Sme vo vojne alebo v polovičnej vojne s Ruskom?

          1.

V sobotu 8. júla 2023 bolo 500 dní, ako sa začala vojenská operácia Ruskej federácie na Ukrajine. Viac ako poldruha roka už prebieha tento ozbrojený konflikt. Za toto obdobie sa niekoľkokrát zmenila povaha tejto konflagrácie. Zmenila sa aj z hľadiska účasti štátov, ktoré sa v ňom významne angažujú najmä veľkými dodávkami zbraní a vojenských systémov a tiežfinančnou pomocou Ukrajine. Zmenili sa nielen stupeň a intenzita ich vojenského zapojenia, ale dosiahla sa nová kvalita ich účasti na nej. Vzhľadom na to sú nielen štátmi solidárnymi s Kyjevom, ale štátmi, ktoré sa významným spôsobom stali priamo účastníkmi tohto konfliktu. Stali sa vojnu vedúcimi štátmi aj z hľadiska kritérií medzinárodného práva alebo aspoň významnými participantmi na tejto operácii.

Nie je to tak dávno, (bolo to 2. februára 2023), kedy ministerka zahraničných vecí Spolkovej republiky Nemecko A. Baerbocková povedala pamätná slová, ktoré rezonovali v médiách: „bojujeme vo vojne proti Rusku“. Bolo to také prekvapenie, že dokonca aj slovenský konzervatívny portál „Postoj“ napísal, že tým akoby táto nemecká ministerka „vyhlásila Rusku vojnu“. Dovtedy sa totiž temer miestoprísažne tvrdilo, že Nemecko nie je účastníkom vo vojne, ale iba realizuje pomoc, podporu Ukrajine ako formu pomoci a solidarity. A obdobný status mali mať aj všetky ďalšie štáty zúčastňujúce sa na tomto vojenskom konflikte.

Pošmykol sa pani ministerke jazyk? Je to možné, ale nie pravdepodobné! Prečo? Je to nemecká ministerka, členka vlády štátu, ktorý je motorom, ťahúňom EÚ a určite aj pilierom NATO. Ministerka vlády takéhoto štátu sa musí vyjadrovať opatrne, podľa možnosti exaktne, aj medzinárodnoprávne pragmaticky. Má to mať v génoch a v popise práce. Inak by o nej jej spoluobčania hovorili ako o osobnosti na tento post nekvalifikovanej, ako persone nepatriacej na tento diplomatický prestol pre nekompetentnosť. Možno povedať, že ju jej pôvab, mladosť (vekove vstúpila do brány svojho raného stredného veku), jej pohlavie, stranícka príslušnosť k rodine zelených, environmentalistov, priamo predurčuje jej vyjadrenia do sféry úprimnosti a pravdovravnosti. Asi toto všetko, jej temperament ju viedol v zápale spravodlivej emocionality k tomuto výroku a postoju. Okamžite po týchto svojich slovách sa vybrala na cestu na Ukrajinu, na návštevu Kyjeva i Charkova, pôvodne historicky prvého hlavného mesta tohto štátu. Charkov sa stal hlavným mesto Ukrajiny spolu s dosiahnutím jej štátnosti. Ukrajinská sovietska republika vznikla za V. I. Lenina spolu s Deklaráciou a Zmluvou o vzniku ZSSR v decembri roku 1922. Sovietske Rusko priznalo Sovietskej Ukrajine status zväzovej republiky v rámci Zväzu sovietskych socialistických republík, ale priznalo jej, skôr postúpilo do jej teritória aj celé územie Donbasu bohatého na uhlie a železnú rudu. Ukrajina vďaka Donbasu sa mala z polozaostalej agrárnej krajiny plnej mužíkov a kozákov stať aj industriálnou krajinou s kvalifikovaným robotníctvom, pochopiteľne rusky hovoriacim s ruskou etnicitou.

Pani ministerka SRN mala určite iné historické reminiscencie, keď na tomto území mohla pozorovať nemecké tanky Panter so znakom Bundeswehru na bokoch, ktorý bol odvodený od svastiky. Asi by tam našla aj spomienku na vojnu Nemecka ešte s cárskym Ruskom v prvej svetovej vojne. Našla by tam aj reminiscencie na obsadenie celého územia bývalého imperiálneho Ruska, a to na línii od Estónska, Lotyšska, Litvy, celej Ukrajiny po Dneper a Moldavska až po Azovské a Čierne more, teda aj Krym. Nemecko, spolu s Rakúsko-Uhorskom, Tureckom okupovalo toto obrovské teritórium podľa tzv. Brestlitovského mieru z marca 1918 až do roku 1920. Keby mali dnes, už nie štáty Trojspolku, ale dvadsaťsedem, resp. tridsať štátov Severoatlantickej aliancie toto územie, nemuselo by dnes NATO viesť proti Rusku, putinovskej Ruskej federácii, vojnu opierajúca sa o zbraňové systémy Nemecka, ani sesterských štátov severoatlantickej aliancie. Možno sa na hrdinské činy predkov z dvadsiateho storočia spomína na zahraničnom úrade Nemecka v Berlíne aj v dvadsiatom prvom storočí v roku 2023. Ak tieto historické epopeje sumarizujeme, je to, či bola by to, už štvrtá vojna Nemecka s Ruskom, ak započítame aj vojnu vyhlásenú pani ministerkou. A čo bolo pred storočím nemecké, nemusí byť pre zjednotené Nemecko stratené navždy a úplne(?!). Napokon všetky pobaltské štáty, spolu so štátmi z Balkánu, t.j. Rumunsko a Bulharsko, sú dnes členmi NATO, ktoré ich vyzbrojilo útočnými raketami i obrannými systémami pre prípadnú možnú porážku Ruska, resp. pre aplikáciu metód a systému jeho ohrozenia, zadržiavania, pacifikovania a najlepšie jeho kapitulácie. 

