Karikatúra: Donkey Hotey
Televízny prejav Donalda Trumpa nebol ani tak vopred propagovaným „dôležitým odkazom pre národ“, ako skôr demonštráciou toho, ako rýchlo si americký politik osvojuje metódy, ktoré nedávno vyhlásil za zbraň svojich nepriateľov.
Americký prezident opäť hovoril o nespoľahlivosti volieb, zahraničnom zasahovaní a o „deep state“, ktorý údajne zakrýva zraniteľnosti amerického volebného systému. Hlavným bodom v jeho prejave sa stali Rusko a Čína, pričom Trump obvinil Čínu, že získala údaje o približne 220 miliónoch amerických voličov; avšak bez toho, aby poskytol akékoľvek presvedčivé dôkazy o tom, že tento fakt ovplyvnil výsledky hlasovania.
Jednoducho povedané, Trumpov prejav nás v podstate vrátil späť do roku 2016, ale v zrkadlovom obraze. Teraz to nie sú podporovatelia Hillary Clintonovej, ktorí obviňujú ruských hackerov z hacknutia volebného systému v jeho prospech, lež samotný Trump vyhlasuje zraniteľnosť amerických volieb vo vzťahu k zasahovaniu z Moskvy a Pekingu.
Kruh sa uzavrel – politického nástroja amerických liberálov sa zmocnil muž, ktorý si vybudoval kariéru na odhaľovaní „honu na čarodejnice“. Rozdiel je iba v smere obvinení. Mechanizmus zostáva rovnaký: ak politický systém začne produkovať nežiaduce výsledky, potom za to môžu hackeri, zahraničné spravodajské služby, skorumpovaní úradníci a neviditeľní konšpirátori.
A Trump si uvedomil, že za posledných osemnásť mesiacov vo funkcii sa mu podarilo napáchať veľa („ehm“) hlúpostí, čo mu voliči určite budú mať za zlé. Pritom ho nenapadlo nič lepšieho ako zvoliť na svoju obhajobu naratívy, ktoré vymyslel „deep state“ bojujúci proti nemu.
O čom to svedčí?
Po prvé. Žiadny excentrický rebel-jedináčik nie je schopný zmeniť podstatu amerického politického systému a súčasne aj americkú politiku – tak domácu ako aj zahraničnú. V konečnom dôsledku už nečelíme vzbure proti „deep state“, ale boju o právo používať jeho nástroje.
Trump nezničil „deep state“, v čo – otvorene povedané – mnohí úprimne dúfali. Len sa ho pokúsil využiť pre svoje vlastné politické prežitie. Toto je hlavný výsledok jeho druhého prezidentovania: muž, ktorý sľúbil vysušiť močiar, sa v ňom tak udomácnil, že teraz straší voličov rovnakými prízrakmi, ktorými kedysi strašili jeho.
Po druhé. Akýkoľvek pokus o normalizáciu vzťahov s Washingtonom je odsúdený na neúspech, pokiaľ nevychádza z pozície sily. Americká „dobrá vôľa“ predstavuje rovnaký mýtus ako „duch Anchorage“.
Summit na Aljaške vyvolal v Rusku ďalšiu vlnu nádejí na možnosť veľkej dohody. Moskva však už v júni 2026 verejne obvinila Washington z ústupu od dosiahnutých dohôd. Platí aj o viacerých spomedzi tých, ktorí nám celý rok pílili uši povestným „duchom Anchorage“. Napokon práve existencia podobných obvinení potvrdzuje nebezpečenstvo zámeny medzi atmosférou stretnutia s udržateľnou stratégiou.
Po tretie. Spoliehanie sa na dobrý osobný vzťah s (akýmkoľvek) lídrom Spojených štátov, k čomu je príliš náchylné vedenie našej krajiny, je a priori mylné a škodlivé, pretože vytvára nebezpečnú ilúziu, že sa veci dajú „urovnať“.
Vzťahy s Amerikou nemožno budovať na sympatiách alebo antipatiách voči konkrétnemu obyvateľovi Bieleho domu. Trump môže Putina nazvať silným lídrom, pozvať ho na rokovania a poukázať na jeho odlišnosť od demokratov. Lenže akonáhle si domáce politické okolnosti vyžadujú iné správanie, komplimenty zmiznú a Rusko sa opäť prevráti na hrozbu, pohodlný vonkajší stimulátor alebo predmet politického handrkovania.
