Po Prigožinovej „vzbure“ je Putin slabší, písali slovenskí tzv. komentátori. Dôkaz nepotrebovali, stačilo, že si to želali. Prigožin ušiel do Bieloruska bez trestu, ale podľa Anatola Lievena z Guardianu to môže byť prejav Putinovej prefíkanosti. Isté je, že ak by Putin skutočne potlačil vzburu násilím a popravil jej vodcov, komentátori by to použili ako ďalší dôkaz jeho brutality a bezohľadnosti a možno aj vrodenej divokosti a násilia ruskej národnej tradície. „Tieto závery sú podfarbené pochopiteľnou nechuťou k ruskému vodcovi a nepredstavujú triezvy a objektívny rozbor,“ píše Lieven a dodáva, že „Putin nesie zodpovednosť za vytvorenie pozadia tohto neporiadku, ale mali by sme triezvo hodnotiť, že onen víkend veci riešil dobre. V sobotu ráno vo svojom príhovore k národu prejavil odhodlanie a rozhodnosť. Putin dal jasne najavo, že nemá v úmysle vzdať sa Prigožinovým požiadavkám a že ak bude on a ostatní vodcovia skupiny Wagner pokračovať vo vzbure, budú obvinení z vlastizrady (a implicitne pravdepodobne popravení). Keďže sa tiež rýchlo ukázalo, že v armáde nedôjde k žiadnej vzbure na podporu Wagnera, Prigožin mal na výber útok na Moskvu, ktorý by takmer určite viedol k zabitiu jeho mužov a jeho vlastnej smrti, alebo vzdanie sa za istých podmienok. Za týchto okolností Putin nemal čo získať násilnou pomstou, ktorá by zabila veľké množstvo Rusov a vážne podlomila ruskú vojnu na Ukrajine. Mohol iba získať prejavom milosrdenstva. Napokon vyhral,“ konštatuje A. Lieven.
Jevgenij Prigožin, 13. 6. 2023.
Foto: Wikipedia.org
Pripomína tiež históriu prevratov a rebélií na celom svete. Silní panovníci prinútili stredovekých rytierov vzbúrencov vzdať sa, ak by sa vzdal panovník, hoci aj dohodou so vzbúrencami, stratil by autoritu. Minulý víkend v Rusku panovník pevne stál, konštatuje v Guardiane A. Lieven.
„Ďalšia lekcia sa týka hlbokej nechuti v ruskej spoločnosti prelievať krv iných Rusov, čo súvisí s hlbokými obavami z občianskej vojny a chaosu. Tie majú staré korene v ,ruských revoltách, nezmyselných a nemilosrdných‘, ako ich nazval Puškin; ale ešte viac v zdedených spomienkach na hrozné následky boľševickej revolúcie v roku 1917 a nedávnej spomienke na anarchiu a ekonomickú biedu 90. rokov, ktoré nasledovali po rozpade Sovietskeho zväzu.
Putinove slová o roku 1917 boli jasným odkazom na imperiálne ambície cárskeho Ruska a mnohých ľudí z ľavice šokovali. No u Rusov nesmierne rezonovali: ,Takúto ranu zasadili Rusku v roku 1917, keď krajina bojovala v prvej svetovej vojne. Víťazstvo jej však bolo ukradnuté: intrigy, škriepky a politikárčenie za chrbtom armády a národa sa zmenili na najväčšie nepokoje, zničenie armády a rozpad štátu a stratu obrovských území, čo v konečnom dôsledku viedlo k tragédii občianskej vojny… Nedovolíme, aby sa to zopakovalo.‘“
Podľa A. Leviena udalosti z Prigožinovho „prevratu“ potvrdili, že o osude Putinovho režimu nerozhodnú sprisahania v rámci ruskej elity, ale dianie na bojisku na Ukrajine . „Ak ruská armáda dokáže udržať existujúcu líniu, Putin si pripíše víťazstvo nad tým, čo úspešne vykreslil ruskému ľudu ako pokus kolektívneho Západu zničiť Rusko.
Ak Ukrajinci prerazia, potom môže byť Putin nútený odstúpiť, ale môže tiež eskalovať smerom k jadrovej vojne. Snáď najnebezpečnejším dopadom Wagnerovej revolty mohlo byť to, že aj bez ukrajinského víťazstva sa mohol cítiť byť nútený obnoviť imidž silného vodcu odvetou priamo Západu za jeho podporu Ukrajine. V takom prípade by nebezpečenstvá pre Putinov režim boli zatienené nebezpečenstvom pre ľudstvo vo všeobecnosti.“
Anatol Lieven je riaditeľom programu Eurázia v Quincy Institute for Responsible Statecraft a autor kníh vrátane Ukrajina a Rusko: Bratská rivalita.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008.jpg){kind=link}