V roku 2026 sa Ukrajina ocitá vo veľmi zložitej situácii, zvlášť pri obrane voči pokračujúcim ruským útokom. Paradoxne táto situácia vedie niektorých ukrajinských politikov k agresivite voči krajinám, ktoré jej počas vojny významne pomohli. V posledných týždňoch sa tento neprimeraný ukrajinský prístup aplikuje i voči Maďarsku či Slovensku. A hoci nie je naším cieľom viesť s Ukrajinou spory, na jej správanie treba asertívne reagovať.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Pomoc Ukrajine a ukrajinská „vďačnosť“
Klamstvá a nátlak voči Slovensku a Maďarsku?
Právo na vrátanie darov?
Pomoc Ukrajine a ukrajinská „vďačnosť“
Netreba opakovať, že od februára 2022 sa členské štáty EÚ snažili Ukrajine všemožne pomáhať pri jej obrane voči ruskej agresii. Prevažnú časť finančnej a humanitárnej pomoci poskytovala práve EÚ a jej členské štáty. Podiel prostriedkov z EÚ sa v priebehu vojny ešte zvýšil: z približne 50 % v roku 2022 na takmer 90 % v roku 2025 (podľa Kielskeho inštitútu pre svetovú ekonomiku). Vysoké rozpočtové náklady Ukrajiny sú čoraz viac financované z EÚ, ktorá sa pokúsila kompenzovať i nedávne zníženie podpory pre Ukrajinu zo strany USA. Európska vojenská pomoc v roku 2025 vzrástla o 67 % nad priemer rokov 2022 – 2024 a nevojenská pomoc o 59 %. Jedným z najaktívnejších podporovateľov Ukrajiny sa hneď od roku 2022 stalo i Slovensko. Od začiatku vojny poskytlo svojmu susedovi pomoc za takmer 3,5 miliardy eur, pričom 700 miliónov mala predstavovať vojenská pomoc. Len veľmi malá časť bola nahradená z tzv. Európskeho mierového nástroja. Samozrejme, dary pre Ukrajinu predstavujú iba časť celkovej pomoci, aj tie sú však významné a SR prinášajú nové náklady, ktoré treba presúvať z iných rozpočtových kapitol.
Slovenskú veľkorysosť však Ukrajina prijíma ako nejakú samozrejmosť. V mediálne vyhecovanej atmosfére dokonca vystupuje s predstavou, že vojna proti Rusku je vojnou európskych štátov a tieto majú povinnosť Ukrajinu neochvejne podporovať. Uvedený názor zjavne zdieľa mnoho funkcionárov v Bruseli, nie však obyvatelia mnohých štátov EÚ, vrátane väčšiny Slovenska. Oveľa závažnejšie je ale to, že Kyjev sa od začiatku vojny napriek tejto obrovskej podpore opakovane dopustil neprimerane agresívneho konania voči konkrétnym členským štátom EÚ. Zvlášť odsúdeniahodný bol útok na plynovod Nord Stream. Napriek tomu, že pôvodne sa objavovali obvinenia z útoku voči Rusku, postupne vychádza pravda najavo. Do septembra 2025 nemecké orgány identifikovali sedem podozrivých útočníkov, vrátane bývalých členov súkromnej potápačskej školy v Kyjeve, z ktorých jeden už zomrel. Mali sa plaviť na jachte Andromeda, ktorú si prenajali s falošnými dokladmi totožnosti. Samozrejme, na vyvodenie dôsledkov ešte stále nie je politická vôľa, dokonca ani u mnohých nemeckých politikov. Niektorí „spojenci“ z krajín EÚ zasa odmietli podozrivých zo sabotáže na Nord Stream do Nemecka vydať i napriek európskemu zatýkaciemu rozkazu. Útok na Nord Stream bol asi najväčším úderom pre energetickú bezpečnosť EÚ v priebehu celej vojny, nebol však posledným ukrajinským konaním proti záujmom svojich európskych darcov, čo značne postihlo aj SR.
Klamstvá a nátlak voči Slovensku a Maďarsku?
