Futbalové MS v Katare ukazujú v plnej nahote cynizmus Západu pri narábaní s témou dodržiavania ľudských práv. Opätovne vidíme, že pre Západ je to len povestná palica, ktorou sa bijú nepohodlné psy.
Šialene megalomanská myšlienka futbalových MS v Katare má jediný cieľ: masívne PR, pomocou ktorého vzrastie prestíž vládnucej dynastie al-Sání a ich ropného absolutizmu.
Ľudskoprávny stredovek
Absolutistická monarchia, bez politických strán, s paródiou na voľby, kde ženy aj na sklonku roku 2022 potrebujú k najvážnejším úkonom v živote súhlas mužského zástupcu. Kde legislatíva vychádza z práva šaríja, a tak sú kameňovanie, bičovanie či poprava ukotvené v legislatíve. Kde náboženské či etnické menšiny patria k občanom druhej kategórie. Kde obrovská masa zahraničných pracujúcich žije a zomiera v podmienkach na hranici otroctva a kde so sexuálnymi menšinami nemajú najmenšie zľutovanie.
To je Katar v roku 2022.
Tisíce mŕtvych robotníkov
Od roku 2010, keď Katar získal právo usporiadať tohtoročný šampionát, zomreli v tomto štáte tisíce robotníkov, ktorí sem prúdili zo zahraničia.
Britský denník The Guardian prišiel v roku 2020 so šokujúcim číslom: viac ako 6 500 mŕtvych robotníkov. Toto číslo ale bude podstatne vyššie, jednak s odstupom dvoch rokov, ale hlavne z dôvodu, že britský denník zozbieral údaje len z piatich štátov, ktoré majú medzi námezdnými robotníkmi v Katare najvyššie zastúpenie: India, Nepál, Bangladéš, Pakistan a Srí Lanka. Lenže do Kataru prišli s vidinou lepšieho zárobku tisíce robotníkov aj z ďalších štátov juhovýchodnej Ázie, ako napríklad z Filipín či z Afriky, kde dominuje najmä Keňa.
Keď Medzinárodná konfederácia odborov v roku 2013 bubnovala na poplach kvôli neľudským podmienkam na katarských stavbách, upozorňovala, že o život môže prísť až 4 000 ľudí. Realita teda bola ešte horšia.
Skutočné otroctvo
Zahraniční robotníci (ktorí tvoria 86 % obyvateľstva Kataru a až 94 % pracovnej sily) pracovali v neľudských podmienkach.
Nútení pracovať viac ako 12 hodín každý deň. V teplotách, presahujúcich 40 stupňov. Bez možnosti schovať sa v tieni, s prístupom k vode, s úbohou bezpečnosťou pri práci, prespávajúc v preplnených a špinavých ubytovniach. Vydaní napospas zamestnávateľovi. Keďže ešte donedávna fungoval v Katare systém Kafala, podľa ktorého môžu zahraniční robotníci zmeniť prácu, alebo opustiť Katar len so súhlasom zamestnávateľa. Tí to však zneužívali ešte viac: sú zdokumentované kvantá prípadov, keď robotníkom boli zabavené pasy, nevyplácané mzdy či vyhrážanie sa odovzdaním polícii či zákazom opustiť Katar.
Do krajín juhovýchodnej Ázie sa mesiac čo mesiac vracali desiatky robotníkov. Mŕtvych. Okolnosti smrti sa nevyšetrovali, často sa ako príčina úmrtia uviedla formulka „prirodzená príčina smrti“, alebo „príčina smrti neznáma“. Pričom každý z týchto mužov v produktívnom veku musel pred odchodom do Kataru nielen zaplatiť vysoký poplatok sprostredkovateľskej agentúre, ale aj absolvovať zdravotnú prehliadku.
Pomalé nápravy a mlčanie politikov
Pod stupňujúcim sa tlakom a kritikou bol Katar nútený tieto problémy začať riešiť. Lenže tempo reforiem (ich zavádzania do praxe, nie formálneho schválenia) bolo tragicky pomalé. Amnesty International neustále upozorňovala, že legislatívny základ nútenej práce a vykorisťovania bol síce odstránený, no realita zostáva viac-menej rovnaká.
A na to, s akou intenzitou lídri západných štátov kritizujú úroveň ľudských práv v Rusku, Číne, Venezuele či Kube, bolo ich mlčanie v prípade Kataru až zahanbujúce.
Skutočne je na tom Rusko s politickou pluralitou, alebo Čína s pracovnými podmienkami, na tom horšie ako Katar? Alebo Venezuela s postavením ekonomiky na ťažbe ropy, či Kuba, ktorá nedávno zlegalizovala registrované partnerstvá pre osoby rovnakého pohlavia, s postavením sexuálnych menšín?
Alebo v tomto mlčaní zohráva úlohu, že Katar bol vždy oddaným spojencom Západu vo vojenských operáciách na Blízkom Východe (v roku 2003 tu sídlilo velenie americkej armády pri invázii do Iraku, v roku 2011 sa zase Katar pripojil k operácii v Líbyi)? Že základňa al-Udeid je najväčšou základňou USA na Blízkom východe s viac ako 10 tisíc vojakmi? Alebo aj fakt, že popredné európske firmy dostali v Katare obrovské zákazky?
Len pár dní po notoricky známom stretnutí vtedajšieho francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, šéfa UEFA Michela Platiniho a katarského korunného princa a následnom prekvapivom pridelení šampionátu Kataru monarchia oznámila, že od Francúzska kúpi v roku 2015 spolu 24 stíhačiek Rafale za vyše 7 miliárd eur. V roku 2017 to bolo ďalších 12 stíhačiek s opciou na ďalších 36 (mimochodom, Katar má približne takú rozlohu ako Nitriansky a Trenčiansky kraj dovedna). Spoločnosť Airbus v roku 2017 obdržala od Kataru zákazku na 50 lietadiel Airbus A321 za 5,5 miliardy eur a ďalšie 3 miliardy eur Katar zaplatí francúzskym firmám za prevádzku a údržbu metra v hlavnom meste. Na jeho výstavbe sa podieľali nemecký Deutsche Bahn, taliansky Salini Impregilo či rakúsky Porr.
Zápasy na kostiach
Nebolo by jednoduché nájsť antifutbalovejší štát ako Katar. The Guardian v roku 2010 uštipačne napísal, že väčší zmysel by dávalo umiestniť MS vo futbale do Grónska. Na dopestovaní trávnikov, na ktorých sa bude hrať, pracovali Katarčania od roku 2007. Trávne semená dovážali z USA v špeciálnych klimatizovaných lietadlách, po výsadbe sú trávniky ochladzované mrazivým vzduchom a zavlažované odsolenou vodou. Každé zo siedmich ihrísk spotrebuje v lete na zavlažovanie 50 tisíc litrov vody. Denne.
Napriek tomu povedať, že tohtoročný šampionát sa bude hrať na špeciálnom trávniku, by nebolo presné. Bude sa hrať na kostiach tisícok chudobných robotníkov, ktorí zomreli kvôli megalomanskému vrtochu vládcu malej monarchie v Perzskom zálive, a to všetko za zbabelého mlčania západných lídrov – inokedy tak hlasno sa zasadzujúcich za ľudské práva.
Tohtoročný šampionát nás zároveň trpko utvrdzuje v tom, že v súčasnom svete je možné kúpiť si všetko a každého. Od jedného z najväčších športových udalostí cez svetových lídrov až po beztrestnosť za smrť tisícok robotníkov.
(Status na FB 21. novembra 2022)