Možno má najskôr pravdu Robert Fico (Smer -SSD), ktorý výrok ministerky o vojne s Ruskom parafrázoval slovami, že pani ministerka SRN A. Baerbocková nevypovedala vojnu, ale priznala, že NATO vedie vojnu proti Rusku! Tak to sedí, či je v súlade s geopolitickou realitou. A do týchto výrokov, diskurzu o vojne NATO, EÚ a Rusko sa v podstate nepriamo zapojil aj náš premiér. Svojimi slovami a vetami na júnovom summite EÚ sa nielen priblížil, ale do veľkej miery stotožnil s menovanou ministerkou SRN, prípadne možno povedať, že ju diplomaticky spresnil. Mohlo sa v slová a vetách slovenského premiéra ozvať aj historické vedomie, analogické ako u nemeckej ministerky, že slovenská „Rýchla“ a aj „Zaisťovacia divízia“ viedli svoj boj za „Boha a za národ“ v roku 1942 – 1943 nielen v Bielorusku, ale aj na Ukrajine a v Melitopole, v meste na pobreží Azovského mora v Donecku. Podľa obrázka z Melitopoľa boli na jeho cintoríne zatlčené aj biele kríže z brezového dreva, označujúce miesta posledného pobytu slovenských vojakov v ňom. V Melitopole aj niekoľko tisíc Slovákov prešlo na stranu Červenej armády, pretože poznali, kto je ich brat, priateľ a spojenec. Aj na tomto území sa viedli boje v rámci špeciálnej ruskej vojenskej operácie v roku 2022. Takže nie sú nám tieto priestory cudzími.

Slovenský predseda vlády odborníkov Ľ. Ódor podľa článku v denníku Pravda (30. 6. 2023) sa akoby s prekvapením či s údivom vyslovil, že po prvé sa Európsky mierový nástroj (fond) využíva nie pre mier , ale pre podporu Ukrajiny, ktorá je vo vojne, teda mierový nástroj EÚ sa využíva pre vedenie vojny. A čo je podstatné a čo je úplne neočakávané, Ľ. Ódor dodal: „v podstate sa dá povedať, že EÚ sa do vojny zapojila, hoci nepriamo“. (!!!) Týmito slovami pomenoval proces poskytovania humanitárnej, finančnej, ozbrojenej pomoci, vojenského výcviku ukrajinských ozbrojených síl vo viacerých štátoch Európskej únie, podstatu tejto pomoci podľa medzinárodného práva. Formuláciami, ktoré si zaslúžia pozornosť a dokonca viacej, priamo zvýraznenie majú mať tieto jeho vety: „Môžeme používať veľké slová, ako ruská vojna zmenila Európsku úniu, ale skôr by som hovoril o evolúcii.“ Bolo by nepatričné povedať, že táto evolúcia Európskej únie má povahu evolúcie druhov podľa Ch. Darwina – s tým, že je to už vývojový stupeň k predátorovi. A ďalší priam šokujúci výrok slovenského premiéra znel, že si máme uvedomiť, že vďaka tejto evolúcii EÚ prechádzame do multipolárneho sveta a že jeho policajtom už nebudú USA. Doslova „šoking“ z tejto formulácie možno vidieť v tom, že o prechode od jednopolárneho sveta k multipolárnemu hovorí aj Ruská federácia, jej prezident V. Putin. Povedal to týmito slovami aj v „Prevolaní národu“, ktoré predniesol na začiatku ruskej špeciálnej operácie, a to 24. februára 2022. Moskva, Kremeľ považuje multipolaritu za zásadnú dimenziu novo sa vytvárajúceho sveta, ktorý sa tvorí objektívne geopolitickým vývojom a subjektívne aj vďaka ruskej špeciálnej vojenskej operácii. Iste, platí, že ak dvaja hovoria to isté, nie je to to isté. Ale multipolarita ako vývojový trend sveta tu je aj v slovách slovenského premiéra aj ruského prezidenta.

Na summite EÚ v Bruseli v júni 2023 experti hovorili o tom, či z vojenského hľadiska silnejšia EÚ by mohla oslabiť NATO – s výsledným poznaním, že debata na túto tému má povahu skoro schizofrenickú. Pravda je taká, povedal Ľ. Ódor, že výraznejšie vojenské kapacity únie (EÚ) by Severoatlantickú alianciu iba posilnili. Vyrieknuté slová možno interpretovať tak, že rozdiel medzi EÚ a NATO bude zanikať v prospech vojenského atribútu. Doteraz najmä ekonomicko-integračné zoskupenie , t.j. EÚ, sa bude militarizovať. A potom sa zmierni, až zredukuje rozdiel medzi združeniami EÚ a NATO. Asi obe budú viac-menej vojenskými inštitúciami.

Takže ak zhrňujúcim spôsobom sumarizujeme slová povereného premiéra SR, pre nás z toho vyplýva, že Slovenská republika ako súčasť EÚ a NATO – je v stave polovičnej vojny s Ruskom (vojny ktorá plne spĺňa zatiaľ najmä politologické, ale aj morálne kritériá). EÚ ani NATO nevedú proti RF vojnu, ktorú by tieto štruktúry vypovedali a viedli podľa predpisov medzinárodného práva. Ale ako vieme, vojny sa viedli proti tomuto štátu aj bez medzinárodnoprávneho vypovedania vojny (tak Napoleon, aj Hitler). Slovensko je teda štátom, ktorý je v polovičnej vojne. A Slovensko je súčasťou oboch aliancií – aj NATO, vojensko-politického spojenectva, aj ekonomicko-politického združenia, ktorým je EÚ, ktorá sa evolučne mení, má sa zmeniť a dostať výraznejší atribút či znak, a to vojensko-politický.

Bratislava, Prezidentský palác, 7. júla 2023. Fotozdroj: president.gov.ua

          2.

Ako je to teda s pojmom vojna, s pojmami vojnu vedúce štáty podľa medzinárodného práva platného od konca druhej svetovej vojny? Vojna, vojnový stav sa už nezačína tak ako kedysi, konkrétne od začiatku dvadsiateho storočia, formálnym vypovedaním vojny, ktoré sa uskutočňovali odovzdaním diplomatickej nóty o začatí vojny jedného štátu inému. Tak vypovedalo napríklad Rakúsko-Uhorsku vojnu Srbsku a cisárske, wilhelmovské Nemecko Francúzskej republike v roku 1914. Nezačína sa ani tak, ako to urobilo Japonsko za cisára v roku 1941 odovzdaním nóty ministerstvu zahraničných vecí USA. Urobili tak až v čase, keď ozbrojený útok už viedli, kedy už realizovali letecké bombardovanie na základňu Pearl Harbour. Porušili medzinárodnú diplomatickú etiku, ktorá žiadala notifikovať začatie vojny pred začatím ozbrojených akcií.

