Talianska zmrzlina v sopečnom kornútku

„Pre športovca ale stále platí, že olympiáda je najväčší sviatok planéty a ľudstva, “ povedala už dávno československá gymnastka Věra Čáslavská. S jej citátom dodnes súhlasia isto všetci, snažiaci sa v reprezentačných dresoch pod žiarou ohňa z Olympu dostať ďalej, vyššie, rýchlejšie… 

Na rozdiel od „nezabudnuteľného“ otváracieho ceremoniálu, prezentujúcemu svetu pod Eiffelovkou v Paríži progresívnu predstavu hodnôt, ideálov a dúhových svetlých zajtrajškov, ten tohtoročný v úvode ZOH 2026 v Taliansku bol veľkolepý, dôstojný aj obdivuhodný. Po prvý raz v histórii vyšli organizátori v ústrety športovcom priamo v dejiskách ich športového zápolenia. Únavné prekonávanie stá kilometrových vzdialeností cestovaním, nahradila strihom najmodernejšia televízna prenosová technika. Síce sa zapálením dvoch olympijských ohňov a prestrihmi z Milána do Cortiny d´Ampezzo, do Livigna i do Predazza, otvárací prenos značne predĺžil, no videli sme inovatívne poňatie najvýznamnejšieho športového, spoločenského, kultúrneho i politického podujatia. Minimalistické poňatie a hold veľkej módnej ikone v programe na San Sire zachytili a odoslali z talianskej duše, histórie, tradícií aj z moderného vnímania sveta to podstatné. Ako ,televízaka‘ ma v prvých hodinách, no i počas celej olympiády, uchvacovalo moderné a kreatívne stvárnenie prenosov režisérmi, disponujúcimi v interiéroch aj v exteriéroch hier obdivuhodnou technikou. Zážitok zo zážitku bol vďaka mobilným kamerám, dronom, využívaniu umelej inteligencie a technologickým novinkám. 

Rozruch, škándály, pochybenia…

O tie sa postarali zase iné figúrky televízneho vysielania. Diplomatickým škandálom na úkor Slovenskej republiky bolo v prenose najväčšej talianskej televízie chybné označenie Juraja Slafkovského titulkom štátnej príslušnosti: SLOVENIA.

„Športový riaditeľ talianskej verejnoprávnej televízie RAI Sport Paolo Petrecca sa postaral o sériu výrazných omylov priamo v prenose, ktoré vyvolali pobúrenie verejnosti aj kolegov v redakcii,“ písal The Guardian. Najskôr uvítal divákov so slovami o „Ríme“ a „Stadio Olimpico“, hoci udalosť sa konala v San Sire v Miláne, ikonickom futbalovom štadióne AC a Interu. Potom označil taliansku herečku Matilda De Angelis za speváčku Mariah Carey. Podľa medializovaných informácií (topky.sk): „Napokon si pomýlil prezidentku Medzinárodného olympijského výboru Kirsty Coventryovú s Laurou Mattarellovou, dcérou talianskeho prezidenta. Po týchto prešľapoch sa snímky a komentáre rýchlo stali predmetom posmechu na sociálnych sieťach aj kritiky zo strany opozičných politikov, ktorí ich spojili s údajnou blízkosťou Petreccu k vláde premiérky Giorgie Meloniovej.“ Dôkaz, že krytie neodborných, protekčných či účelovo nasadených ,kádrov‘ vo verejnoprávnej televízii a rozhlase, nie je len nepochopiteľnou špecialitou slovenského spravodajstva… Za olympijský škandál sa považuje tiež materiálová nekvalita a babráctvo výrobcov v talianskej mincovni, keďže najcennejšie trofeje sa víťazom rozpadali. Pradoxom ale je, že práve tieto olympijské medaily sú – vzhľadom na zvýšenie ceny zlata – drahšie, než kedykoľvek doteraz…