Ako je známe, premiér Robert Fico sa už od svojho nástupu k moci usiloval zachovať tranzit surovín cez územie Ukrajiny. To bolo zmysluplné, keďže pre vnútrozemskú krajinu ako SR je transport plynu a ropy z Východu tou najlepšou možnosťou. Slovensko síce má k dispozícii určité možnosti čiastočnej diverzifikácie, tie sú však nákladnejšie a SR pri nich stráca pozíciu tranzitnej krajiny. Počas celého roku 2024 sa zdalo, že tranzit plynu bude pokračovať a SR kvôli tomu uzavrela aj zmluvy s Azerbajdžanom, avšak na konci roku ukrajinský premiér Denis Šmigaľ oznámil, že to celé bude inak a tranzit na Slovensko nepredĺži. Konanie bojujúcej Ukrajiny by sa do určitej miery dalo pochopiť, problémom však bolo, že Kyjev dlhý čas nechával SR bez upozornenia na dané kroky a až veľmi neskoro oznámil ukončenie tranzitu. Seriózny partner by slovenskú vládu o svojich krokoch informoval čo najskôr a nechal jej časový priestor na hľadanie alternatív. Falošný prístup Ukrajiny v roku 2024 bol zrejme cielene vypočítavý, aby ovplyvnil súhlas SR s viacerými proukrajinskými krokmi EÚ v priebehu roku 2024 – išlo najmä o 13. a 14. balík sankcií proti Rusku. SR tak nakoniec zostala v pozícii somára, ktorému ukazovali mrkvu, aby prešiel cez most a potom mu ju odtiahli… Našťastie premiér Fico na konci roku 2024 operatívne situáciu vyriešil a narýchlo dohodol tranzit plynu cez plynovod Turk Stream. Do chrbta Slovensku ale súčasne vpadla i EÚ svojím právne sporným nariadením REPowerEU s cieľom ukončiť dodávky ruského plynu do konca roku 2027. Aktuálna vojna v Perzskom zálive však radikálne zmenila situáciu a ukazuje práve na slabiny tohto nariadenia.
Ešte závažnejšia situácia sa objavuje v súčasnosti v súvislosti s tranzitom ropy cez ropovod Družba. Na dodávky cez danú infraštruktúru si Slovensko a Maďarsko zabezpečili výnimku zo sankcií EÚ až do roku 2027, a to s cieľom poskytnúť firmám časový priestor na technické inovácie pri spracovaní ropy. Na začiatku tohto roku však Ukrajina vystúpila s tvrdením, že 27. januára 2026 zasiahol ukrajinskú vetvu ropovodu Družba ruský dron a podľa Kyjeva tým dočasne zastavil tranzit ruskej ropy na Slovensko a do Maďarska. Ukrajina odvtedy oznámila niekoľko termínov opätovného spustenia dodávok ropy, žiadny z nich však nedodržala. Súčasne vytrvalo odmieta pripustiť nezávislú inšpekciu na mieste poškodenia, odvolávajúc sa na bezpečnostné dôvody. Zatiaľ posledným pokusom bol príchod maďarskej delegácie 11. marca 2026 na rokovanie o ropovode Družba. Ukrajina sa však už vyjadrila, že táto skupina nemá žiadny oficiálny štatút. Čo na tom, že ju viedol štátny tajomník ministerstva energetiky Gábor Czepek, ktorý tvrdil niečo iné… Ukrajinská neochota konať pri ropovode transparentne vyvoláva pochybnosti, ktoré sú umocnené i tým, že Rusko nemá dôvod útočiť na ropovod, ktorý mu prináša zisk. Vznikajú skôr podozrenia, že Kyjev chce využiť Družbu ako formu nátlaku na postoj SR či Maďarska pri rozhodovacích procesoch v EÚ alebo ako nástroj na ovplyvnenie maďarských volieb 12. apríla 2026. Tiež sa nemožno zbaviť dojmu, že Ukrajinci taktizujú aj kvôli napätiu na Blízkom východe, ktoré už prerástlo do vojny proti Iránu a spôsobilo nárast ceny ropy.
Vyvrcholením ukrajinských excesov je vyjadrenie prezidenta Zelenského na adresu premiéra Orbána zo 6. marca 2026: „Dúfame, že istá osoba nebude blokovať v Európskej únii 90 miliárd a ukrajinský vojak bude mať zbrane. V opačnom prípade dáme adresu tejto osoby našim ozbrojeným silám, našim chlapcom, aby mu zavolali a pohovorili si s ním vlastným jazykom.“ Ide o vyhrážku, ktorá by sa za určitých okolností dala interpretovať aj ako hrozba použitím sily v rozpore s čl. 2 Charty OSN. Skôr však ide len o ďalší dôkaz arogancie ukrajinských predstaviteľov, ktorí sa na svojich menších susedov pozerajú zvysoka. Prezident Zelenský je zvyknutý rokovať s najvyššími predstaviteľmi Západu, ktorí mu pritom lichotia a vyjadrujú komplimenty, a preto len ťažko prijíma úprimnú kritiku od predstaviteľov malých štátov strednej Európy. Na Zelenského výroky mali ostro reagovať najvyšší politici EÚ, tí však poslali len opatrné vyjadrenia prostredníctvom hovorcu Európskej komisie (EK). A hoci jeho slová boli správne, fakt, že si na osobnú reakciu nenašiel čas nikto vyššie postavený, je signálom, že vedenie EK celú vec neberie príliš vážne. Za veľký škandál treba považovať aj prístup Európskeho parlamentu, ktorý rozpravu k daným výrokom odmietol otvoriť.
Právo na vrátanie darov?
