Autori: Katrina vanden Heuvel a James W. Carden
Vzhľadom na vývoj v roku 2023 sa obávame, že americkú politiku bude aj naďalej charakterizovať doterajšie pôsobenie a absencia akéhokoľvek druhu diplomatickej angažovanosti s Ruskom.
Bidenova administratíva v priebehu vojny postupne sústavne zvyšovala zapojenie Ameriky do nej. Volanie Kyjeva po ďalších a ďalších zbraniach sa na každom kroku stretávalo so súhlasom prezidenta Bidena. Pritom Kongres pokračoval vo svojom desaťročí trvajúcom zrieknutí sa svojich ústavných povinností a namiesto toho sa rozhodol byť pečiatkou na neustále sa zvyšujúcej sume finančnej a vojenskej pomoci Ukrajine. Po celý čas sa chuť Kyjeva s každým „sústom“ zväčšovala.
Najprv to boli protitankové riadené strely Javelin, ktoré na Ukrajinu poslal prezident Donald Trump. Potom prišla ruská invázia a požiadavky na húfnice M777, bojové vozidlá Bradley, riadené strely Patriot, raketomety HIMARS, systémy protivzdušnej obrany NSAMAS, tanky M1 Abrams a pozemné bomby GLSDB s dlhým doletom.
Kyjev teraz požaduje dodávku stíhačiek F-16.
Dočkáme sa čoskoro aj dopytu po amerických pozemných jednotkách? Ak áno, budeme vo Washingtone svedkami politickej vôle odmietnuť takúto žiadosť?
Nech je to akokoľvek, treba mať na pamäti, že skutočnými príjemcami „zlatej bane“ výdavkov Washingtonu sú korporácie Northrop Grumman, Lockheed Martin, Raytheon, General Dynamics, ako aj tie organizácie, ktoré sú súčasťou siete, kde by sme mohli hovoriť o „ziskoch s mäkkou silou“.
Napriek tomu je alternatívna cesta, ktorou by sa Bidenova administratíva v priebehu roka mohla vydať.
V roku 1947, na začiatku prvej studenej vojny, novinár a veľký stratég Walter Lippmann o. i. poznamenal –Mocenská rivalita by nemala byť prekážkou dohody. Kto si myslí, že s rivalmi a nepriateľskými mocnosťami nemôže byť dojednané urovnanie, zabúda, čo je zmyslom diplomacie.
Americká diplomacia príliš často spočívala v silnom vyzbrojovaní našich priateľov (ak by sa odvážili spochybňovať výsady Washingtonu) alebo zvrhnutí (či už skryto alebo otvorene) našich vnímaných nepriateľov. Pod vedením pána Bidena a jeho bezprostredných predchodcov bola prax americkej diplomacie znižovaná a marginalizovaná; dokonca vzhľadom na do značnej miery vykonštruovaný škandál Russiagate, kriminalizovaná.
A hoci je pravda, že konečná zodpovednosť za vojnu na Ukrajine padá na ruského prezidenta Vladimira Putina, je bolestné pripomenúť, že pán Biden a jeho predchodcovia mali množstvo príležitostí, ako sa vyhnúť súčasnej katastrofe.
Keď sa však naskytli takéto príležitosti, napríklad podpora mierového procesu v Minsku, Washington ich neochvejne odmietal. Keď Rusi v decembri 2021 predložili prevažne rozumný návrh zmluvy, Bidenova administratíva ho odmietla čo i len posúdiť. Keď Washington a jeho spojenci po začatí vojny dostali mierové návrhy, nasledovali ducha Melvillovho Bartlebyho a vyhlásili, že „radšej nie“.
V tejto chvíli, keď je Rusko na začiatku novej ofenzívy, veríme, že diplomatická angažovanosť je jedinou morálnou a realistickou politikou, ktorú majú prezident Biden a jeho poradcovia k dispozícii.
Dúfame, že to pochopia.
* * *
Katrina vanden Heuvel je predsedníčkou Amerického výboru pre dohodu medzi USA a Ruskom (ACURA) a riaditeľkou redakcie a vydavateľom časopisu The Nation. Píše týždenný stĺpček do Washington Post a je častou komentátorkou americkej a medzinárodnej politiky pre Democracy Now, PBS, ABC, MSNBC a CNN.
James W. Carden pôsobil ako poradca osobitného predstaviteľa pre medzivládne záležitosti na ministerstve zahraničia počas Obamovej administratívy a bol častým prispievateľom do publikácií orientovanýchv, vpravo j v strede. Je členom predstavenstva ACURA.
Zdroj: Independent Media Institute
Tento článok sprostredkúva Globetrotter v spolupráci s ACURA
Úvodné foto: Flickr / Autor: Jernej Furman