Charta OSN, ktorá bola prijatá v novembri 1945 v San Franciscu, vyhlásila a zakotvila s medzinárodnoprávnou silou najvyššej relevancie, že vedenie vojny je zakázané a že je to najvyšší zločin podľa Charty a medzinárodného práva. Od tejto doby sa vojny nevypovedajú vyššie uvedeným spôsobom, pretože takýto štát by spáchal vojnový zločin, evidentný, ľahko dokázateľný. Štáty si našli iné metódy, ako presadiť ozbrojeným spôsobom svoje záujmy proti iným štátom, neporušiť pritom Chartu OSN, nespáchať zločin. USA pomenovali rad svojich vojenských akcií, operácií po útokoch 11. septembra 2021 názvom „Operácia Trvalá sloboda“ ako súčasť americkej vojny proti terorizmu. Toto označenie patrí pre účasť USA vo vojne v Afganistane. Patrí sem aj vojenská operácii v oblasti Afrického rohu, ďalej Operácia Trvalá sloboda – Trans Sahara, v roku 1991 operácia Púštna búrka v Perzskom zálive, v Iraku. Po porážke v roku 1973 vo Vietname, uskutočnili USA viac ako desať významných vojenských intervencií s rozličným pomenovaním s tým, že niektoré z nich sa uskutočnili bez schválenia OSN. Spáchali tým vojnový zločin, ale súd v Haagu nič nevidel a nič nepočul. Alebo sa takéto podujatia a akcie vyhlasujú inými termínmi, napríklad názvom „Plášť a dýka“. Prípadne sa použije formulácia  „špeciálna vojenská operáciu“, ako to urobil prezident RF V. Putin 24. februára 2022 vo vzťahu k štátu Ukrajina.

Dôležité je povedať, že vojenská operácia RF na Ukrajine nemá charakter, nespĺňa znaky ani nevyprovokovanej vojny či invázie, ani agresie. Nie je to ani tzv. preventívna vojna, ako sa niekedy označuje. Špeciálna vojenská operácia je ozbrojeným konaním Ruskej federácie – a v stave nutnej obrany (podľa článku 7 Charty OSN) a ešte presnejšie je (začala) ako preventívne konanie v stave nutnej obrany. Práve v tomto atribúte ako – preventívna nutná obrana – je jej osobitosť, resp. exkluzivita. Ale je v tom aj dôvod sporu. Charta OSN výslovne hovorí iba o práve štátu na „nutnú obranu“. Nepozná výslovne „preventívnu nutnú obranu“. Štát sa môže brániť, uplatniť nutnú obranu len proti začatému vojenskému útoku. Tento výklad je základom hodnotenia ruskej špeciálnej vojenskej operácie ako konania, ktoré porušuje medzinárodné právo, ako konania, ktoré je protiprávne. Kvalifikácia ruskej operácie ako „preventívnej nutnej obrany“ je rozšírením inštitútu „nutnej obrany“ podľa Charty OSN.

Ruská interpretácia a aplikácia práva aj na preventívnu nutnú obranu vychádza z ruskej geopolitickej a vojenskej situácie, keď sa NATO rozšírilo až do jeho dverí, obkľúčilo a uzavrelo Rusko od Fínskeho zálivu a Baltského mora až po Čierne more. Pritom zámer atlantickej aliancie deštruovať Rusko, nedotknuteľnosť územia, suverenitu a ústavný systém bol evidentná. Ďalším závažným dôvodom pre takúto rozširujúcu až širokú interpretáciu inštitútu nutnej obrany sú a boli vojensko-strategické a geopolitické dôvody. Ruská federácia dospela k záveru, že nemá už inú možnosť, ako sa brániť, že Rusku hrozí priamo likvidácia jeho štátu, vzhľadom na nahromadenie najmodernejších zbraní a ich systémov na území Ukrajiny, vzhľadom na rozšírenie, priblíženie NATO v rokoch 2014 až 2022 až priamo na západné štátne hranice Ruskej federácie od severu až po juh. Dospela k záveru, že špeciálna vojenská operácia ako preventívna nutná obrana je nevyhnutná a ďalej nejestvuje iná možnosť ako sa účinne brániť proti útoku, už pripravenému začať.

Pri formulovaní, konštruovaní a širokej aplikácii pojmu nutná obrana na inštitút „preventívna nutná obrana“ sa vedenie RF mohlo oprieť a oprelo sa o faktický a právny precedens, ktorý vytvorila medzinárodná politika a vojenský postup USA. Išlo o konanie USA proti Iránu. A toto konanie našlo vyjadrenie v doktríne prezidenta G. Busha. Takže začatie ruskej špeciálnej vojenskej operácie má svoje medzinárodnoprávne pokrytie a zdôvodnenie. Má svoj legálny základ v podobe medzinárodnoprávneho precedensu, vojenskej operácie USA proti Iránu. O tom naše inštitúcie štátne i neštátne mlčia, ba dokonca vehementne, tvrdohlavo s presvedčením hlásajú a melú, že ruská špeciálna operácie je – zločinom podľa medzinárodného práva. A ďalej aj naše, aj európske médiá tvrdohlavo, doslova pokrytecky sa zaprisahávajú a národu vsugerúvajú a donucujú ho veriť, že Ruská federácia začala svoju špeciálnu vojenskú operáciu nevyprovokovane, ďalej že ani Ukrajina, ani štáty NATO, ktoré si pravidelnými vojenskými cvičeniami na jej území vytvorili z Ukrajiny svoju vojenskú základňu, polygón s rozmiestnenými raketami nasmerovaný na územie Ruska, ktorý bol už začiatkom februára 2022 pripravený začať svoju vojnovú akciu, neohrozovali Rusko.

Doktrína prezidenta USA G. Busha sa vytvorila po teroristických útokoch z 11. septembra 2011. G. Bush vtedy prišiel s tézou, že Spojené štáty majú právo vyhraniť sa proti krajinám, ktoré pomáhajú terorizmu alebo ktoré prechovávajú teroristov. A táto vtedy ešte téza bola použitá pre ospravedlnenie začatia vojny v Afganistane. Neskoršie sa k Bushovej doktríne pripojili aj ďalšie prvky, konkrétne to bola:

– kontroverzná „politika preventívnej vojny“, ktorá hlása, že USA majú právo použiť svoje prostriedky (vrátane vojenskej akcie) na zvrhnutie štátnych režimov ostatných krajín, pokiaľ sú pre nich vnímané ako hrozba, a to aj vtedy, pokiaľ táto hrozba nie je bezprostredná. USA si takto vymienili (vydupali) svoje právo na preventívnu vojnu, ktorá je podľa nich dôvodom aj voči štátu, ktorý nepripravuje ani nerozpútal vojnu proti USA – ale stačí, keď USA ho považujú za „potenciálne nebezpečného“;

– ďalej je to koncepcia celosvetového „šírenia demokracie a slobody“, ktorú prezident G. Bush vnímal ako „Boží dar ľudstvu“ najmä pre región Blízkeho východu a ktorú interpretuje ako doslova právo založené na vyššej moci USA (vis maior) šíriť vojensky, ale i tzv. mäkkou mocou „demokraciu a slobodu“.

