímavou otázkou by bolo, či umeleckých aktivistov nevedú k podobným vyjadreniam aj ich egoistické záujmy, najmä strata lukratívnych príjmov. Mnohí z nich totiž neboli schopní uživiť sa vlastným umením, čo nahradzovali dotácie z Fondu na podporu umenia (FPU) alebo z rôznych ďalších verejných zdrojov. A tie sa ocitajú v ohrození. Samozrejme, daní umelci radi predstierajú, že sú akýmsi „svedomím národa“, v skutočnosti to však vyzerá, že sú motivovaní oveľa prízemnejšími záujmami. Sami o sebe pritom šíria povýšeneckú predstavu, že sú akousi elitou a keď v divadlách prezentujú nadčasové názory slávnych autorov, získavajú pocit, že majú právo poučovať ostatných. Radi tiež urážajú ľudí s iným názorom ako napr. Magda Vášáryová. A čo je najhoršie, vytvorila sa z nich aj nátlaková politická skupina, ktorá presadzuje konkrétne požiadavky veľmi hrubými prostriedkami.
Predstavme si však, že by tu skutočne existoval dystopický stav, o ktorom hovoria uvedení umeleckí aktivisti. Zrejme by tu potom existovala situácia, ktorá by sa príliš nelíšila od toho, čo sme zažili v nedávnej minulosti, len v opačnom garde. Skúsme si teda načrtnúť dystopickú predstavu, čo by sa dialo, keby sa tu skutočne používali totalitné praktiky a keby Robert Fico a Martina Šimkovičová chceli „zničiť kultúru“ alebo vykonať „genocídu slobodnej tvorby“.
Predovšetkým by po voľbách 2023 neprišlo k zrušeniu ÚŠP, ale stal by sa pravý opak. ÚŠP a ŠTS by zostali zachované, pretože ide o orgány, kde malá skupina ľudí držala mocenský monopol pri témach, ktoré sa dajú zneužiť proti nepohodlným ľuďom, ako napr. korupcia, extrémizmus a zločinecké skupiny. V dystopickom svete by vládna koalícia využila práve tieto inštitúcie na zásahy proti „korupčným schémam“ a „organizovaným skupinám“ v oblasti kultúry. Samozrejme, najprv by sa zmenilo niekoľko zákonov, ktoré by umožnili kreáciu nového špeciálneho prokurátora a do funkcie by sa tak dostal nejaký bývalý politik strany Smer-SSD. Ten by následne napomáhal aj pri čistkách na súdoch a prokuratúre, kde by sa uskutočnili zásadné personálne zmeny. Nepohodlní sudcovia a prokurátori by sa dostali do kolúznej väzby, pričom by ich po roku prepustili bez podania obžaloby (na spôsob kauzy Búrka). Podstatné by ale bolo, že rozhodujúce funkcie by zatiaľ získali lojálni ľudia. Ďalším krokom by bola kreácia úplne nových súdnych orgánov na spôsob Najvyššieho správneho súdu, ktoré by získali disciplinárnu právomoc nad právnickými profesiami. Samozrejme, nová moc by tam nanominovala prevažne svojich sudcov.
Potom by sa dali zrealizovať efektívne zákroky aj v oblasti kultúry. Za daným účelom by sa využili obvinení zo zločineckých a organizovaných skupín, ktorým by angažovaní prokurátori ponúkli beztrestnosť výmenou za „kajúcnické“ svedectvo proti nepohodlným umelcom. Kajúcnici by následne porozprávali, koľko grantov z FPU dostal ten alebo onen umelec, vždy za primeraný úplatok, pričom členom komisií FPU ich mali poskytnúť v „bližšie neurčenom čase“ a na „bližšie neurčenom mieste“. A ak niekto pôsobil v inštitúcii ako na VŠVU, tak by kajúcnici dosvedčili, že dostával úplatky aj pri verejnom obstarávaní. Kajúcnici by tiež potvrdili, že angažovaní umelci spolu s členmi komisií FPU a politikmi PS vytvárali zločinecké skupiny za účelom rozkrádania verejných zdrojov. Vzhľadom na to, že najmä známi umelci sa často fotografujú s cudzími ľuďmi, našli by sa zrejme aj ich fotografie s kajúcnikmi. Tie by unikli do spriaznených médií, ktoré by sa do umelcov triafali. Útočili by najmä na tých, ktorí by sedeli v kolúznej väzbe a nemali tak šancu na diskreditačnú kampaň reagovať. Časť umelcov by mohla skončiť vo väzbe aj kvôli extrémizmu, napr. tí, ktorí pri výročí skončenia druhej svetovej vojny v roku 2022 vykonali politické provokácie na cintoríne Slavín a znemožňovali prístup k pamätníku ľuďom, ktorí tam prišli položiť kvety padlým príslušníkom Červenej armády, vrátane veteránov SNP.
