Predsedníčka vlády Liz Trussová sa nedočkala ani poriadnych jesenných hmiel v Londýne a po rekordne krátkych 49 dňoch ju nahradil Rishi Sunak. Čosi sa v britskej veľkej politike v posledných rokoch nezdravo zrýchlilo. A vplížil sa do nej aj viachlavý drak krízy. Brexit, plánovaný ako „fičúrska“ akcia, nenaplnil očakávania jeho nadšených propagátorov (manipulátorov), ale spustil vlnu komplikácií, ktorú zhoršila nezvládnutá pandémia a podcenenie energetickej krízy. V podmienkach exaltovanej a agresívnej podpory kyjevského režimu a ďalších ťažkostí, ktoré produkovala vláda B. Johnsona ako na bežiacom páse, vznikla na ostrovoch najdramatickejšia sociálno-ekonomická situácia od čias druhej svetovej vojny. Sprevádza ju aj rozsiahla politická kríza, umocnená tým, že absentujú potenciálni vodcovia s víziou riešenia veľkých a ťažkých problémov.
Rishi Sunak na čele druhej britskej vlády vymenovanej v roku 2022
V utorok 25. októbra začala od júla 2016 pôsobiť už štvrtá nová vláda Konzervatívnej strany. Ani jedna nevládla, resp. nebude vládnuť (aj súčasná nastúpila v strede volebného obdobia) celý štandardný čas vládneho mandátu (cca 5 rokov). Novinári na túto novotu zareagovali tak, že vytvorili novú ironickú „skratku-súslovie“ – britaly. Vyjadruje, že po brexite, ktorý nepriniesol kýžený zlatý vek, sa vo Veľkej Británii s jej gentlemanskou tradíciou „dôstojnosti“ objavil kontroverzný fenomén. Vlády sa začali meniť častejšie ako v „hašterivom“ Taliansku, ktoré je považované za politicky najmenej stabilný štát v západnej Európe.
Možno povedať, že funkcia predsedu vlády na R. Sunaka takmer fatálne čakala. Začiatkom roka 2022 sa začal považovať za jedného z možných nástupcov neštandardného Borisa Johnsona. Podobne ako L. Trussová vytvoril webovú stránku na svoju propagáciu ako možného uchádzača kreslo vodcu strany. V júli rezignáciou na post ministra financií prispel k prehĺbeniu vládnej krízy, ktorá zmietla Borisa Johnsona. Konzervatívni politici, ktorí podporovali B. Johnsona, označili R. Sunaka za „vedúcu silu v zvrhnutí premiéra“. L. Trussová síce v súperení o kreslo vodcu strany R. Sunaka v lete porazila, ale svojou rozháranou politikou, odtrhnutou od reality, mu veľmi rýchlo vytvorila priestor pre dokončenie jeho úsilia.
V britskej vysokej politike (kam sa počítajú nielen vládne posty, ale aj kreslo v Dolnej snemovni) je R. Sunak len od roku 2015. Podľa niektorých zdrojov sa v nej rýchlo a efektívne zorientoval a urobil „prudkú“ kariéru až na najvyššie miesto v hierarchii politickej moci, na ktoré sa dostal v Londýne nielen ako najmladší, ale aj najrýchlejšie v 21. storočí.
