Posivený svedok zavše spozornie, či sme ešte Slovensko, alebo už len akési Tlačovkovo. Akoby strany na seba dosť nenavrčali počas nedeľných besied, od pondelka sa na nás valí tlačovka za tlačovkou. Isteže, keby moderátor besedy naozaj držal taktovku… Ale môže jeden a ten istý moderátor relácie klásť odborne fundované otázky a trvať na odborne fundovaných odpovediach z viacerých oblastí? Z oblasti kultúry, školstva, justície, zdravotníctva, financií, hospodárstva, poľnohospodárstva, dopravy, životného prostredia, obrany… Majú médiá takých Vševedkov?
O tom, že novinári sa neráčia s predmetnou odbornosťou svedčí priam pandémia otázky „mimo témy“ aj na obsahovo úzko zameraných tlačovkách jednotlivých rezortov. Akýkoľvek rezort – doprava či kultúra – spoza kamier a mikrofónov zaznievajú tie isté hlasy. Kde sú časy, keď problematiku družstevných lánov, pastvín, hydinárni alebo kravínov na obrazovku prinášal redaktor Peter Maťašovský, absolvent Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre!
Ukazuje sa, že silnou stránkou mainstreamových médií nie je ani pamäť. Nepripomenú nám, že konflikt medzi maďarským premiérom Péterom Magyarom a maďarským prezidentom Tamásom Sulyokom akoby z oka vypadol konfliktu medzi slovenským premiérom Vladimírom Mečiarom a slovenským prezidentom Michalom Kováčom. Nepatrný rozdiel je len v tom, že v Maďarsku sa od rodnej strany (FIDEZS) odvrátil premiér Magyar a na Slovensku prezident Kováč (HZDS). „Premiér Mečiar chce skrátiť funkčné obdobie prezidenta Kováča aspoň o 15 dní.“ (sme.sk, 20. 6. 1997) Keďže premiér Magyar varuje aj ďalšie Orbánove bábky, že na vysokých stoličkách skončili, maďarský parlament sa zrejme nevyhne „noci dlhých nožov z 3. na 4. novembra 1994, keď Mečiar a jeho koaliční partneri pristúpili k rozsiahlym mocenským čistkám.“ (AI, 20. 5. 2026) A čoraz zrejmejšia je aj inšpirácia vtedajším Mečiarovým odkazom nespokojencom: „Je po voľbách, zvyknite si!“ (dennikn.sk, 3. 10. 2024)
Keby si na to médiá spomenuli, museli by uviesť, že aj to prispelo k našej nálepke: čierna diera Európy, zatiaľ čo Magyarovo Maďarsko vyspelá a demokratická Európa víta, potľapkáva a objíma. Ešteže médiá uviedli – ako povzdych alebo ako poklonu – že „Mečiar išiel na hulváta odvolávať aj generálneho prokurátora a Fico mu veľmi kompetentne pripomínal, čo všetko tým poruší. Skutočnosť, že Fico ako jediný opozičný politik v parlamente zostal a kládol odpor, ho okamžite katapultovala do politickej extraligy.“ (dennikn.sk, 12. 1. 2026)
Médiám nemožno uprieť vynachádzavosť. Veď na stúpajúcu hladinu zbytočne prelievanej ľudskej krvi, na pribúdajúce hroby, na rastúce počty vojnových kalík, vdov a sirôt, ale aj na strach o budúcnosť sveta vystačia s jedným, jediným agresorom. Ako inak, sedí v Kremli. Netrpia závisťou ani nežičlivosťou. Nevyzvedajú od Európskej komisie, o koľko eur prišli hanobitelia EÚ, ktorí sa podieľali na bombardovaní Líbye. Napriek tomu, že Bezpečnostná rada OSN vyhlásila tamojšie nebo za bezletovú zónu. Posivený svedok si nepamätá, že by Európsky parlament odsúdil ich krvavé pokrivenie medzinárodného práva.
Čo možno mnohým novinárom závidieť, je silný žalúdok. Keď sa vo svete ozvú výbuchy, streľba a ľudský nárek, nemôžu zareagovať spontánne, z prvej ruky, ako rodičia alebo ako synovia a dcéry, ale až po zvážení, či išlo o útok „nášho“ alebo „nenášho“ agresora. Nedostatok a rastúce ceny energií v Európe sú dôsledkom situácie v Hormuzskom prielive, tak načo verejnosť miasť nejakými protiruskými sankciami. Pri korupcii rozhoduje, kto sa jej dopustil…
Posivený svedok uznáva, že novinári to nemajú ľahké a chápe, že si na tlačovú besedu neraz prídu oddýchnuť. Veď to, čo o probléme napíšu, vedia už cestou na tlačovku. Prezrádzajú to svojimi otázkami.