Skutočnú dystopiu by ale umeleckí aktivisti zažili, keby ich spriahnutí prokurátori a sudcovia poslali do kolúznej väzby. Skúsme si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa „černákovský hrdina“ Milan Ondrík vo väzbe v Prešove (na opačnom konci krajiny) šmykol na papuči tak vážne, že by ho odviezli do vojenskej nemocnice až v ďalekom Ružomberku a tri týždne po incidente by zomrel obesený na teplákovej bunde. Napriek všetkým zraneniam by mu ale nedovolili kontakt s rodinou a pár dní po smrti by ho v nejakej relácii typu Pumpa zhanobila ministerka spravodlivosti. A prezidentka by dva dni po takomto úmrtí v novoročnom prejave pochválila „úspechy“ v oblasti justície. Alebo si predstavme nejakú herečku, napr. Tatianu Pauhofovú, ktorá by strávila vo väzbe 565 dní, pričom by trinásť mesiacov nemohla vidieť svoju dcéru a odpoveď na list dcére by putoval dva mesiace. Herečkina dcéra by si dokonca kvôli nemožnosti vidieť matku dokonca myslela, že tá už zomrela… Vydržala by nejaká umelkyňa takéto podmienky v kolúznej väzbe? Nepoznám zdravotný stav našich herečiek, ale v podmienkach, kde aj v noci na cele každú hodinu zapínajú a vypínajú svetlo, by zrejme rýchlo zošaleli. Kvôli 23 hodinám na lôžku v malej smradľavej cele a jednej hodine vonku v „koterci“ a to každý deň by dané herečky prišli veľmi rýchlo o zrak, o chrbticu a o bedrové kĺby. Oveľa pravdepodobnejšie však je, že by rýchlo podpísali dohody o vine a treste a stali sa z nich kajúcničky. Potom by usvedčovali tých umeleckých kolegov, na ktorých by vyšetrovateľ ukázal.
K totalite patrí aj cenzúra a totalitná dystopia by sa teda vyznačovala tým, že by sa zablokovali najväčšie webové stránky, ktoré by boli kritické voči vláde. Skúsme si však predstaviť, že by Národný bezpečnostný úrad zablokoval štyri opozičné weby, napr. Denník N, Sme, Aktuality či Startitup. Údajne pri imperiálnych vojnách západných štátov šírili dezinformácie a viedli hybridnú vojnu v prospech daných cudzích mocností. NBÚ by o svojom rozhodnutí dotknuté weby ani len neinformoval, len by ústne zatlačil na spoločnosti, zabezpečujúce ich konektivitu. Napokon by si jedna zo spoločností vyžiadala dané rozhodnutie aj písomne a tak by jej NBÚ predložil znôšku prázdnych fráz. Následne by sa viedli dlhé právne spory. A hoci by po určitom čase prišlo aj k odblokovaniu dotknutých webov, tie by boli finančne zdecimované, prepustili by množstvo zamestnancov a stratili aj časť svojich autorov. Cenzúra by sa však uskutočňovala aj sofistikovanejšími metódami, napr. keď by sa štátne orgány dohodli s nadnárodnými kybernetickými monopolmi o blokovaní určitých názorov, napr. umelcov šíriacich nenávisť. V totalitnej dystopii by sa štátna moc pokúsila zmeniť aj trestný zákon s cieľom kriminalizovať „dezinformácie“. Potom by stačilo, aby nejaký umelec zakričal, že nám vládne mafia a začalo by proti nemu trestné stíhanie…
Nie je vám to všetko povedomé?
Áno, uvedené totalitné praktiky silno pripomínajú to, čo sa za potlesku umeleckých aktivistov dialo na Slovensku v rokoch 2020 – 2023. Napriek všetkých praktikám daného obdobia však ani obdobie vlády prezidentky Zuzany Čaputovej nemožno považovať za obdobie totality. Napriek mnohým porušeniam princípov právneho štátu neboli ani vtedy naplnené všetky znaky totalitarizmu. Žiaľ, nastolenie totalitného režimu nie je na Slovensku do budúcna vylúčené. A tiež nemožno zabúdať, že aj v minulosti sa do totalitarizácie spoločnosti tradične zapájali mnohí herci. Navyše to, čo k totalitarizácii môže prispieť najviac, je totálna politizácia všetkých oblastí ľudského života, vrátane kultúry. Časť cesty daným smerom sme už urobili. Tak ako bol kedysi politicky podozrivý ten, kto počúval „dekadentnú“ americkú hudbu, je dnes politicky podozrivý ten, kto navštívi koncert Anny Netrebko…