Diferencovaný prístup pocítili aj slovenskí hokejisti, keď im v každom zápase základnej skupiny „zebry“ ukázali, kto je pánom medzi mantinelmi. Asi podľa toho, akú hodnotu kontraktov majú hokejové hviezdy súpera v kluboch NHL Alebo bolo meradlo, ako sa mužom v pruhovanom javí aktuálny premiér ich štátu…? Kontroverziu vyvolalo tiež správanie niektorých komentátorov a spolu komentátorov STVR. Diváci kritizovali, že Pavol Gašpar, Boris Valábik s Mariánom Gáboríkom pôsobili dojmom, akoby vystupovali v uvoľnenej „Citrón show“ … Slovnú ,hnačku‘ dostal zrejme ešte pred prvým bully na hokejovom turnaji aj bývalý hokejista s vyše tisíc zápasmi v NHL (aktuálne v roly spolu komentátora ČT) Jakub Voráček, ktorý Slovákom v Miláne predpovedal krutý osud. „Úprimne? Na medaily nemáte šance!“ 

Nezmazateľná čierna škvrna

Tou je podľa mňa vedomá celosvetová lož, odsúdeniahodná manipulácia politických elít, agresívna globálna mediálna propaganda s otráveným šípom protiruskej nenávisti, vďaka ktorej MOV pošliapal olympijskú chartu a ruským športovcom uprel právo tiež siahať pod piatimi kruhmi ku hviezdam. V prípade amerických športovcov, ktorých prezident vlani bombardoval iránske ciele, ktorý len pred pár týždňami násilne uniesol prezidenta Venezuely z jeho sídla v jeho vlasti, ktorého smrtonosná flotila s lietadlovými loďami USS Abraham Lincoln a USS Gerard R. Ford sa počas olympijských hier plaví v Perzskom zálive, žiadne zásady neplatia. A oči zodpovedných, ale úplatných činovníkov ostali nieže prižmúrené, no úplne zavreté aj počas vykračovania si izraelských športovcov pod bielou vlajkou s modrou Dávidovou hviezdou uprostred. Napriek tomu, že židovský štát pácha v Pásme Gazy genocídu voči palestínskemu obyvateľstvu. A tak zaznievali silné, no nepravdivé heslá o tom, že v Miláne sa medzi mantinelmi stretli tí najlepší z najlepších, akí dnes korčuľujú po modrej planéte. Že na ZOH 2026 ide o „najväčšiu hokejová akciu za posledných 10 rokov!“ O čo viac prispievajú 25-ti ruskí hokejisti: Ovečkin, Kučerov, Kaprizov, Panarin, Malkin, Svečnikov, Bučnevič, Barbašov, Ničuškin, Voronkov, Marčenko, Dorofejev, Demidov, Sergačov, Orlov, Zub, Zadorov, Provorov, Minťukov, Nikišin, Vasilebskij, Šestorkin, Sorokin, Bobrovskij, k vojnovým zločinom – ako ich 150-ti ďalší spoluhráči v kluboch NHL?! Celkom oprávnene sa hneval pred novinármi Nikita Kučerov, ktorý za Tampu v uplynulých 35-tich zápasoch NHL získal až 75 bodov! „Nemôže ísť o turnaj najlepších, keď tam nie sme my – Rusi.“ Len mi tak zišlo na um, prečo sa Hráčska asociácia NHL v tomto prípade nepostavila tak tvrdo a principiálne za práva svojich členov? Viete si predstaviť ten kazačok 110-tich funkcionárov – aktívnych členov MOV, ak by boli hráčske odbory vyhlásili štrajk či bojkot ZOH? 

Kľučky a piruety MOV

Neúčasť Ruska na ZOH aj na posledných štyroch svetových šampionátoch spochybňuje politickú nezávislosť funkcionárov MOV aj IIHF. Miimálne nezávislosť od zdravého rozumu a svedomia… Zdá sa, že osudovú chybu si už uvedomila Medzinárodná hokejová federácia (IIHF), ktorá vraj chce čo najskorší návrat ruských a bieloruských tímov do súťažného diania. Uviedol to prezident IIHF Luc Tardif reportérom v dejisku Zimných olympijských hier 2026 v Miláne a Cortine d’Ampezzo. „Chceme ich späť čo najskôr. Pretože to v prvom rade bude znamenať, že svet je lepšie miesto,“ vyhlásil Tardif podľa AFP. Zrejme i tieto slová vniesli chaos do radov „bafuňárov“ v sídle Medzinárodného olympijského výboru vo švajčiarskom Lausanne. Minimálne jedno z jeho rozhodnutí vyvolalo rozpaky, kontroverzie aj politické reakcie. Bolo to v prípade vylúčenia ukrajinského skeletonistu Vladislava Heraskeviča z olympijských hier kvôli helme s fotografiami dvoch desiatok športovcov zabitých vo vojne s Ruskom. Šéf ukrajinskej diplomacie Andrij Sybiha vyhlásil, že MOV tým „poškodil svoju vlastnú povesť“. Samozrejme, športovcom sa za jeho postoj poďakoval prezident Volodymyr Zelenskyj. Postavili sa zaň tiež ďalší ukrajinskí predstavitelia a inštitúcie, ako aj lotyšský prezident.

