Rusko v očakávaní veľkej vojny

V súčasnosti je hlavným cieľom Moskvy vyhnúť sa masívnej konfrontácii, ktorá by mohla prerásť do jadrového konfliktu.

Často opakujeme, že špeciálna vojenská operácia (ŠVO) sa začala za účelom zaručenia bezpečnosti Ruska. V tom čase sme sa už v Rusku prestali hanbiť za slovo vojna používané k aktuálnym udalostiam.

Už aj prezident (Putin) často hovorí, že na Ukrajine bojujeme s kolektívnym Západom (prevažne s USA, EÚ a NATO). V súčasnosti v dôsledku uvedeného ŠVO predstavuje vojnu s kolektívnym Západom za účelom zaručenia bezpečnosti Ruska.

Proxy vojna na Ukrajine – aktívne bojové operácie – sa končí. Lenže Západ nemá v úmysle ukončiť konfrontáciu. Európa sa otvorene pripravuje na horúcu vojnu s Ruskom, na prípravu vojny vyčleňuje rozpočty v rozsahu prevyšujúcom trilión euro, na základ skúseností zo ŠVO sa reformujú európske armády: mení sa ich štruktúra, nakupujú nové druhy zbraní, dopĺňajú zásoby spotrebných materiálov, pracujú na zdokonaľovaní logistiky (mosty, tunely, cesty sa modernizujú, aby rozmery zodpovedali stojacim na nich zbraniam, plánované sú na príchod ťažkej techniky. Európa sa pokúša rozvinúť nové a modernizovať staré schopnosti svojho vojensko-priemyselného komplexu.

V štáboch sa paralelne rozpracúvajú a precvičujú plány komplexnej blokády Ruska v Baltskom mori, obsadenie Kaliningradskej oblasti, získanie kontroly nad vodnou plochou Čierneho mora. Tieto plány možno sú na smiech, mohli by sme sa navzájom utešovať, že „my sme aj tak silnejší“. Lenže všetko nie je zďaleka také milostivé.

Po prvé, na základe praxe a skúseností, ak niekto vytýči za cieľ riešiť nejaký problém, tak ho aj vyrieši. Nemali by sme zabúdať na skúsenosť s Hitlerom, ktorý za päť a pol roka približne 100 tisíc vykastrovaných ľudí, zbavených tankov, letectva, námorníctva z Reichswehr premenil na plnohodnotný Wehrmacht, ktorý bojoval so štyrmi najsilnejšími armádami sveta a ich spojencami, pričom prvé tri roky ich systematicky porážal.

Po druhé, Poľsko už dnes, hoci pomalšie oproti plánu, lež úspešne prezbrojuje armádu, súčasne zvyšuje stavy, začalo nakupovať nové lode pre námorníctvo. Turecko (člen NATO, ktorý má tradične najsilnejšiu armádu v Európe) začalo sériovú výrobu nových hypersonických rakiet, úspešne obnovuje letecký park, vo vlastných i azerbajdžanských podnikoch zvyšuje výrobu nábojov a iného spotrebného materiálu, buduje a chce pre svoje námorníctvo postaviť vyše tridsať lodí. Úspechy Ankary pri výrobe dronov netreba zvlášť pripomínať.

Po tretie, podľa historickej skúsenosti našej krajiny i druhých štátov, žiadna krajina na svete ani raz ani do jednej vojenskej kampane nevstupovala ako úplne pripravená. Peter Veľký pri Narve nebol vôbec pripravený na vojnu, do ktorej vstúpil, rovnako nepripravenou bola aj celá protišvédska koalícia (Poľsko, Dánsko, Sasko). Čo sa týka Švédov, Karol XII. sa odpútal od ženských a pitia, na vojnu sa začal pripravovať, až keď sa už začala. To nezabránilo Švédom získať v prvej etape Severnej vojny skvelé víťazstvo ani nezabránilo Petrovi, ktorý prakticky sám túto vojnu vyhral.* Švédi a Rusi boli najlepšími bojovníkmi, teda tí, ktorých na počiatku vojny považovali za najmenej na vojnu pripravených.