Obsadenie funkcií v novom kabinete
V novom kabinete je 22 osôb, teda plný počet, ktorý pripúšťa zákon. Spravidla sa uvádzajú v tomto poradí:
Jeremy Hunt (*1966), minister financií – znovu menovaný (poslanec od roku 2005);
Dominic Raab (*1974), zástupca predsedu vlády, minister spravodlivosti a lord kancelár (poslanec od roku 2010);
James Cleverly (*1969), minister zahraničných vecí – znovu menovaný (poslanec od roku 2015);
Ben Wallace (*1970), minister obrany – znovu menovaný (poslanec od roku 2005);
Nadhim Zahawi (*1967), minister bez kresla (poslanec od roku 2010);
Oliver Dowden (*1978), kancelár lancasterského vojvodstva (poslanec od roku 2015);
Suella Bravermanová (*1980), ministerka vnútra (poslankyňa od roku 2015);
Grant Shapps (*1968), minister obchodu, energetiky a priemyslovej stratégie (poslanec od roku 2005);
Penny Mordauntová (*1973), vodkyňa Dolnej snemovne, lord predseda Rady – znovu menovaná (poslankyňa od roku 2010);
Gillian Keeganová (*1968), ministerka vzdelávania (poslankyňa od roku 2017);
Mel Stride (*1961), minister práce a dôchodkov (poslanec od roku 2010);
Thérèse Coffeyová (*1971), ministerka životného prostredia, potravín a vidieckych záležitostí (poslankyňa od roku 2010);
Steve Barclay (*1972), minister zdravotníctva a sociálnej starostlivosti (poslanec od roku 2010);
Michael Gove (*1967), minister pre nivelizáciu, bývanie a komunity a minister pre medzivládne vzťahy (poslanec od roku 2005);
Kemi Badenochová (*1980), ministerka medzinárodného obchodu a prezidentka Obchodnej rady – znovu menovaná a menovaná aj za ministerku pre ženy a rovnosť príležitostí (poslankyňa od roku 2017);
Michelle Donelanová (*1984), ministerka digitalizácie, kultúry, médií a športu – znovu menovaná (poslankyňa od roku 2015);
Chris Heaton-Harris (*1967), minister pre Severné Írsko – znovu menovaný (poslanec od roku 2010);
Alister Jack (*1963), minister pre Škótsko – znovu menovaný (poslanec od roku 2017);
David Davies (*1970), minister pre Wales (poslanec od roku 2005);
Nicholas True (*1951) – vodca Snemovne lordov, lord strážca malej pečate – znovu menovaný (člen Snemovne lordov od roku 2011);
Victoria Prentisová (*1971) – generálna prokurátorka pre Anglicko a Wales a generálna advokátka pre Severné Írsko (poslankyňa od roku 2015);
Mark Harper (*1970), minister dopravy (poslanec od roku 2005).
Za osoby, ktoré sa budú zúčastňovať na zasadnutiach kabinetu (ďalej len zúčastňujúci sa), boli menované:
Simon Hart (*1963), parlamentný tajomník štátnej pokladnice a hlavný „bič“ (poslanec od roku 2010);
Jeremy Quin (*1968), hlavný platiteľ, minister v Úrade vlády (poslanec od roku 2015);
John Glen (*1974), vedúci tajomník štátnej pokladnice (poslanec od roku 2010);
Johnny Mercer (*1981), štátny minister pre záležitosti veteránov na ministerstve obrany (poslanec od roku 2015);
Tom Tugendhat (*1973), štátny minister pre bezpečnosť na ministerstvo vnútra – znovu menovaný (poslanec od roku 2015);
Gavin Williamson (*1976), štátny minister (minister bez kresla) v úrade vlády (poslanec od roku 2010);
Robert Jenrick (*1982), štátny minister – minister pre imigráciu na ministerstve vnútra, (poslanec od roku 2014);
Andrew Mitchell (*1956) štátny minister – minister pre rozvoj na ministerstve zahraničia, (poslanec v rokoch 1987 – 1997 a znovu od roku 2001).
Snímka: www.wikipedia/commons
Do analýzy zloženia kabinetu z hľadiska národnostného či rasového pôvodu jeho členov, hoci by to bolo iste zaujímavé, sa radšej nepustíme. Dnes sa už nevie, kde (hoci aj náhodou) môže dôjsť k nejakému porušeniu pokryteckých liberálnych zásad, ktoré síce nikde nie sú napísané, ale sa musia „výberovo“ dodržiavať. Niekomu, niektorému národu či skupinám sa môže vyhrážať aj tým, že keď sa „nepolepšia podľa požadovaného vzoru“, budú sa aj zabíjať, ale o niektorých sociálno-demografických znakoch či odlišnostiach sa nesmie ani muknúť. No, čo už, sloboda slova v liberálno-demokratickom práve v roku 2022 je raz taká…
Napriek tomu možno na základe bežne prístupných údajov poukázať na vekové zloženie kabinetu, ktorý vedie najmladší britský predseda vlády od roku 1812 (resp. 1827, keď skončil svoje pôsobenie Robert Jenkinson). Ide síce o formálny znak, ale poukazuje na to, že popri všetkých neduhoch britskej politiky sa okrem poslaneckej a vládnej praxe členov kabinetu a zúčastňujúcich sa, dbá aj na určitú skúsenosť, vek.