„Cesta  na olympiádu nevedie k žiadnemu mestu, k žiadnej krajine. Vedie ďaleko za New York alebo Moskvu, staroveké Grécko alebo fašistické Nemecko. Cesta na olympiádu vedie – nakoniec – k tomu najlepšiemu v nás.“ Tento názor kedysi vyslovil fenomenálny americký športovec čiernej pleti Jesse Owens.

Odvtedy sa veľa zmenilo. Zmenil sa totiž celý svet. Dnešná svetová športová celebrita by v citáte pokojne mohla metropoly USA a Ruska vymeniť za Peking či Brusel. Kolísku starovekej kultúry pod Akropolou za Benátky s gondolami, za ríšu zla by mohol označiť Izrael alebo Kyjev.  

Slováci na ZOH

Pochopiteľne, spoločensko-diplomatickú príležitosť (aj povinnosť) využila v Taliansku slovenská hlava štátu. Peter Pellegrini navštívil olympijskú dedinu, užil si kultúrny program počas prezentácie štátu v Slovenskom dome, no aj fandil na športoviskách hokejistom a krasokorčuliarovi Hagarovi. Ale aj tak som mal pocit, že počas celých XXV. ZOH ho ,tromfol‘ minister športu Rudolf Huliak. Lebo ten bol v Miláne i v Cortine prítomný denne vo všetkých televíznych prenosoch. Sprítomnila ho rivalita vidieckych futbalistov Braväcova proti Ponikom, pri ktorej sa zviezla aj Petra Vlhová… Nuž veru…, nechtiac sme sa stali súčasťou najväčšej komunity stávkarov. Teda aspoň my všetci – pred televíznymi obrazovkami. Toľko reklamného smogu, čo sme museli za 16 dní skonzumovať, muselo z pokoja vykoľajiť aj otrlého hrocha v africkej rieke… Škoda len, že naši špičkoví športovci – reprezentanti Slovenska – boli napokon v štedro honorovaných komerčných spotoch úspešnejší, než na športoviskách zimnej olympiády! Napriek mediálnym pochybnostiam a opakovaným hoaxom boli všetky včas a výborne pripravené aj vcelku starostlivo udržiavané počas celých hier. 53 slovenských športovcov, súťažiacich v 11-tich olympijských disciplínach, naplnilo do bodky heslo otca novodobých olympiád baróna Pierra de Coubertina: „Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa!“ 

Hoci som nemal veľké očakávania, ako pravý fanúšik držal som – samozrejme – palce tak sánkarskému seniorovi Ninisovi, ako i talentovanému krasokorčuliarovi Adamovi Hagarovi, na svahu Andreasovi Žampovi a na môstiku mladému Hektorovi Kapustíkovi. Z návratu Petry Vlhovej do pretekárskeho kolotoča (po dvojročnej poúrazovej rekonvalescencii), som mal veľké obavy. Nielen kvôli strate početnej časti jej fanúšikov (pozri protivládny aktivizmus)… Našťastie nedopadla tak ako smoliarka – Američanka Lyndsey Vonnová – no neprekvapila ako Talianka Federica Brignoneová. Veril som však slovenským biatlonistkám – dúfajúc i očakávajúc dôstojnú reprezentáciu aj umiestnenie. Žiaľ, boli sme však svedkami len smutnej  rozlúčky našich amazoniek s puškami (Kuzminovej a Bátovskej-Fialkovej) s ich olympijskou kariérou.

