Po necelom roku je tu ďalší spoločenský a celosvetový konflikt, ktorý rozdeľuje spoločnosti v jednotlivých krajinách sveta. Predtým pandémia Koronavírusu-19, ktorá skončila fiaskom obhajovateľov vakcinácie a teraz téma účasti športovcov Ruska a Bieloruska na športových akciách alebo ich účasti na Olympijských hrách v Paríži tohto roku.
Moje stanovisko k prvému konfliktu – proti vakcinácii – na základe dôkladného štúdia prác a názorov mnohých slovenských, českých a ďalších európskych a svetových špičkových odborníkov vedcov som publikoval už pred dvomi rokmi. Tento materiál som vtedy zároveň odoslal aj našim najvyšším štátnym predstaviteľom vrátane prezidentky republiky SR Z. Čaputovej.
Prof. MUDr. Viliam Fischer, CSc., FICS,
kardiochirurg a vysokoškolský pedagóg.
Foto: Emil Polák (2013)
Ale poďme k téme Šport… a vojna na Ukrajine. Priznám sa, že už dlhšiu dobu som zvažoval verejné vystúpenie a oznámenie môjho názoru na túto problematiku. Definitívne som sa rozhodol po napadnutí „môjho“ futbalového ŠK Slovan Bratislava niektorými médiami, po postoji vedenia futbalového klubu Slávia Praha, vyjadreného predsedom klubu, odmietnutím odohrať posledný predsezónny a už vopred dohodnutý futbalový zápas s ŠK Slovan Bratislava.
Pôvodná filozofia Slávie, hrať proti silnému, kvalitnému Slovanu, mala svoju logiku, lebo posledný „ostrý“ predsezónny prípravný zápas pred súťažou sa všade hrá s kvalitným súperom, aby sa preverila pripravenosť už základnej jedenástky na nasledujúcu sezónu.
Odmietnutie zápasu s ŠK Slovan Bratislava vedenie pražskej Slávie zdôvodňovalo odohratím priateľského zápasu Slovana počas jeho prípravného kempingu v Katare so sovietskym celkom Spartak Moskva. To považujem zo strany pražskej Slávie za nepochopiteľné, nešportové a neférové. A v tomto prípade použijem aj silnejší výraz, urážlivé. Pre Sláviu Praha by malo byť predsa cťou hrať posledný prípravný zápas s najlepším slovenským futbalovým klubov a dnes aj silným ŠK Slovan Bratislava. Pri všetkej úcte k pražskej Slávii tá bola a stále je „iba“ druhou hviezdou v českom futbale. Prvou vždy bola a je Sparta Praha.
V tejto súvislosti mám návrh pre vedenie ŠK Slovan, aby v najbližšej reprezentačnej ligovej prestávke, alebo pred prvým jesenným ligovým kolom, navrhlo pražskej Sparte priateľský prípravný zápas v Prahe alebo aj v Bratislave.
Prečítal som si odpoveď prezidenta futbalového klubu ŠK Slovan Bratislava Ivana Kmotríka ml., ktorý sa v médiách jasne vyhradil proti vojne na Ukrajine. Zároveň však pridal informáciu o tom, ako bratislavský Slovan pomáha Ukrajine, počnúc priamou ekonomickou podporou, priestormi na ubytovanie, zamestnaním Ukrajincov… Ďalej pokračovať nemusím, podrobne to vyčíslil v médiách.
Mám na vedenie pražskej Slávie jednu otázku. Koľko prostriedkov konkrétnej pomoci poskytol jej klub Ukrajine? Ak áno, mohol by tiež verejnosti poskytnúť informáciu o množstve, definovať ju. No možno možno považujú odmietnutie dohodnutého zápasu so Slovanom za dostatočnú satisfakciu, bez straty ekonomiky. Za touto otázkou je bodka, ale pokojne môže tam byť aj otáznik a dúfam, že vedenie pražskej Slávie sa k nej vyjadrí.
Rád by som ešte vedeniu futbalovej pražskej Slávie pripomenul, že v mnohých kultúrnych krajinách sveta a ich športových podujatiach nedávajú do súvisu šport s politikou a odlišujú, majú iný pohľad na šport a štart ruských športovcov na ich akciách ako futbalový klub Slávia Praha alebo priaznivci hokejového Kladna.
Keďže som chirurg-kardiochirurg, tak mám radšej konkrétne príklady ako teoretické úvahy. Najmarkantnejším príkladom je hviezdna kanadsko-americká hokejová liga (NHL), jedna z najviac sledovaných športových súťaží na svete, kde pôsobí okolo 50 ruských hokejistov. A v amerických či kanadských mestách, ako New York, Montreal a ďalších, im pri dobrých športových výkonoch aplaudujú, dokonca niekedy aj postojačky. A to vo vojenskom konflikte na Ukrajine sú Spojené štáty americké asi viac zainteresované ako Česká republika.
Ďalším príkladom sú známe každoročné tenisové turnaje, organizované svetovou tenisovou organizáciou WTA. Na prvom tenisovom turnaji WTA v roku 2024 v Montreale postojačky tlieskalo obecenstvo aj vo štvorhre žien, kde hral spolu austrálsko-ruský pár a po zápase so súperkami si nielen podali ruky, ale aj objali. Alebo, na tom istom turnaji, po výhre rusky J. Sabalenkovej nad americkou tenistkou, C. Gauffová, prehrávajúca hráčka prvá podala víťazke ruku a aj sa spolu objali.