Najstarším členom kabinetu zostal N. True, ktorý ako jediný má viac ako 70 rokov. Od 60 do 69 rokov sú dvaja (z toho je jeden členom). Od 50 do 59 rokov ich je najviac – 16 (z toho 14 členov), teda viac ako polovica. Druhá najsilnejšia veková skupina je od 40 do 49 rokov, kde je 9 osôb (z toho 5 členovia). Najmladšia vo vláde je M. Donelanová (38 rokov).
Druhý ukazovateľ, ktorý možno uviesť, je, že v kabinete R. Sunaka bude pôsobiť 7 žien, teda necelá tretina. Medzi zúčastňujúcimi sa nie je ani jedna žena. Pre porovnanie: V kabinete L. Trussovej bolo okrem nej tiež 7 žien a 2 boli medzi zúčastňujúcimi sa.
Pri funkciách členov kabinetu a zúčastňujúcich sa sme doplnili aj rok, v ktorom sa stali poslancami. Vo vláde R. Sunaka sú len osoby, ktoré sú už minimálne 5 rokov poslancami. N. True je členom Snemovne lordov. Poslaneckým veteránom je zúčastňujúci sa A. Mitchell (nepretržite od roku 2001). Od roku 2005 je poslancami 6 osôb (všetci sú členmi kabinetu), od roku 2010 je to 10 (z toho 7 členov), od roku 2015 ich je 9 (z toho 5 členov) a 3 (všetko členovia) sú poslancami od roku 2017. Zaujímavé je, že noví poslanci z volieb v roku 2019 sa do vládnych funkcií ešte nedostali.
Personálne zmeny v zložení vlády
Do vlády sa vrátili dvaja známi politici – bývalí ministri zahraničných vecí, J. Hunt a D. Raab.
J. Hunt sa vrátil po viac ako 3 rokoch ešte do vlády L. Trussovej, ale len krátko pred jej pádom. V minulosti bol od mája 2010 ministrom pre kultúru, olympiády, médiá a šport, potom od septembra 2012 ministrom zdravotníctva a sociálnej starostlivosti. Od júla 2018 do júla 2019 pôsobil ako minister zahraničia.
D. Raab sa vrátil po necelých dvoch mesiacoch do rovnakého kresla, v ktorom bol od septembra 2021 do septembra 2022. Vo vláde začínal ako minister pre odchod z EÚ od júla do novembra 2018. Od júla 2019 do septembra 2021 bol ministrom zahraničia a zároveň mal funkciu „prvého ministra“. Má české korene, keď jeho otec, český Žid, prišiel do Veľkej Británie vo svojich 6 rokoch s rodičmi krátko po podpísaní Mníchovskej dohody.
(Poznámka: V súvislosti s pojmom prvý minister (first secretary of state) doplníme, že anglickú politickú terminológiu vo vládnej oblasti sme stručne charakterizovali v pasáži O majestátnej vláde so zložitou štruktúrou a anachronickými názvami v 1. časti článku O novej britskej vláde – stratí sa v hmle upadajúceho kráľovstva? 21. septembra 2022.)
Na iné funkcie v novej vláde prešli N. Zahavi (bol kancelárom lancasterského vojvodstva a ministrom pre medzivládne vzťahy), G. Shapps (bol 6 dní ministrom vnútra a predtým ministrom dopravy), T. Coffeyová (bola zástupkyňou predsedníčky vlády a ministerkou zdravotníctva a sociálnej starostlivosti).
Snímka: www.wikipedia/commons
Kľúčoví ministri predchádzajúcej vlády zostali na svojich postoch. Z nich odišiel len minister financií Kwasi Kwarteng. Z 22 členov kabinetu L. Trussovej zostala vo vláde R. Sunaka viac ako ich polovica – 12. J. Hunta zaradíme medzi nových členov kabinetu vzhľadom na to, že vo vláde L. Trussovej bol len 11 dní a naopak S. Bravermanovú medzi starých členov, lebo funkciu nevykonávala len 6 dní. Viac zmien bolo medzi zúčastňujúcimi sa, z ktorých bol znovu menovaný len jeden. Z celkového počtu členov kabinetu a zúčastňujúcich sa (30) je 17 nových. Medzi novými členmi kabinetu ani medzi zúčastňujúcimi sa nie je ani jeden úplný nováčik, ktorý by nezastával aspoň krátko nižšie vládne funkcie. Vláda sa síce personálne zmenila, ale možno povedať, že vzhľadom na jej obsadenie špecificky vyjadruje malú schopnosť konzervatívcov uskutočniť kvalitatívny obrat v politike. Vyzerá to tak, že hlavnou úlohou je čo najdlhšie, najlepšie do riadneho termínu konania volieb, udržať moc.