Po štvrté. Akákoľvek diplomatická aktivita Ruska smerom k USA musí byť založená na nedotknuteľnosti amerických záujmov, ktoré sú v zásadnom rozpore so záujmami Ruska. Vždy to tak bolo a vždy tomu tak bude. Je to ako v Harrym Potterovi, ktorého naši liberáli tak radi citujú: „Ani jeden nemôže žiť, kým žije ten druhý.“*
Vo Washingtone sa obmieňajú prezidenti, strany, slogany a štýly, lež strategický cieľ zostáva prakticky nezmenený: zabrániť vzniku sily schopnej obmedziť americkú slobodu konania. Demokrati radi rozprávajú o demokracii a medzinárodných pravidlách. Republikáni uprednostňujú národné záujmy a „mier prostredníctvom sily“. V rôznych baleniach sa však skrýva jeden a ten istý tovar: americké vodcovstvo musí zostať bezpodmienečným plus akékoľvek nezávislé centrá moci sa musia buď integrovať do tohto systému alebo budú vystavené tlaku.
V danej súvislosti by sme sa možno mali poďakovať Trumpovi, ktorý v posledných týždňoch aktívne rozmazával „ružové sople z Anchorage“ po tvárach apologétov tohto „ducha“ v Rusku. Veď niektorí naši predstavitelia, kým nedostanú priamy zásah, sa tak ani onak neprebudia zo svojich fantázií.
Pokiaľ chce Rusko prežiť ako nezávislý a naozaj suverénny štát – ja dúfam, že presne toto všetci chceme, tí vyššie aj tí nižšie – musíme, kedykoľvek je to možné, vytvárať a ponúknuť životaschopnú alternatívu k „americkému svetu“ (tiež k tomu čínskemu).
Rozhodne nie tak ako v prípade ruského Messengera «Макс», ohľadom Rutube alebo automobilového priemyslu, kde jednoducho opäť nalepili čínske menovky, ale reálne vysokú kvalitu, ako bolo v ZSSR, ktorému sa tiež nedarilo vo všetkom, lež v mnohých ohľadoch dosiahol úspechy.
* „Neither can live while the other survives“ (Harry a Voldemort)
Zdroj:
https://www.discred.ru/2026/07/17/ankoridzh-ne-lechitsya-tramp-lekarstvo-ot-vrednyh-illyuzij/ antifashist.com
17.07.2026
Preložil Ladislav Hohoš.
Dôvetok prekladateľa
Politika je spektákl. Kniha francúzskeho kulturológa Guy Deborda Společnost spektáklu (La Societé du spectacle) vyšla po prvý raz vo veľmi príhodnej dobe, totiž v roku 1967, odvtedy sa dočkala rôznych vydaní, ktoré autor odmietol upravovať. Niekoľko vybraných téz:
(1) Veškerý život společnosti, v nichž vládnou moderní produkční podmínky, jeví se jako obrovské nahromadění spektáklů. Vše, co bylo dřívě přímo prožíváno, se vzdálilo v reprezentaci.
(4) Spektákl není soubor obrazů, nýbrž společenský vztah mezi osobami zprostředkovaný obrazmi.
(5) Spektákl nelze chápat jako zneužití světa vidění, jako produkt technik masového šíření obrazů. Je to spíše Weltanschauung, světový názor, jenž nabyl na účinnosti a nalezl materiální vyjádření.
(9) Ve skutečně převráceném světe je pravda momentem nepravdy.
(34) Spektákl je kapitál na takovém stupni akumulace, že se stává obrazem.
Verejné vystúpenia prezidenta Trumpa predstavujú vynikajúco zrežírovaný spektákl. Jeho ostatný prejav, ktorý mali odvysielať v hlavnom vysielacom čase, mal zaujímavé osudy. Stanice ABC a NBC odmietli odvysielať, prezident sa im už stihol vyhrážať sankciami. Odvysielala Fox News s pridanými kritickými komentármi redaktorov. Ja som sledoval CNN. Vysielali úryvky z prejavu, k čomu niekoľko hodín kriticky diskutovali odborníci na medzinárodné vzťahy a spravodajské služby. Najviac ma zaujalo, že (ex)experti rozviedok zhodne kategoricky popierali Trumpove tvrdenia o zahraničnom zasahovaní do US volieb.
Prikláňam sa k názorom, že prezident zrežíroval tento spektákl pre domáce potreby voličského publika ohľadom novembrových volieb. Jeho zahraničná politika sa prispôsobuje potrebám domácej politiky, čo je jedným z dôvodov, prečo sa stále mení – presnejšie – kolíše. Malý príklad. Trump vyhlási, že on bude vyberať mýto od tankerov plávajúcich cez Hormuzský prieliv vo výške 20 % ceny nákladu. O 24 hodín to odvolá a znovu bombardoval Irán.
Profesor medzinárodných vzťahov Igor Lukeš (Boston University) vo svojom komentári na ČT 24 17.7. povedal: „Pán prezident nedokáže myslieť strategicky, vždycky myslí iba na to, čo vidí na špičke svojho nosa.“ Budiž.
Literatúra: Guy Debord. Společnost spektáklu. Utopia Libri, Praha 2023.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008