V januári, tiež tohto roku 2024, nášho skvelého hokejového slovenského brankára Júliusa Hudáčka angažovalo hokejové Kladno, ktoré vlastní svetoznámy J. Jágr, lebo ho súrne potrebovali v klube. No po dvoch dňoch „fanúškovských“ protestov musel J. Hudáček z Kladna odísť. Kladnianski „fanúšikovia“ si nepriali J. Hudáčka z dôvodov jeho predchádzajúceho pôsobenia v ruskej KHL, hral za hokejový klub Barys Astana. Mimo oficiálneho vyjadrenia kladnianskeho vedenia ma mimoriadne zaujal J. Jágr výrokom, citátom z biblie, ktorý napísal na sociálnej sieti Instagram: „Nesúďte. Aby ste neboli súdení.“
Bezprostredne potom J. Hudáčka angažoval nemecký hokejový klub Franfurkt Löwen, ktorý hrá v nemeckej najvyššej hokejovej súťaži DEL a mal dlhú sériu prehier. Po angažovaní J. Hudáčka a jeho výborných výkonoch zrazu prišla séria výhier a vypredané nemecké hľadisko postojačky aplaudovalo Hudáčkovi a stal sa najobľúbenejším hráčom fanúšikov. To nepotrebuje ďalší komentár.
V tejto súvislosti mi nedá, aby som neobhajoval M. Šatana, prezidenta Slovenského hokejového zväzu, ktorý čelí mediálnym útokom za to, že sa pozitívne stavia k nominácií našich najlepších hokejistov z ruskej ligy do reprezentačného mužstva SR pred najbližším šampionátom. Títo hokejisti predsa nešli hrať do Ruska preto, že schvaľujú vojnu, ale preto, že hokej ich živí, je to ich zamestnanie a keďže výkonnosťou na kanadsko-americkú NHL nemajú, tak idú hrať do Ruska, kde hokejová súťaž patrí na druhé miesto, čo sa týka kvality, a tam aj najviac zarobia. Pre nich je hlavná motivácia ekonomika. Ich aktívna pracovná schopnosť je predsa diametrálne odlišná, na rozdiel od bežných občanov je krátka, zvyčajne do 30 – 35, maximálne 40 rokov života.
Mne to celé pripadá také absurdné. Poviem príklad z mojej kardiochirurgickej profesie. To ako keby na našu kardiochirurgickú kliniku prišiel ruský pacient a ja by som ho odmietol operovať. Moja reakcia bym samozrejme, bola jasná, operáciu by som určite vykonal. Počas mojej chirurgickej kariéry som sa nikdy nepozeral na pacienta, či je to muž alebo žena, čierny, alebo biely, minister alebo bežný občan. Pre mňa to bol vždy pacient, choré srdce, ktoré bolo treba buď opraviť, zlepšiť jeho funkciu, alebo transplantovať, teda vymeniť.
Keď sa tak zamýšľam nad horeuvedeným textom, tak uvažujem nielen z pohľadu lekára-kardiochirurga, ktorý realizoval vyše 5 000 srdcových operácií s nadštandardnými výsledkami, spravil prvú úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku, vychoval ďalších desiatich kardiochirurgov, z ktorých piatim najschopnejším dal taký chirurgický priestor ako máloktorý prednosta kliniky aj v zahraničí. Mojim kolegom, samozrejme, najskôr s mojimi asistenciami som nechal realizovať aj najťažšie kardiochirurgické výkony, vrátane transplantácie srdca vo veku, keď nemali ani 40 rokov! A posunuli sme slovenskú kardiochirurgiu na špičkovú európsku úroveň.
Do športu, futbalu si dovolím hovoriť aj preto, že od žiackeho veku som hrával futbal za ŠK Slovan Bratislava, dokonca aj jeden ligový zápas v základnej zostave proti vtedy mimoriadnemu silnému Spartaku Trnava. Na čele s trénerom Malatinským a takými výbornými hráčmi, ako bol Jožko Adamec, Stano Jarábek, Stano Kuna a ďalší. Neskôr som bol funkcionárom klubu, šéflekárom, ale tri roky aj prezidentom futbalového klubu ŠK Slovan Bratislava. A ďalšie zlaté obdobie vzniklo práve po nástupe trénera Trnavčana Stana Jarábka do ŠK Slovan Bratislava, s ktorým som mal vynikajúcu spoluprácu. Plne rešpektoval moje medicínske pripomienky, čo sa týka tréningovej záťaže a pri jeho výbornej trénersko-psychologickej práci sme dosiahli „šnúru“ 32 neprehraných ligových a pohárových zápasov za sebou (vyše roka). To je dodnes neprekonaný klubový rekord v slovenskej futbalovej lige.
Na záver chcem vysloviť svoj osobný názor. Šport, kultúra-umenie a medicína sa politikmi a médiami za akýmkoľvek účelom nemajú zneužívať.