„Nové tváre“ vlády zaradíme do dvoch skupín. Prvou skupinou sú tí, ktorí vykonávali vládne funkcie už v minulosti a prísne vzaté, sú to len „obnovené“ tváre. V druhej skupine sú tí, ktorí zastávali len nižšie („nekabinetné“) funkcie v štátnej správe.
Prvú skupinu môžeme ešte ďalej diferencovať podľa toho, kedy sa jednotliví politici prvýkrát dostali do vládnych funkcií. Niekedy ich však vykonávali iba krátko – len niekoľko mesiacov. Za D. Camerona to boli J. Hunt (od mája 2010) a M. Gove (od mája 2010 vykonával s jednou štvorročnou prestávkou 6 rôznych vládnych funkcií), ktorých možno označiť za politických veteránov kabinetu. Vládnu kariéru v tom čase začali aj M. Harper (od mája 2015 do júla 2016), A. Mitchell (od mája 2010 do októbra 2012). Do vládnych funkcií za T. Mayovej sa dostali D. Raab (júl 2018), G. Williamson (júl 2016) a S. Barclay (november 2018). Vrátili sa aj traja politici, ktorí boli vo vládnych funkciách za B. Johnsona, ale vo vláde L. Trussovej sa neocitli: O. Dowden, J. Mercer, R. Jenrick.
Druhú skupinu, ktorá pôsobila len v nižších funkciách v štátnej správe, tvorí 7 osôb. Sú to členovia kabinetu D. Davies, G. Keeganová, V. Prentisová a M. Stride a zúčastňujúci sa S. Hart, J. Quin a J. Glen.
Doplníme impertinentnosť zo starých čias, že obsadenie novej britskej vlády sa podobá starému bonmotu „Krabice, hýbte sa“. Obrazne a ironicky sa v minulosti tak niekedy hovorilo kádrovým zmenám na rôznych úrovniach štátneho, či vtedy aj straníckeho aparátu. Pripomínalo to vraj spôsob „reorganizácie“ v niektorých skladoch. Pri tlakoch na skvalitnenie, inováciu a pod. poniektorí šikovní vedúci skladov nechali podľa určitého systému poprekladať krabice (materiál) z jednej police na druhú a niekedy sa premiestňovali aj celé regály. A bola za tým aj robota, ktorú bolo vidieť…
So zmenami vo vládach na čele s konzervatívcami od mája 2010, ktorých bolo viac ako predsedov vlád, to je z personálneho hľadiska značne komplikované. Sunakova vláda je od mája 2010 totiž už ôsma. D. Cameron viedol dve vlády (pričom prvá do mája 2010 do mája 2015 bola koaličná (s liberálnymi demokratmi, ktorí mali 5 kresiel v kabinete) a jej zloženie sa trikrát reorganizovalo, druhá pôsobila od mája 2015 do júla 2016), T. Mayová stála tiež na čele dvoch vlád (prvá od júla 2016 do júna 2017 a druhá od júna 2017 do júla 2019), B. Johnson takisto sformoval dve vlády (prvú od júla do decembra 2019 a druhú od decembra 2019 do septembra 2022). Jedine L. Trussová zostala pri jednej, aj to najkratšej, vláde.
Jedna vláda v tomto období, vyjadrené matematicky, trvala v priemere necelých 19 mesiacov. Ak by sme zobrali len obdobie od júla 2016, keď rezignoval D. Cameron, tak priemerná „životnosť“ jednej vlády bola o niečo viac ako rok (12 a pol mesiaca). Spočítanie množstva osôb, ktoré v nich zastávali posty a spracovanie prehľadu o tom je práca na niekoľko hodín. Žurnalisti a akademici, ktorí z rôznych aspektov skúmajú pozície a pôsobenie politikov v britských vládach, sa musia veľmi sústrediť, aby vývoj personálneho zloženia vlád popísali presne a v súlade s faktmi.
