Ruská strategická kultúra v širšom kontexte

Z Lavrovových slov vyplýva, že Rusi sú pragmatickí, no niekedy príliš optimistickí, že to až hraničí s istou naivitou. Zároveň majú sklon neriešiť proaktívne krízy, ktoré zatiaľ len tlejú v pozadí.

O charaktere svojho národa hovoril minister začiatkom septembra počas vystúpenia na svojej alma mater v Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov, ktorý spadá pod ruské ministerstvo zahraničných vecí; vo svete známy najmä pod ruskou skratkou MGIMO. Za prvoradú dôležitú skutočnosť Lavrov považuje: „Vždy, keď s niekým uzatvárame dohodu, riadime sa pragmatizmom. Súčasťou dohody z našej strany však môžu byť aj určité emócie v dôsledku sily nášho charakteru.“

Následne zdôraznil: „Milujeme rozprávky, bájky a ruskú literatúru, ktoré nás učia humanite. Samozrejme, pragmatizmus je stále prítomný. Neuzatvárame žiadne dohody bez pragmatizmu či vyváženia záujmov.“ Svoj pohľad na ruský charakter uzavrel slovami: „Viete, že súčasťou našej povahy je aj vyčkávanie na krízu, pokým začneme konať. Tí z vás, ktorí pochádzajú zo susedných krajín, vnímajú život rovnako.“

Horeuvedené zasadzuje do kontextu ruskej strategickej kultúry spôsob, akým vnímajú svet ich diplomatické, odborné, spravodajské a politické štruktúry. Ide o kľúč pre pochopenie toho, ako oni interpretujú nové informácie, tiež ako formulujú a realizujú politiku predovšetkým v rámci zahraničných vzťahov a bezpečnosti. Z Lavrovových slov vyplýva, že Rusi sú pragmatickí, no niekedy príliš optimistickí, že to až hraničí s istou naivitou. Zároveň majú sklon neriešiť proaktívne krízy, ktoré zatiaľ len tlejú v pozadí.

S prihliadnutím na tieto črty možno ľahšie pochopiť, prečo sa Rusko nechalo oklamať dohodami z Minska. Na vine bol optimizmus príslušných ruských predstaviteľov hraničiaci s naivitou, čo im totiž bránilo vidieť realitu priamo pred očami počas všetkých tých rokov, keď Západ po zuby vyzbrojoval Ukrajinu. Rusko teda „čakalo na vypuknutie krízy, kým začalo konať“, v danom kontexte to znamená, že sa aktívne nesnažilo prinútiť Ukrajinu k plneniu Minských dohôd, pokým sa nedozvedelo o plánovanej ofenzíve proti Donbasu.

Tento síce menej významný, lež rovnako podstatný aspekt, ponúka vysvetlenie, prečo Rusko koncom roka 2021 predložilo USA a NATO požiadavky na bezpečnostné záruky, hoci pri spätnom pohľade bolo zrejmé, že budú odmietnuté. Ako povedal Lavrov: „Máme radi rozprávky, bájky a ruskú literatúru, ktoré nás učia humanite. Samozrejme, pragmatizmus je stále prítomný.“ Rusko sa podľa toho domnievalo, že Západ uprednostní uzavretie série pragmatických dohôd, ktoré by humánnym spôsobom odvrátili hroziaci konflikt, signalizovaný zo strany Ruska.

Spomínaný prístup „čakania na krízu pred začiatkom konania“ tiež vysvetľuje, prečo sa Rusko nesnažilo zabrániť postupnému odklonu Arménska, pádu Asada (napriek krehkosti jeho vlády) či najnovšej vojne v Mali, ktorú čiastočne vyvolal fakt, že vláda v Bamaku pred 15-timi mesiacmi znehodnotila dohodu s Tuarégmi. Práve preto sa Rusko ani nepokúsilo zabrániť tomu, aby „blok Vikingov“ – Poľsko, Turecko a Japonsko vytvorili svoj „sanitárny kordón“ v oblasti  Arktídy a Baltského mora, v strednej Európe, v euroázijskom srdci kontinentu a v severovýchodnej Ázii.

Záľuba Rusov v „rozprávkach a bájkach“ je nepochybne jedným z hlavných dôvodov, prečo v ich strategickej kultúre stále prevláda „prianie otcom myšlienky“ napriek Putinovmu varovaniu ohľadom wishful thinking v lete 2022. Zdá sa však, že príslušným ruským úradníckym štruktúram napokon došlo, že tieto aspekty svojej strategickej kultúry musia zmeniť. Mohlo by to viesť k náprave nefunkčných mechanizmov spätnej väzby, čo zapríčinili, že popísané problémy vnímania reality pretrvávajú až do súčasnosti.

Text a ilustrácia:
Lavrov’s Insight Into Russians’ Character Contextualizes Their Strategic Culture Oct 1, 2026

Preložil Ladislav Hohoš.

Minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov pri prejave na MGIMO 7. 9. 2026, https://mid.ru/en/foreign_policy/news/2138980/