Ruská špeciálna vojenská operácia je zdôvodnená rozšírenou interpretáciou inštitútu „nutnej obrany“, podľa Charta OSN. Doktrína prezidenta G. Busha o práve začať a viesť preventívnu vojnu ako aj rozpútať vojnu proti „potenciálne nebezpečnému štátu“ nie je konzistentná so systémom medzinárodného práva, nepatrí do kontextu základného kódexu medzinárodného práva. Je to právo svojvôle USA.  

Rusko začalo svoju špeciálnu operáciu v stave ohrozenia jestvovania ruského štátu. Za ohrozené označil Kremeľ aj vojenské a rozhodovacie ciele v Rusku (Moskva, Petrohrad, mestá na Urale) pritom s praktickou nemožnosťou vzhľadom na krátky čas letu nepriateľských rakiet sa účinne brániť. Vyhlásilo tiež, že koná aj na žiadosť vlád Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky, a ďalej, že koná v súlade s článkom 51 Charty OSN na základe súhlasného rozhodnutia najvyšších zákonodarných orgánov Ruska. Vzhľadom na to všetko uvedené prijal V. Putin ako prezident RF rozhodnutie o vykonaní špeciálnej vojenskej operácie, a to ako operáciu podľa nového a širokého chápania pojmu nutnej obrany – ako preventívnej nutnej obrany. Charakterizoval ju tak, že táto operácia nie je agresiou, útokom, inváziou, ale je to obranné opatrenie, je to SEBAOBRANA, zákonná sebaobrana, a to nie akákoľvek sebaobrana, ale sebaobrana podľa najvyššej normy medzinárodného práva, podľa Charty OSN. Pomenoval ďalej v tom oficiálnom, verejnom vystúpení 24. februára 2022 aj ciele tejto nie vojny, nie útočnej vojny, ale špeciálnej vojenskej operácie – medzi ktorými na prvom mieste uviedol ochranu ľudí trpiacich pod genocídou na Donbase (kde už bolo za osem rokov občianskej vojny (2014 – 2022) zabitých 14 tisíc ľudí najmä jednotkami ukrajinských nacionalistov) a za ďalšie ciele uviedol demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny. Považoval to za také opatrenia a za také úlohy, ktorými sa má obmedziť, odstrániť hrozba vojenského útoku z územia Ukrajiny na teritórium Ruska. Špeciálna vojenská operácia predišla pripravovanému konaniu ukrajinskej vlády vedenej prezidentom V. Zelenským, ktoré už bolo terminované a ktoré sa už malo začať a spustiť koncom februára 2022. Špeciálna vojenská operácia RF predišla, predbehla operáciu ukrajinskej armády o týždeň, maximálne o dva týždne. Stopäťdesiat tisícové ukrajinské divízie nacistického rangu ako Azov a Don stáli pripravené na útok na Doneck, Luhansk. V tomto časovom predstihu bola ruská operácia preventívna a vzhľadom na pripravenú vojenskú ukrajinskú operáciu bola nutnou obranou, ktorá mala odvrátiť, zastaviť ukrajinskú operáciu. Cieľom ukrajinskej vojenskej operácie na východe krajiny malo byť úplné podrobenie si územných útvarov a nových politických jednotiek. Vtedy ich Kyjev označoval za separatistické útvary (Doneck, Luhansk, Cherson, Záporožie).

Dané útvary sa nepodrobili vtedy novému kyjevskému režimu, ktorý vzišiel z protiústavného, štátneho prevratu v roku 2014 (majdan). Protiústavný štátny prevrat bol konštruovaný a realizovaný za výraznej finančnej a ozbrojenej podpory USA a Veľkej Británie. Podľa vtedajšej štátnej tajomníčky USA V. Nulandovej USA investovali do tohto prevratu okolo 40 miliónov dolárov. Realizovali ho za prispenia špeciálnych síl USA a Veľkej Británia vrátane najatých cudzozemských žoldnierov. Následne Američania dali Ukrajine „na rozvoj demokracie“ až päť miliárd dolárov. Realizoval sa tak projekt „kvetinovej“ či „ružovej“ revolúcie. Od tohto momentu, úplného vplyvu USA na štátnu politiku Kyjeva, Ukrajinská republika strácala svoju suverenitu, zvrchovanosť postupne v stále väčšom rozsahu.

Týmito udalosťami, teda už v roku 2014, nie až o osem rokov neskôr v roku 2022, sa začala na Ukrajine vojna: a) vojna za presadenie majdanovského režimu proti demokratickým ukrajinským silám, ktoré tomuto konaniu odporovali, a b) občianska vojna – s východnými územiami a útvarmi na Donbase, ktoré sa kreovali a následne konštituovali za samostatné republiky (pôvodne nie mimo Ukrajiny) a zvrchované, suverénne štáty, ktorých obyvateľstvo si realizovalo svoje národné sebaurčovacie právo ako rusky hovoriace obyvateľstvo, ako etnickí Rusi, ako ruské územno-politické útvary.

Obyvateľstvo spomenutých území na východnej Ukrajine (Doneck, Luhansk) odmietlo prijať protiústavný ozbrojený prevrat za účasti západných mocností, prevrat, ktorý realizovali nacionalistické sily zo západnej Ukrajiny, ktoré nadviazali na ideológiu a odkaz Ukrajinskej povstaleckej armády (S. Banderu, R. Šucheviča). Boli to sily, ktoré v druhej svetovej vojne vyhlasovali ukrajinský, fašistický a nacistický režim, vazalitu s hitlerovský Nemeckom, a páchali zločiny, pogromy na židovskom a poľskom obyvateľstve. Obyvatelia Donecka a Luhanska, ktoré patria do územia Donbasu, odmietli sa podriadiť politickej vôli protiústavnej kyjevskej vlády. Viedli ozbrojený boj, vojenskú obranu proti ukrajinským divíziám pomenovaným podľa ukrajinských nacistov. Po majdane v Kyjeve v roku 2014 sa v Donbase vytvorili proruské a demokratické územno-politické zoskupenia. Boli to územné a politické útvary už pomenované ako národné či ľudové republiky. Podľa Minských dohovorov z roku 2014 (podpísaných Ukrajinou, Ruskom, Francúzskom, Nemeckom a dvomi republikami na Donbase) sa režim v Kyjeve zaviazal, že im poskytne autonómnu alebo inú ústavnoprávnu úpravu a postavenie. Ukrajina nedodržala tieto dohovory a ani Nemecko a Francúzsko ich neplnili. Sabotovaním dohovorov z Minska Paríž aj Berlín podviedli ďalšie zmluvné strany s cieľom, aby Ukrajinu vyzbrojili a urobili schopnou vojensky si presadiť svoje záujmy. Ukrajina priebehu ôsmich rokov (2014 – 2022) viedla raketové, delostrelecké útoky a vojenské nálety proti Donecku a Luhansku. Zahynulo tam v dôsledku ukrajinského teroru14 tisíc osôb. Vývoj sa blížil k úplnej genocíde tejto oblasti, ktorá sa historicky volala ako Novorusko, resp. Donbas a ktoré bolo doslova darované Ruskom Ukrajine z ekonomických, politických a sociálnych dôvodov.