Do už spomínaného článku v Slove sme zaradili aj pasáž Poznámka o neoliberálnom type univerzálneho vládneho politika. V britských konzervatívnych vládach v tomto období sa nájde totiž viacero politikov, ktorí zastávali 6, možno v niektorých prípadoch aj viac vládnych postov. Uštipačne dodáme, že to pripomína svojráznu turistiku v štátnej správe, ku ktorej je vstupenkou poslanecké kreslo v Dolnej snemovni.
Šance a limity novej britskej vlády
Ak chce niekto pôsobiť v politike aj v podmienkach liberálnej demokracie a neoliberálnej globalizácie, musí byť optimistom a veriť, že niečo dosiahne a zlepší. Otázka je, o čo sa snaží a s akými úmyslami a cieľmi, ktoré môžu, ale nemusia byť cnostné. Tak aj na britských sociálnych sieťach sa pýtali, čo môže chcieť na poste britského predsedu vlády človek s ročným platom 164 000 libier, človek, ktorého rodinné bohatstvo sa v médiách odhaduje na 730 miliónov libier. Ide vraj o väčšie bohatstvo, ako to, ktorým podľa údajov Forbes disponuje kráľ Karol III s rodinou. R. Sunak je asi aj najbohatším premiérom medzi hlavami štátov a vlád v liberálno-demokratickom svete.
V prepchatom mediálnom prostredí možno nájsť viacero výrokov R. Sunaka o tom, prečo sa rozhodol stať predsedom vlády. Vyberieme z neho ten, v ktorom hovorí o svojom záujme zjednotiť konzervatívcov a napraviť hlbokú hospodársku krízu vo Veľkej Británii.
Predpokladá sa, že ako človek, pôsobiaci roky vo finančnom sektore a bývalý minister financií, bude R. Sunak venovať prvoradú pozornosť ekonomickým otázkam, na čo má výrazne väčšie predpoklady ako B. Johnson a L. Trussová. Formálne mu to umožňuje aj pozícia predsedu vlády ako prvého lorda štátnej pokladnice, ktorá zodpovedá za verejné financie a hospodársku politiku.
Nebudeme špekulovať o potenciáli súčasného ministra financií J. Hunta v tejto pozícii. Absolvoval bakalárske štúdium filozofie, politológie a ekonómie na Magdalen College v Oxforde (podobné vzdelanie mala aj L. Trussová) a bol aj trikrát ministrom, ale v „neekonomických“ rezortoch. Ako sme už uviedli, ide o politického veterána, ale aj príklad konzervatívneho variantu neoliberálneho typu univerzálneho vládneho politika. Iná vec je, akých odborníkov okolo seba sústredí a aké sily sú s ním spojené v pozadí. V štátnej pokladnici, ktorá patrí k najväčším vládnym rezortom, je ešte 5 ďalších miest, ktoré sa charakterizujú ako zodpovedné ministerstvá. Dvaja tajomníci z nej sa zúčastňujú na zasadnutí kabinetu.
Náznakom snahy prikročiť novým spôsobom k riešeniu ekonomických problémov, ako za B. Johnsona a L. Trussovej, je presunutie termínu ohlásenia daňového programu vlády. Namiesto pôvodného 31. októbra sa uskutoční až 17. novembra, pričom ide o dohodu predsedu vlády s ministrom financií, ktorej cieľom je vytvoriť priestor na dôkladnejšiu prípravu navrhovaných iniciatív.
Vzhľadom na predpokladanú ekonomickú orientáciu predsedu vlády, oblasť zahraničnej a bezpečnostnej politiky bude ponechaná zrejme viac v rukách ministra zahraničia a ministra obrany (popr. ministerky vnútra) a zatiaľ sa v nej neočakávajú žiadne zmeny. Týka sa to najmä podpory Ukrajiny a protiruských sankcií. Ide však aj o vzťahy s EÚ, pričom špecifické ťažkosti sú s Francúzskom. R. Sunak a francúzsky prezident uskutočnili 28. októbra telefonický rozhovor, v ktorom sa zaviazali zlepšiť spoluprácu pri riešení problému nelegálnej migrácie cez Lamanšský prieliv. Jedným z očakávaní po brexite bolo zosilnenie spolupráce v rámci Spoločenstva národov, ale zatiaľ sa v tejto oblasti výrazný pokrok nedosiahol.
