Fico realisticky nemôže očakávať žiadne zmiernenie tlaku zo strany EÚ, ak by pohrozil, že zabráni preprave zbraní určených pre Ukrajinu cez Slovensko po skončení konfliktu.
Návrat Roberta Fica na post slovenského premiéra pred necelými dvoma rokmi znamenal, že jeho krajina zmenila svoju politiku voči Ukrajine – od podpory západného vojnového štvania k napodobňovaniu politiky maďarského premiéra Viktora Orbána, vyzývajúceho na rýchle ukončenie nepriateľských akcií. Niekoho by preto mohlo prekvapiť, že Fico začiatkom septembra prisľúbil pomoc so západnými bezpečnostnými zárukami pre Ukrajinu, hoci iba v súvislosti s povolením využívať v tomto rámci slovenskú dopravnú infraštruktúru.
Dosiaľ žiadny západný líder presne nepotvrdil, čo by uvedené mohlo znamenať, ani nie je jasné, či existuje konsenzus o tom, ako v tomto smere postupovať. Táto analýza však poukazuje na predchádzajúce správy, ktoré naznačujú, že je vysoko pravdepodobné väčšie množstvo zbraní, viac bojových pozemných vozidiel a možno aj bezletová zóna. Fico vyhlásil, že „Slovensko nepošle na Ukrajinu žiadnych vojakov“, ale uľahčenie vyslania iných vojakov by mohlo anulovať jeho novozískanú neutralitu, rovnako ako možné rozmiestnenie lietadiel a protivzdušnej obrany pre ukrajinskú bezletovú zónu.
Fico by s týmto pravdepodobne nesúhlasil, ak by sa tak stalo jednostranne bez súhlasu Ruska. Lebo Fico tiež dodal, že „musíme vyrokovať bezpečnostné záruky pre Ukrajinu, musíme vyrokovať bezpečnostné záruky pre Rusko; toto by malo byť v jednom balíku“. Slovensko bez uvedeného súhlasu (ako súčasti politického urovnania ukrajinského konfliktu) by pravdepodobne nezohralo žiadnu logistickú úlohu v bezpečnostných zárukách Západu pre Ukrajinu, keďže by tým porušilo Ficov volebný sľub, že krajinu do tejto vojny nezapojí.
Súčasným dôvodom, prečo Fico prisľúbil pomoc za vyššie uvedených podmienok, je pravdepodobne tlak zo strany EÚ, čím sa snaží zosadiť Orbána a Fica za ich mierovú politiku (podľa tvrdenia maďarského ministra zahraničných vecí Petera Szijjártó koncom augusta), že Ficovo vyhlásenie malo preto pravdepodobne za cieľ čiastočne zmierniť predmetný tlak poukazom, že Slovensko bude spolupracovať s Bruselom (EÚ aj NATO) ohľadom ukrajinskej otázky, keď tam konečne bude mier.
EU a NATO by nemuseli obmedzovať svoju kampaň. Fico by stále mohol zaviesť obmedzenia na túto spoluprácu, napríklad odmietnutím povoliť umiestnenie lietadiel a protivzdušnej obrany pre bezletovú zónu na Ukrajine. Význam jeho vyhlásenia spočíva vo faktickom potvrdení Slovenska ako lojálneho člena Západu, ktorý sa „nestal darebákom“. Zahraničná politika jeho krajiny, rovnako ako maďarskej, je v konečnom dôsledku obmedzená skutočnosťou, že štáty sú vnútrozemskými členmi EÚ aj NATO. Aj keby sa Fico chcel „stať darebákom“, čo nechce, má len obmedzený priestor konať.
Fico a Orbán vyjadrujú svoj principiálny nesúhlas s politikou iba v rámci právnych medzier, ktoré im poskytuje členstvo v EÚ a NATO, pretože politika Západu voči Ukrajine poškodzuje ich národné záujmy. Akonáhle bude dosiahnutá dohoda aj s bezpečnostnými zárukami, ktoré by obsahovali minimálne viac zbraní pre Ukrajinu, potom obaja budú hrať úlohy, ktoré sa od nich očakávajú vo „vojenskom Schengene“. Či však umožnia západným jednotkám tranzit na Ukrajinu a/alebo povolia umiestnenie prostriedkov bezletovej zóny, je iná záležitosť.
Slovenský sľub podporiť západné bezpečnostné záruky pre Ukrajinu sa komplexne javí ako pragmatický z hľadiska národných záujmov. Fico nemôže realisticky očakávať žiadne zmiernenie tlaku zo strany EÚ, ak by pohrozil, že zabráni preprave zbraní určených pre Ukrajinu cez Slovensko po skončení konfliktu. Ficovo politické vyhlásenie v tomto ohľade síce nič nemení, stále však vyvracia mylné predstavy, že jeho krajina sa „stala darebákom“, čím diskredituje pokračovanie nátlakovej kampane EÚ.
Text a Foto: Andrew Korybko’s Newsletter Sep 28, 2025
Preložil Ladislav Hohoš
Andrew Korybko (*1988) je americký politológ sídliaci v Moskve, novinár a pravidelný prispievateľ do niekoľkých online časopisov a člen odbornej rady Inštitútu strategických štúdií a predpovedí na Univerzite ľudového priateľstva Ruska. Špecializuje sa na vzťah medzi americkou stratégiou v Afro-Eurázii, čínsku globálnu víziu Jedno pásmo – jedna cesta, na hybridnú vojnu a globálny systémový prechod k multipolarite. Medzi ďalšie oblasti jeho záujmu patria taktika zmien režimov, farebné revolúcie a nekonvenčné vojny. Jeho kniha „Hybrid Wars: The Indirect Adaptive Approach To Regime Change“ (Hybridné vojny: nepriamy adaptívni prístup ku zmenám režimov, 2015) rozsiahlo analyzuje situáciu v Sýrii a na Ukrajine a tvrdí, že predstavujú nový model strategickej vojny vedenej USA. Okrem vlastného Substacku publikuje na viacerých analytických serveroch, ako Sputnik International, Global Research či Modern Diplomacy a aj na Disputblog.