V tom spočívala zásadná príčina a dôvod ďalšieho politického postupu.

Oba útvary sa vyhlásili a konštituovali ako samostatné suverénne a zvrchované republiky vo februári 2022. Vedúci ústavní predstavitelia týchto republík uzavreli s RF Zmluvu o priateľstve a vzájomnej pomoci. Ďalším ústavným a medzinárodným krokom k uplatneniu nutnej obrany týchto republík a Ruskej federácie bola ich žiadosť predložená Rusku, aby im poskytlo ozbrojenú pomoc a ochranu pred už začatou ozbrojenou agresiou, ktorú viedli a odštartovali ukrajinské banderovské divízie – Azov a Donbas. Na túto žiadosť odpovedalo Rusko začatím špeciálnej vojenskej operácie dňa 24. februára 2022.

          3.

Začatie špeciálnej vojenskej operácie RF, teda vojenského zásahu Ruska na územie Ukrajiny zhrňujúco vyjadrené malo dva dôvody (casus belli):

– a) preventívna nutná obrana proti pripravovaným a možným útokom ukrajinských vojsk z vojenských základní, ktoré sa na území Ukrajiny budovali prostriedkami štátov NATO, dokonca sa tam zriadili aj biologické laboratóriá s možným šírením patogénov. Ďalej to bola preventívna nutná obrana proti zahraničných jednotkám a útvarom vytvorenými štátmi NATO – a to raketovými základňami, ktoré mohli priamo a rýchlo (v priebehu piatich až desiatich minút) zasiahnuť a zničiť veliteľské centrá v Rusku – a to v centrách štátu – v Moskve, Petrohrade, Kazani a ďalších mestách na Urale, atď.;

– b) poskytnutie vojenskej pomoci a vojenskej obrany Luhanskej a Doneckej republike podľa uzavretých zmlúv o priateľstve a vzájomnej pomoci z februára 2022. Uskutočnil sa tým zmluvný záväzok Ruska vo vzťahu k nim.

Tak sa začal a takýto mal charakter vojenský konflikt, ktorý odštartoval 24. februára 2022.

V prvom období, približne do mája 2022, sa konflikt realizoval bez  početnejšej účasti cudzích vojenských síl, a to bez ich priamej i nepriamej účasti. Nevyhnutné je povedať, kedy sa to zmenilo. Známe je a môžeme si pripomenúť, že tanky ruskej armády sa dostali (v apríli 2023) zo severu až na predmestia hlavného mesta Ukrajiny. Pre širšiu verejnosť odkázanú na štandardné médiá nebolo v podstate doteraz známe, prečo tieto ruské vojenské jednotky neskoršie v máji 2023 pustili územie v blízkosti Kyjeva a presunuli sa postupne až na východ Ukrajiny. Nie zriedka sa tvrdilo, že to bola neschopnosť, zlá výzbroj ruskej armády, jej morálno-politická slabosť, pre ktorú opustili túto oblasť. Pravdepodobnejšie sa zdalo, že to boli obavy z veľkých strát, ak by ruská armáda vstúpila do Kyjeva, kde každý dom sa mal premeniť na opevnenú pevnosť. 

Podrobnejšie vysvetlenie, fakty aj súvislosti, zazneli z úst prezidenta RF Putina až rok po tomto odsune. Stalo sa to na stretnutí s delegáciou siedmich afrických štátov, ktorá ako predstavitelia Afrického zväzu pricestovala do Kyjeva a potom do Petrohradu dňa 17. júna 2023 s misiou dobrej vôle, s misiou, ktorej cieľom je sprostredkovať mierové rozhovory medzi Ukrajinou a Ruskom.

Delegácii Afrického zväzu prezident Putin prezentoval text dokumentu, dôkaz že Rusko a Ukrajina už mali pripravenú, prerokovanú a parafovanú zmluvu. Zmluva bola uzavretá a podľa dohody zmluvných strán nemala mať konfidenciálny charakter. Ruská federácia však rešpektovala jej dôvernosť a fakt, že ju nebude širšie uverejňovať a publikovať. Parafovali ju dvaja ministri zahraničných vecí – S. Lavrov za RF a D. Kuleba za Ukrajinu. Dali tejto medzinárodnej zmluve adekvátnu relevanciu ako významnému dokumentu, ktorý sa predkladá na schválenie príslušných orgánov a následne na slávnostné podpísanie. Dokument bol dohodnutý na rokovaniach zmluvných strán v Turecku v apríli 2022 pod záštitou prezidenta Erdogana. Dostal názov „Zmluva o trvalej neutralite a o garanciách bezpečnosti Ukrajine“. Podľa názvu je zrejme, že Ukrajinská republika mala získať medzinárodnoprávne postavenia štátu „trvale neutrálneho“. A trvalá neutralita mala byť spojená s tým, že Ukrajina získa, poskytnú sa jej garancie bezpečnosti. Zmluva mala 18 článkov. Súčasťou tejto zmluvy sú či boli aj prílohy. Týkali sa ozbrojených síl, týkajú sa aj iných záležitostí. Konkrétne v prílohách boli opísané jednotky bojovej techniky a vymedzovali aj osobné zloženie ozbrojených síl.

Rusko podľa ustanovení zmluvy začalo plniť povinnosti a záväzky, ktoré jej patrili, vyplývali preň. A na prvom mieste sa realizoval odsun ruských vojsk od Kyjeva a ich presun na nové pozície. Ústavné orgány Ukrajiny sa dištancovali od zmluvy, zavrhli ju, jej ustanovenia ako aj prílohy. A išli oveľa ďalej – vedenie Ukrajiny vyhlásilo, že nebude viesť žiadne rozhovory, rokovania. A k tomu úradujúci prezident Ukrajiny podpísal aj zodpovedajúci dekrét (zákon), ktorý mu priamo zakazoval viesť ďalšie rokovania s Ruskom. Sám sebe zakázal rokovať o prímerí, mieri, o tom, aby obyvatelia Ukrajiny žili v pokoji.