Problémov i úloh je teda nadostač. Otázka je, či sa vytvorí spojenie politikov a odborníkov, ktorí dokážu pohnúť so zväčšujúcim sa „balíkom“ britskej krízy, trvajúcou už vyše troch rokov. Abstraktne tu potenciál samozrejme je, ale po rokoch neúspechov sa zdá, že súčasní konzervatívci na tom s „ľudskými zdrojmi“ vo svojich radoch nie sú najlepšie. A človek, ktorý rozumie peniazom a vie nimi „točiť“, nemusí tak rozumieť ľuďom, tobôž, keď konzervatívci podporujú najmä „bohatú“ Britániu, a to aj na úkor jej „chudobnejšej“ časti.
Hrozba predčasných volieb preto stále visí vo vzduchu. Konzervatívci sa v súčasnej neutešenej situácii sami od seba vlády nevzdajú. Jedným zo znakov „gentlemanskosti“ v britskej politike je, že k predčasným voľbám sa uchyľovalo len vtedy, keď to vládnucej strane malo priniesť upevnenie jej pozícií.
Najhoršie bude, ak protesty obyvateľstva, na zásahy proti ktorému sa mocenské orgány pripravovali už za vlády B. Johnsona, zosilnejú natoľko, že nebude iná možnosť ako uspokojiť situáciu, než prikročiť k voľbám. Avšak je známy surový prístup vlády M. Thatcherovej k štrajkujúcim baníkom v rokoch 1984 – 1985, ktorý sa medzi konzervatívcami považoval za veľký úspech a podľa doterajšej reakcie na prejavy nespokojnosti obyvateľstva by sa zrejme neváhalo s jeho zopakovaním.
Okrem toho je tu aj tlak škótskej vlády na vyhlásenie nového referenda o samostatnosti, ktoré konzervatívci nechcú pripustiť. Riešiť sa musí aj problém Severného Írska, kde sa v dôsledku obštrukcie probritskej Demokratickej unionistickej strany kvôli brexitu doteraz nepodarilo vytvoriť regionálnu vládu. Po vypršaní termínu zostavenia regionálnej vlády musí vláda v Londýne vypísať do 12 týždňov nové voľby. Deň ich uskutočnenia zatiaľ oficiálne stanovený nebol, ale médiá uvádzajú 15. december.
Medzinárodná reakcia na menovanie nového predsedu vlády a jeho kabinet
Zmena vlády nebola pre svet prekvapením a štáty na ňu zareagovali štandardným diplomatickým spôsobom – blahoželaniami novému predsedovi vlády. Výnimkou bolo Rusko, keď prezident Vladimir Putin tak neurobil (v septembri však novému kráľovi Karlovi III. zablahoželal). Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov to zdôvodnil tým, Veľká Británia je nepriateľským štátom a skepticky dodal, že Kremeľ nevidí nádej na zlepšenie vzťahov s Londýnom pod vedením R. Sunaka.
Nedá nám však, aby sme neukázali na reakciu prezidenta USA Joe Bidena. Ktovie, z akého dôvodu označil zvolenie R. Sunaka, vodcu konzervatívcov, na oslavách hinduistickému sviatku Diwali v Bielom dome za prelomové. Ako však v kontexte blížiacich sa polčasových volieb v USA 8. novembra vysvetliť tento výrok J. Bidena, keď historicky je známe, že britskí konzervatívci majú lepšie vzťahy s americkými republikánmi ako s demokratmi? Necháme bokom, že nedávno boli medializované ďalšie dve dopletenia J. Bidena pri jeho aktivitách a nebudeme ani špekulovať nad tým, či ide o výrok, ktorý je súčasťou prezidentských dopletení? Na sociálnych sieťach v USA sa objavujú aj veľmi zlomyseľné poznámky na adresu J. Bidena, že ochranka ho viac musí chrániť pred ním samotným, ako pred hrozbami okolia. Uvidíme, čo prinesie samit G20, ktorý sa má uskutočniť 15. a 16. novembra na indonézskom ostrove Bali. Tam by sa mali stretnúť aj J. Biden (jeho štáb pripravuje program tak, aby mal čo najmenej možností urobiť zas nejaký lapsus) a R. Sunak.