Z toho vyplýva, že – či už reálna alebo imaginárna – nepripravenosť hociktorej krajiny na vojnu vôbec neznamená, že táto do vojny nevstúpi. Boj nastane nie kedy sa nám zachce, ale keď je to nevyhnutné.

Vojna zo strany Európy i USA nedáva zmysel. Aj keby mohli vo vojne zvíťaziť (lenže nemôžu, lebo vo vzťahu k štátu, ktorá má najnovší a najsilnejší jadrový arzenál na svete majú nádej nanajvýš na jadrovú remízu), tak či onak by prehrali mier po vojne.

Ide o to, že euro-americký politicko-ekonomický systém vyžaduje pre svoju existenciu postupne narastajúci príjem z vonkajšieho zdroja. Znamená to, že aj keby zvíťazil, bude musieť udržiavať porazených mimo sféry svojho politicko-ekonomického systému, lebo zdroj nevyhnutný pre systém môže predstavovať iba alternatívny systém. Rovnako budú nútení nezasahovať do postupného ekonomického rastu alternatívneho systému, keďže ich ekonomický systém vyžaduje postupne narastajúci príjem z vonkajšieho zdroja. Inakšie systém zožerie sám seba, čo sa práve teraz deje pred našimi očami, práve preto, že príjem z vonkajšieho zdroja je v danej chvíli nedostupný (systém je ako organizmus trpiaci nedostatkom potravy, ktorý stravuje tukovú vrstvu a začne požierať vnútorné orgány).

Takže vlastné životné potreby euro-amerického systému vytvárajú situáciu, v ktorej bez ohľadu na to, koľko víťazstiev by Západ dosiahol (tak ako po rozpade ZSSR v rámci sformovania hegemónie USA plus ich spojencov), počas pätnásť- až dvadsať rokov na základe alternatívneho systému (nevyhnutného na udržiavanie životných síl Západu) znovu bude vyrastať vojensko-politický a ekonomicko-finančný konkurent. Západ koniec koncov tak či onak prehrá, keď nie na prvý, tak po desiaty raz.

Znamená to, že všetky obete, ktoré v súčasnosti prinášajú národy západných krajín a ich spojenci (vrátane Ukrajiny) sú od počiatku nezmyselné, lebo nemôžu tým, čo sa obetovali, zabezpečiť strategické víťazstvo, pretože nevyhnutnosť ich porážky je zabudovaná do základov euro-amerického systému.

Nie všetci politici na Západe sú náležite schopní. Medzi nimi však je dostatok skúsených a vzdelaných politikov i odborníkov, ktorí dokážu chápať popísané vnútorné protirečenie západného systému, zbavujúce ho akejkoľvek nádeje v aktuálnej konfrontácii. Západ teoreticky môže vyhrávať v geopolitických stretoch, lež nevyhnutne prehrá vojnu. V skutočnosti prinášajú obete v mene predĺženia agónie Západu; preto sa západní politici nečudujú ani nepoburujú nad pripravenosťou kyjevského režimu obetovať stovky tisíc životov na predĺženie vlastnej agónie – ide o ten istý princíp.

Ozajstným cieľom Západu nie je víťazstvo, ale predĺženie agónie – „pre naše prežitie stačí a po nás potopa“. Bolo by preto smiešne predpokladať, že nejaká vojenská katastrofa privedie Západ,  aby premýšľal o ukončení konfliktu, prípadne že sa Západ zľakne priamej konfrontácie s Ruskom. Jednotlivé krajiny sa obávajú, už aj teraz sa boja, ale Západ ako inštitucionalizovaný politický systém sa nebojí. Význam uvedeného sme už videli. Ani jedna európska krajina si neželala sankčnú vojnu s Ruskom. Všetci chápali obecnú škodlivosť a kritickú stratovosť pre každú konkrétnu európsku krajinu. Lež Západ ako inštitúcia si želal konfrontáciu a ku konfrontácii došlo. Predpokladáme, že takým spôsobom, prostredníctvom provokácií a nátlaku, bude prekonaný aj súčasný strach západných krajín pred priamou vojenskou konfrontáciou s Ruskom. Oni ani nespozorujú, kedy začnú bojovať.