Za zámienku alebo dôvod prečo V. Zelenskyj tak urobil sa vydávajú a označujú praktiky ruských jednotiek na Ukrajine, ich zásahy proti civilnému obyvateľstvu. A ako príčina par excelence sa označili udalosti alebo „masaker“ v meste Buči ktorý sa prezentoval v médiách od 20. mája 2022. Známe sú videozáznamy s telami mŕtvych vojakov pohodených popri ceste, a to na ulici v tomto meste. Našli sa tam aj pochované telá v hromadných hroboch. Využilo sa to masmediálne – na diskreditáciu a kriminalizáciu ruskej armády. Masovo tam putovali zástupy predstaviteľov európskych štátov, aby sa zhrozili z ruských zverstiev. V akcelerácii, aby nezostala poslednou, tam utekala aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von de Leyenová. Pri tomto náhlení si zabudla zobrať aj nevyhnutné rekvizity na vyjadrenie piety a zhrozenia. Nebolo by dobré, aby ju verejnosť označila za osobu, ktorá si nectí tieto „európske hodnoty“, hodnoty uctenia si zosnulých. Našťastie bol neďaleko nej slovenský premiér E. Heger, ktorý mal sviečok a kahancov navyše, t.j. viac ako osobne potreboval, a poskytol jej ten, ktorý mu zostal. Konali sa aj ďalšie tryzny – napríklad prezidentka Zuzana Čaputová predniesla pre rozhlasové vysielanie v Prešove svoju reč v ruštine – o znásilňovaní ukrajinských žien ruskými vojakmi. Pani prezidentka si pritom oprášila svoje znalosti ruského jazyka, ktoré si pravdepodobne osvojila pri vystúpeniach a súťažiach na Puškinovom pamätníku, ešte z čias hrubej totality a okupácie Československa. Ovládala aj výrazy a slovíčka z oblasti kriminológie, zločinov proti osobnej pohlavnej slobode. Ľutovať možno len to, že si ju nemohli vypočuť ďalšie osoby a násilníci, ktorých bez milosti morálne odsúdila. Možno by bolo vhodné, keby uviedla pramene, zdroje týchto svojich vedomostí – či už audiálnych či audiovizuálnych, aby ich autenticita nebola relativizovaná.

Prečo nedošlo k ďalším rokovaniam o prímerí a mieri medzi Kyjevom a Moskvou? Minister S. Lavrov v rozhovore pre portugalské noviny povedal (júl 2023), že zneužili v Kyjeve za účelom odstúpenia od parafovanej zmluvy o trvalej neutrality Ukrajine a o záruka pre jej bezpečnosť, práve škandál s masakrou v Buči. Pritom mŕtve telá sa tam našli až tri dni po tom, ako z mesta odišli ruské vojská, teda údajný masaker nevykonali Rusi, ale niekto iný, ktorý ho tam v podobe mŕtvych tiel inscenoval. Možno sa domnievať, že príčinou tohto negatívneho stavu, zrušenie rokovaní i prímerí, bol aj vtedajší britský premiér s ruským menom Boris s priezviskom Johnson. Podľa údajov zo záznamov z internetu bol v období apríl až november 2022 asi štyrikrát v Kyjeve. Prispel svojou hrivnou (nie ukrajinskou menou, ale svojou hrivou strapatou à la vrabec) k tomu, že V. Zelenskyj sa rozhodol – že si aj vydaním a zakotvením zákona nariadil, že nesmie s V. Putinom rokovať až do smrti tohto svojho životného nepriateľa. Britský premiér asi po kooperácii s ďalšími anglosaskými lídrami – je spojený aj s výrokom, že V. Británia, USA, Kanada (pravdepodobne) aj Austrália – bude dodávať Ukrajine zbrane, zbraňové systémy, muníciu „dovtedy, dokedy to bude táto potrebovať a v množstve na to potrebnom“. Donútili títo páni prezidenta Zelenského, vládu v Kyjeve, aby viac a najlepšie už nikdy nerokovali s predstaviteľmi ruského štátu? Alebo ukrajinských bohatierov inak motivovali, inak zainteresovali na geopolitickej vízii, paradigme, logom „vojna do posledného Ukrajinca“. Každopádne od tohto obdobia vojenská konflagrácia pokračuje bez nádeje na jej ukončenie alebo aspoň pozitívnu zmenu. Akosi v kontexte s týmto postojom B. Johnsona veľkého priateľa Kyjeva sa stalo aj umiestnenie pamätnej tabule s jeho menom – do Aleje hrdinov Nebeskej stotinyv Kyjeve. Proti zovšedneniu loga – dokedy a toľko budeme dodávať zbraní Zelenskému – sa toto vylepšovalo. Dokedy (odpoveď) – až do „posledného Ukrajinca“ a potom až do strategickej porážky Ruska. Pre B. Johnsona bolo možno difamujúcim vyhlásenie bieloruského prezidenta A. Lukašenka, že podľa satelitných záznamov, telá mŕtvol v Buči rozmiestňovali vojenské vozidlá s britskou evidenčnou značkou. Po prezentovaní tejto zločinnej atrocity nasledovalo „objavenie“ ešte niekoľkých analogických hrôz. Možno iba šípiť, čo sa skrýva za premenami, inkarnáciami osobnosti V. Zelenského, vyštudovaného právnika, teda aj fiškála, praktizujúceho komika, komedianta a estrádneho herca s identitou a rozmermi šoumena, ktorý vie využiť každú situáciu pre zaujatie svetových médií a ak ju nemá, tak ju vytvorí na škandalizovanie protivníka..

          4.

Od zavrhnutia „Zmluvy o trvalej neutralite a o garanciách bezpečnosti Ukrajine“ a od širokého, masového prezentovania obetí zverstiev vojny, nastúpila približne od apríla, resp. mája 2022 nová etapa konfliktu na Ukrajine.