Vzhľadom na vyššie uvedené správanie Kyjeva možno konštatovať, že Ukrajina sa voči Slovensku a Maďarsku správa spôsobom, ktorým hrubo porušuje dobré mravy. Keby išlo o vnútroštátny právny poriadok SR, mali by obaja dotknutí darcovia právo na vrátenie množstva darov, ktoré Ukrajine doteraz poskytli. Podľa § 628 Občianskeho zákonníka totiž platí: „Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.“ Pri otázke vrátenia daru pritom nejde len o ustanovenie slovenského práva, ale o princíp, ktorý sa uplatňuje pri darovacej zmluve aj v iných právnych poriadkoch. A hoci takto explicitná norma v medzinárodnom práve neexistuje, možno prinajmenšom diskutovať, či právo na vrátenie daru pri neprijateľnom správaní obdarovaného v rozpore s dobrými mravmi predstavuje akúsi prirodzeno-právnu súčasť každej darovacej zmluvy. V rozpore s dobrými mravmi by pritom mohli byť najmä hrubé vyhrážky ukrajinského prezidenta, ale aj séria lží o poškodeniach ropovodu Družba. Pochopiteľne, o danej argumentácii by sa dalo polemizovať, avšak o darovacích zmluvách medzi SR a Ukrajinou možno mať viaceré pochybnosti.
Úplný obsah daných zmlúv síce nie je verejne známy, ale už aj z dostupných informácií je možné, aby SR vznášala ďalšie výhrady. Podľa čl. 50 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (15/88 Zb.) by slovenskou výhradou mohlo byť, že súhlas SR s určitou zmluvu bol dosiahnutý priamym alebo nepriamym podplatením jeho zástupcu, ktorého sa dopustil druhý štát zúčastňujúci sa na rokovaní. Nedávno sa totiž objavili informácie, podľa ktorých mal bývalý minister obrany figurovať v dozornej rade ukrajinskej spoločnosti UDS a práve potvrdenie daných podozrení by mohlo byť dôvodom pre zrušenie súhlasu s darovacou zmluvou. Podľa čl. 46 daného dohovoru by zasa bolo možné dovolávať sa zrušenia súhlasu so zmluvou, ak bol súhlas získaný zjavným porušením vnútroštátneho práva SR a týkal by sa osobitne dôležitého pravidla nášho vnútroštátneho práva. Tým pravidlom by mohla byť demokratická legitimácia vlády prostredníctvom dôvery od NR SR a jej nedostatok, napr. pri darovaní lietadiel MIg-29 v marci 2023. Samozrejme, že ukrajinská strana by to spochybnila a argumentovala by, že dané porušenie vnútroštátneho práva pre ňu nebolo zjavné. To by bol legitímny argument pre odmietnutie zrušenia súhlasu.
Popri tom všetkom si nemožno želať, aby SR konala spôsobom, ktorý by poškodzoval Ukrajinu v jej ťažkej situácii, naopak, určitá slovenská veľkorysosť voči Kyjevu by mala byť v poriadku. Súčasne je však potrebné dať najavo, že aj Bratislava má nástroje, ktorými dokáže odolávať tlaku Kyjeva, ak ten bude poškodzovať záujmy SR. Zatiaľ nie je vôbec nutné, aby sa Bratislava dožadovala vrátenia niektorých svojich darov alebo ich ekvivalentov, hoci túto alternatívu treba ponechať v zálohe pre prípad ďalšieho nárastu tlaku z Kyjeva. Okrem toho, darovaná vojenská technika je už pravdepodobne zničená. Súčasne však možno predpokladať, že cez územie SR v prospech Ukrajiny prúdia aj zásielky s právne nejasným statusom. Takéto zásielky by bolo možné efektívne zadržať – to sa stalo pri zadržanej peňažnej hotovosti v Maďarsku. Nie je isté, ako by sa s podobným postupom SR vysporiadali Ukrajinci, ale dá sa predpokladať, že by prišlo k medzinárodnému sporu s neistým výsledkom. Súčasne však platí, že po takýchto krokoch by pri téme obnovy dodávok ruskej ropy nemohol Kyjev s Bratislavou rokovať až tak arogantne z pozície sily.
Jedna odpoveď
Problémom je, Braňo, že nie národ slovenský, teda spoločnosť Slovenska niečo darovali, ale došlo k zneužitiu právomocí verejného činiteľa, ktorí „darovali v mene SR“ a vtedajšej vlády to všetko od gulášov a zadarmou-bytovaní utečencom až po zbrane východnému susedovi, rovnako ako došlo k zneužitiu právomocí verejného činiteľa ak nikým nevolení úradníci EÚ darovali peniaze, zbrane, atď. A TO UŽ VIEŠ OBJASNIŤ AJ AKO TRESTNÉ ČINY…a nie jeden, chronicky sa opakujúce.
Počas tých rokov utrpel vlastne ľud, takže sa nečudujme, ak…