V súvislosti s indickým pôvodom R. Sunaka bola medializovaná aj téma reakcie Indov. Ich počet sa v posledných rokoch vo Veľkej Británii zvyšoval a podľa posledných oficiálnych štatistických údajov, ktoré sme našli, ich v roku 2011 bolo viac ako 1,450 milióna, čo predstavovalo asi 2,3 % obyvateľstva. Táto komunita, obzvlášť jej prevažujúca hinduistická časť, prijala menovanie veľmi pozitívne.
Vo vzťahoch Veľkej Británie a Indie to je však komplikovanejšie, lebo sa nad nimi ešte stále vznáša tieň krutého britského kolonializmu a surové rozdelenie bývalej Britskej Indie na Indiu a Pakistan, ktoré prinieslo mnoho obetí. Londýn po brexite okrem toho pokrytecky zvýšil záujem o Indiu aj určitý tlak na ňu. Indický predseda vlády Naréndra Módi, ktorý privítal Sunakovo vymenovanie, navrhol, aby pôsobil ako most medzi Indiou a Britániou a začal novú éru vzťahov. Niektoré médiá ukazovali optimisticky na to, že donedávna bolo nemysliteľné, aby britskú vládu viedol človek indického pôvodu. Otázku vzťahov Indie a Británie treba podľa nich vnímať z pohľadu 21. storočia a možného, najmä ekonomického, prínosu k zlepšeniu obojstranných vzťahov. Časť médií sa však vyjadrovala nacionalistickejšie, s určitým zadosťučinením. Svedčia o tom titulky „Indický syn povstáva nad ríšou a história v Británii sa uzatvára“, „Vládu nad Anglickom získal človek indického pôvodu“ a pod. Obyvatelia Indie však udalosti nevenovali príliš veľkú pozornosť, čiastočne aj preto, lebo k nej došlo v čase osláv Diwali – najdôležitejšieho sviatok hinduistov.
Záverom – vyhliadky na zlepšenie iste sú, ale zatiaľ len veľmi hmlisté
Nielen sociálno-ekonomická situácia, ale aj pozícia Veľkej Británie na medzinárodnej scéne sa v posledných rokoch zhoršila. Ani silácke reči okolo brexitu a súčasnej podpory Ukrajiny a protiruských sankcií to nezlepšili, ale priniesli iba ďalšie, najmä ekonomické ťažkosti. Jednou z otázok je, čo sa udeje v týchto podmienkach s vojenskými výdavkami. Hystéria Západu žiada ich zvyšovanie, ale kde vziať peniaze? Možnými cestami je získať ich buď na úkor sociálno-ekonomickej situácie obyvateľstva alebo zvyšovať zadlženie štátu.
Vyhliadky na zlepšenie sociálno-ekonomickej situácie Veľkej Británie a posilnenie jej medzinárodnopolitického postavenia sú zatiaľ hmlisté. Vodcovia sa síce môžu pokúšať niečo zmeniť, ale „káder“ konzervatívcov, ktorí vládnu už viac ako 12 rokov, sa zdá byť slušne povedané – z viacerých aspektov veľmi vyčerpaný. Invencia chýba nielen doma, ale aj v medzinárodnej politike. Londýn si po brexite „hľadá“ vo svete novú pozíciu, ale nikde ho príliš nevítajú. Jeho ctitelia, medzi ktorými sú aj tisíce „vyškolených“ pre iné štáty, vrátane Slovenska, ich z ťažkostí nevytiahnu, lebo od neho čakajú na podporu, najradšej finančnú.
Možno zjednodušujeme, ale nasledujúce mesiace budú ťažké vo všetkých veľkých i malých európskych západných štátoch a vo Veľkej Británii môžu byť ešte ťažšie. Ak ľudová múdrosť hovorí „Ráno múdrejšie večera“, tak aktuálne v podmienkach energetickej krízy, o ktorej stave je priveľa nejasností (a už aj klamania), sa môže upraviť na „Jar múdrejšia jesene“.