Nová etapa vojnového konfliktu sa vyznačuje dvomi kvalitatívnymi atribútmi:

– a) Ruská federácia je v dôsledku účasti kolektívneho západu na vojne nútená sa brániť, viesť špeciálnu vojenskú operáciu ako obrannú operáciu – na rozdiel od aktivity Ruska od 24. februára do mája 2022;

– b) Štáty Západu sú, stali sa priamo účastníkmi vojny, vojnu vedúcimi štátmi (nie iba štátmi dodávajúcimi zbrane Ukrajine) aj s dôsledkami pre ne, aj s právom Ruska uplatniť odvetné opatrenia proti nim;

c) Vojenská operácia sa vedie prevažne proti Rusku a za obrovské finančné prostriedky kolektívneho západu. Participuje na nej 30 štátov organizačne začlenených do štruktúr NATO, prípadne EU. A podľa najnovšieho cieľa summitu EÚ a NATO je cieľom tejto vojenskej operácie vedenej ukrajinskými vojakmi za peniaze a zbrane Západu „strategická porážka Ruska“

d) personálne v operáciách vystupujú vojaci Ukrajiny vrátane polovojenských, doslova brutálnych, teroristických síl, banderovských útvarov s trojzubcom UPA.

Pomoc, podpora, návod na konanie ako aj spoluúčasť vo forme organizátorstva je formou účasti na spáchaní deliktu, ak to urobila fyzická osoba. Nie je to tak, ak ide o pomoc, podporu a návod, ktorý realizuje štát pre iný štát, voči ktorému sa vedie vojna. Ale aj toto vyňatie z trestnej, kriminálnej účasti sa mení kvalitatívne podľa množstva, kvality a systematiky takejto činnosti.

Finančná podpora a dodávky zbraní na Ukrajinu.

Prezident Ukrajinskej republiky Volodymyr Zelenskyj sa často správa, vystupuje a hovorí pred médiami tak, ako by chcel povedať, že západné mocnosti sú mu zaviazané, resp. sú priamo povinné dodávať Ukrajine ďalšie a nové a účinnejšie zbraňové systémy, a zdá sa, že si ich priamo vynucuje od týchto štátov, považuje ich dodanie za svoj nárok. Vyplýva to možno z toho, že ho hlavné anglosaské mocnosti (V. Británia, USA) donútili, aby pokračoval vo vojnovom konflikte, motivovali ho zrejme k recipročnému konaniu – ak bude pokračovať vo vojne proti Rusku a podarí sa ,u podstatne ho oslabiť alebo mocensky priamo deštruovať, poraziť, doviesť ku kapitulácii, my dodáme Ukrajiny toľko zbraní, moderných zbraňových systémov, koľko Ukrajine bude treba a dokedy to bude treba, dokedy to bude treba na porážku Ruska, jeho kapituláciu. A za tieto výkony za vedenie vojny do posledného Ukrajinca, do likvidácie posledného Rusa, najlepšie do zničenia celého ruského štátu sa zaväzujeme investovať do obnovy Ukrajiny, jej ekonomiky, sociálneho systému, atď. Zdá sa, že je to tak? Približuje sa to k tomu? Posúďme túto otázku, tento problém podľa faktov, podľa čísiel a údajov o dodávkach zbraní, o investovaní finančných prostriedkov.

Celková suma podpory zo strany desiatich krajín NATO a EÚ prevýšila k termínu jar 2023 celkove 150 miliárd dolárov. Je to suma o trojnásobok vyššia, ako bol rozpočet Ukrajiny v roku 2022. Tretina týchto prostriedkov išla na vojenské potreby. Najvyššie dodávky zbraní a munície armáde Ukrajiny išli z USA. Inštruktori armády USA učia vojakov Ukrajiny nakladať so zbraňami, ktoré dostali. Vojenská pomoc Washingtonu do mája 2023 sa vyčísľuje sumou 37 miliárd dolárov. Finančná a humanitárna pomoc Kyjevu z USA a rozpočtové výdavky tvoria 24 miliárd dolárov. Výdavky Veľkej Británie tvoria 4 miliardy. Sú to prostriedky na vojenské výdavky Ukrajiny a vysoko presné rakety, tanky a ďalšie zbrane. Výdavky Nemecka sa rovnajú 2 miliardám dolárov, pričom spočívajú najmä v dodávkach ťažkej techniky a tankov. Viac ako 3 miliardy dolárov z Berlína išli na humanitárnu pomoc, najmä na obnovenie energetickej infraštruktúry Ukrajiny. Poľsko aktívne prijímalo ukrajinských utečencov. Podľa poľského prezidenta A. Dudu je to viac ako 2 milióny utečencov. Celkový počet utečencov z Ukrajiny do strednej a západnej Európy dosiahol viac ako 9 miliónov osôb. Varšava poskytla Kyjevu aj vojenskú pomoc. Ukrajine odovzdala zbrane za viac ako 3 miliardy dolárov. Boli to tanky, stíhačky, munícia.

Podľa týchto číselných údajov o výške finančnej a vojenskej pomoci sa možno zamyslieť nad tým, akú výšku má mať pomoc, ktorá sa poskytuje štátu, ktorý je podľa názoru  prevládajúceho v medzinárodných vzťahov štátom, ktorý bol vojensky napadnutý a ktorý vedie obrannú vojnu proti agresorovi. Uvažujeme o výške tzv. zákonnej pomoci takémuto štátu – na to, aby sa mohol brániť, viesť obrannú vojnu. Na začiatku vojenského konfliktu v roku 2022 disponovala Ukrajina vo svojom rozpočte sumou 50 miliárd dolárov. Predpokladajme, že polovicu z týchto prostriedkov použila na obranné operácie, t.j. 25 miliárd. Do jari 2023 sa jej prostriedky na vedenie vojny zvýšili o 150 miliárd, ktoré jej dodali spojenci. Prostriedky určené na vedenie vojnového konfliktu sa zvýšili z 25 miliárd na 150 miliárd dolárov. Množstvo prostriedkov na vedenie vojny, a to predovšetkým finančných sa tak zvýšilo šesťnásobne. Súčasne bola poskytnutá ťažká vojenská technika, tanky, delá, húfnice, lietadlá, protitankové a protiraketové systémy. Ako posúdiť kvalitatívnu stránku tejto pomoci v tom zmysle, či už má Ukrajina dostatok, resp. potrebný počet prostriedkov na to, aby sa jej obranná vojna zmenila na ofenzívnu, útočnú vojnu ?

Ukrajinské vojsko dotované obrovskými miliardami dolárov zo strany západných mocností, zo strany NATO, svoje vojenské pôsobenie z obranného boja zmenilo na ofenzívny, na útočný. A ruské vojenské jednotky sa z útočného postavenia dostali do obrany, do defenzívy. No a podpora a pomoc zo strany uvedených západných mocností viedla k zmene ich statusu v konflikte. Zo štátov poskytujúcich pomoc, podporu bez zapojenia do vojenských aktivít sa zmenili na štáty vedúce vojnu, štáty, ktoré sú účastníkmi vojny na Ukrajine proti Rusku. Proti Rusku vedie vojenské operácie nie iba jeden štát, t.j. Ukrajina, ale tridsať štátov NATO.