Pokiaľ ide o Rusko a jeho spojencov, vojna nebola potrebná a nepotrebujú ju ani teraz. Oni presvedčivo zvíťazia bez vojny, v hospodárskej súťaži. Nebolo by múdre dobyť systém, ktorý požiera sám seba. Vzhľadom na mohutnosť systému treba iba vyčkať času.

Rusko práve preto robí a robilo všetko, aby sa vyhlo vojne s kolektívnym Západom (a podľa možnosti aj s jeho proxy – zástupcami). Lenže manéver vyhýbania sa nedá vykonávať do nekonečna, hlavným cieľom Moskvy v súčasnosti je vyhnúť sa rozsiahlej konfrontácii, ktorá by mohla prerásť do jadrového konfliktu. Pokiaľ by sa vojenská konfrontácia so Západom ukázala nevyhnutnou, bolo by žiadúce zaobísť sa s menšími potýčkami a nedopustiť jadrovú krízu.

Samozrejme, chceme sa dostať do raja, lež bolo by škoda, ak by sme kvôli tomu zhoreli v jadrovom pekle v mene nevyhnutnosti nášho svetového historického víťazstva.

* Severná vojna. V roku 1700 v bitke pri Narve švédska armáda porazila ruské vojsko, v roku 1709 v bitke pri Poltave pod priamym velením Petra Veľkého vyhrali Rusi. Vojna sa skončila až v roku 1721 Nyštadtským mierom, kedy Rusko získalo územia v severnej Európe a prístup k Baltskému moru.

Zdroj: Украина.ру. Na foto: Rostislav Iščenko, 2020. Wikimedia
Preložil Ladislav Hohoš

Zasurmili surmity

Dôvetok sa mi píše ťažko. Obe alebo tri strany v podstate očakávajú, že bude vojna. Článok renomovaného ruského politológa som preložil preto, aby sme poznali stanovisko tej strany, ktoré v mainstreame nezverejňujú. Áno, na Pervom kanale v relácii Boľšaja igra ako reakcia na rôzne vyhrážky a ultimáta v podstate pokojne konštatujú, že Rusko je pripravené na vojnu. Výmena názorov niektorých predstaviteľov v médiách prekročila hranice civilizovanej komunikácie v diplomatickej reči až k otvoreným urážkam a vyhrážkam. F. Zakaria upozornil vo svojej záverečnej poznámke na eskaláciu horúčkovitého zbrojenia podobnú  prvej fáze studenej vojny. Polovicu svetových nákladov na zbrojenie vydávajú dve krajiny – USA (37 %) a Čína (12 %). Osobitne uviedol Nemecko, podľa neho ešte nedávno najpacifistickejšiu európsku krajinu, ktorá sa chystá vynaložiť 5 % (3,5 % na zbrane, 1,5 % na infraštruktúru). Británia zrušila svoju rozvojovú pomoc ako „investície do neistého sveta“ (premiér Starmer) v prospech výdavkov na obranu. Rusko Zakaria nespomenul. Samozrejme, aj RF zbrojí a predvádza nové sofistikované zbrane.

V roku 1962 vypukla Kubánska kríza. Prezident Kennedy a prvý tajomník Chruščov prekonali hubris (pýchu) a zachovali sa zodpovedne. Sovietske rakety z Kuby boli demontované a o niečo neskôr v tichosti americké rakety z Turecka. Nádej zomiera posledná. Uvidíme…