Nosičmi nádeje a radosti ostali slovenským fanúšikom hokejisti, ktorí na Apeninský polostrov cestovali obhajovať historicky prvé olympijské medaily z posledných ZOH v Pekingu. Osud chcel, že dňom „D“ pre najlepších slovenských olympionikov bola Popolcová streda (18. február 2026). V slalome štartovala ráno Petra Vlhová, cez obed vo štvrťfinále nastúpili hokejisti proti Nemecku a popoludní sa na štart postavila štvorčlenná štafeta biatlonistiek. Petre sa návrat vydaril, vrátila sa a videl ju pritom celý svet. Má teda z čoho čerpať do budúcej sezóny…  

Hokej – naďalej spoločenský fenomén

Najmladší hokejový tím olympijského turnaja s dvojkrížom na hrudi sa dostal medzi najlepší štvorlístok sveta. Tatranskí junáci opäť spojili národ v nádeji a v radostnom očakávaní. Hoci sme už v semifinále s Američanmi aj v dueli o bronz – s Fínmi – dostali herný aj gólový ,preplesk‘, ziskom zemiakovej medaily boli hokejisti našimi najúspešnejšími olympionikmi. Šoubiznisoví komentátori STVR to vedeli alebo privolali, keďže najcennejšiu medailu pre športovca – olympijskú – nazývali ,plackoui‘. I keď tá slovenská – zemiaková – predsa patrí k vzácnemu stáročnému dedičstvu v kuchárskych knihách chudobných praprababiek… Je pravda, že najviac sa hovorí a píše o hráčoch. Nemali by sme ale zabúdať ani na detail, že pri takmer všetkých medailových úspechoch slovenského hokeja boli slovenskí tréneri. Ján Filc s Františkom Hossom a teraz skromný a nenápadný 48-ročný Banskobystričan Vladimír Országh. Myslím, že tak on – ako  aj „jeho tím“ okolo Juraja Slafkovského – má skvelú budúcnosť ešte len pred sebou. Jeden z našich „zlatých chlapcov“ Richard Lintner spoza mikrofónu povedal pozoruhodnú myšlienku: „Šport prináša víťazstvá aj prehry. Ale dôležité je, čo si práve z takých momentov hokejista alebo i celý tím dokáže zobrať.“ Platiť by to malo i pre celý slovenský šport, ktorý po 24 rokoch vyšiel na tejto olympiáde medailovo úplne naprázdno! Je to výrečný obraz štátu, spoločnosti , špeciálne vytvoreného ministerstva…

Finálové vyvrcholenie ZOH

Vypredaná hokejová hala Santa Giulia Arena v Miláne so 16-tisícovým hľadiskom a vyše 2 miliardy televíznych divákov mali možnosť v posledný deň XXV. ZOH 2026 vidieť vyvrcholenie mužského hokejového turnaja s hviezdami NHL. Naplnili sa očakávania obchodníkov, vedenia NHL a funkcionárov MOV i prognózy expertov. Medzi mantinelmi o zlato bojovali tímy USA a Kanady. Množstvo emócii, iskrivá atmosféra ( i následkom politických súvislostí), veď nie tak dávno americký prezident Donald Trump vyslovil verejne želanie, „aby sa Kanada stala milovaným 51. štátom USA“. Súboj titanov medzi mantinelmi prebehol tvrdo, no rytiersky a korektne. Oba tímu hrali hokej, akoby z inej planéty. Dá sa to však zhrnúť krátko. Finálový olympijský duel sa predlžoval po sto rokoch. Gólom v predĺžení na 2:1 v ňom napokon zvíťazilo nie lepšie, no šťastnejšie mužstvo USA. Donaldovi Trumpovi tak americké ženy, ako aj gladiátori vo výstroji naplnili jeho heslo: „Amerika First!“ Vytúžené olympijské zlato (historicky len tretie pre USA) teda isto o pár dní rozsvieti aj Biely dom. Donald Trump – ako mediálny guru – si isto neodpustí náležite „predať“ úspech športovcov štátu, v ktorého čele stojí. Američania zosadili z hokejového trónu Kanadu. A nám, fanúšikom športu, ostáva len veriť a dúfať, že budúce letné aj zimné olympijské hry sa už budú konať v celosvetovom mierovom ovzduší, aby sa posolstvo a zmysel olympionizmu do bodky naplnil.

Ilustračné foto. Flickr