Tak to chápu dnes aj samotní Rusi, aj ich najvyšší predstavitelia. Prezident RF V. Putin v prejave na vojenskej prehliadke k 78. výročiu víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne vyjadril situáciu, v ktorej je Rusko, takto:

„Západné globalistické elity však stále hovoria o svojej exkluzivite, štvú ľudí proti sebe a rozdeľujú spoločnosti, vyvolávajú krvavé konflikty a prevraty, zasievajú nenávisť, rusofóbiu, agresívny nacionalizmus a ničia rodinné, tradičné hodnoty, ktoré robia človeka človekom. A to všetko preto, aby mohli naďalej diktovať, vnucovať národom svoju vôľu, práva, pravidlá a v skutočnosti systém lúpeží, násilia potlačovania.

Prehnané ambície, arogancia a povoľnosť sa nevyhnutne menia na tragédie. To je presne dôvod katastrofy, ktorú zažíva ukrajinský ľud. Stal sa rukojemníkom štátneho prevratu a zločineckého režimu svojich západných pánov, ktorý sa na jeho základe vyvinul a bol vyjednávacou mincou pri realizácii ich krutých sebeckých plánov.“

V tomto sa prejavuje pravdivosť slov ministerky zahraničných vecí Nemecka A. Baerbeckovej – Západ, NATO skutočne vypovedal vojnu Rusku a priznal túto skutočnosť. A keď ju aj nevypovedal podľa medzinárodného práva, vedie ju v realite, vedie ju fakticky už celý rok.

Uzrozumel sa s tým aj slovenský premiér Ľ. Ódor. NATO, je možno na 50, možno na viac percent účastníkom tejto vojny na Ukrajine, je jej účastníkom na strane režimu prezidenta V. Zelenského.

Ako sa zmenil status Slovenska v tomto vojenskom konflikte? K východnému susedovi smerovali zbrane v hodnote takmer 170 miliónov eur, a to systém protivzdušnej obrany S 300, húfnice Zuzana 2, desiatky obrnených transportérov, vrtuľníky a pomoc pokračovala poskytnutím štyroch stíhačiek MIG-29.

Zo 150 miliárd dolárov, ktoré poskytlo Ukrajine desať štátov NATO, nepredstavuje 170 miliónov eur poskytnutých Slovenskom nie že ani jedno percento, ani jednu tisícinu. Ale aj týmto sa Slovensko zapojilo do vedenia konfliktu, zmenilo sa na jeden z účastníckych štátov v útočnej vojne NATO s cieľom – poraziť Rusko na poli boja, strategicky poraziť Rusko. Slovenská republika je obdobne ako NATO do polovice, do polovičného rozmeru zaangažovaná ako účastnícka krajina vo vojne proti Rusku. Potenciálne aj na nás sa vzťahuje možnosť, aby Rusko uplatnilo aj voči nám adekvátne odvetné opatrenia. Premiér Ľ. Ódor osvietil rokovania na summite NATO aj doteraz neriešeným problémom, čo robiť, ako využiť zmrazené ruské peniaze (peniaze na účtoch ruských oligarchov v bankách EÚ) v prospech Ukrajiny . „Naša pozícia zatiaľ je, že by sme sa nemali dotýkať samotných aktív, ale čo sa týka výnosov z nich, viem si predstaviť žeby boli použité v prospech Ukrajiny.“ Možno tak Slovensko získa, jeden bod pri pomoci Ukrajiny.

Západ , t.j. EÚ a NATO je momentálne aj vzhľadom na blížiaci sa summit v takom rozpoložení, že sa už potenciálne a z dlhodobého hľadiska považuje za víťaza, resp. za subjekt, ktorý má blízko k víťazstvu vo vojenskej konfrontácii. Aj formulácia V. Zelenského sa k takémuto riešeniu blíži. Navrhuje a požaduje kapituláciu Ruska a len potom, po tejto strategickej porážke, bude s Ruskom uzatvorená mierová zmluva.

        Záver

Z uvedeného textu možno urobiť niektoré zhrnutia:

a) Špeciálna vojenská operácia Ruska sa začala 24. februára 2022 a bola vyhlásená ako operácia podľa nového a širokého chápania pojmu nutnej obrany, a to ako preventívnej nutnej obrany. Rusko ju charakterizovalo tak, že nie je agresiou, útokom, inváziou, ale je to obranné opatrenie, je to SEBAOBRANA, zákonná sebaobrana, a to nie akákoľvek sebaobrana, ale sebaobrana podľa najvyššej normy medzinárodného práva, podľa Charty OSN.

b) Na rokovaniach Ruska a Ukrajiny v Turecku v apríli 2022 bola vyrokovaný ako aj parafovaný dokument s názvom „Zmluva o trvalej neutralite a o garanciách bezpečnosti Ukrajine“. Podľa názvu je zrejmé, že Ukrajinská republika mala získať medzinárodnoprávne postavenia štátu „trvale neutrálneho“. A trvalá neutralita mala byť spojená s tým, že Ukrajina získa, poskytnú sa jej garancie bezpečnosti.

c) od odmietnutia „Zmluvy o trvalej neutrality a o garanciách bezpečnosti Ukrajine“ ako aj následného zákazu rokovaní o prímerí s Ruskom V. Zelenským nastúpila približne od apríla, resp. mája 2022 nová etapa konfliktu na Ukrajine.

Nová etapa vojnového konfliktu sa vyznačuje týmito kvalitatívnymi atribútmi:

a) Ruská federácia – je v dôsledku účasti kolektívneho západu na vojne – nútená sa brániť, viesť špeciálnu vojenskú operáciu ako obrannú operáciu na rozdiel od aktivity Ruska od 24. februára do mája 2022;

b) štáty Západu sú, stali sa priamo účastníkmi vojny, vojnu vedúcimi štátmi (nie iba štátmi dodávajúcimi zbrane Ukrajine) aj s dôsledkami pre ne, aj s právom Ruska uplatniť odvetné opatrenia proti nim;

c) EÚ sa využíva pre vedenie vojny, resp. „v podstate sa dá povedať, že EÚ sa do vojny zapojila, hoci nepriamo“ (!!!). Slovenská republika ako súčasť EÚ a NATO je v stave polovičnej vojny s Ruskom (vojny, ktorá plne spĺňa zatiaľ najmä politologické, ale aj morálne kritériá).

(Koniec)

(Celkovo 488 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter