Po víťazstve Liz Trussovej v boji o vodcu konzervatívcov bola väčšina komentárov zdržanlivá. V biede britskej (ale aj celej západnej) politiky a ekonomiky sa dnes nieto ani v hrdom Albióne, ktorý rád zveličuje (klame), čím chváliť. Vo svojej politickej kariére, ani v súboji o miesto vodcu konzervatívcov L. Trussová ničím neoslnila. Ide o ďalší typický príklad politika bez výnimočných vlastností, akými sa to dnes na Západe len tak hemží a ktorým sa s dávkou „šťastia“, skombinovanou s podporou médií hlavného prúdu, podarí získať „tu a teraz“ lukratívny post. Spravidla ich to vedie k presvedčeniu o ich vlastnej šikovnosti, čo vyúsťuje do nekritického megalomanského konania, čím len prispievajú k narastajúcemu chaosu vo svete. Vyriešiť problémy upadajúceho Západu však takáto garnitúra vodcov nedokáže – skôr naopak, prispieva k jeho oslabovaniu a úpadku.
Liz Trussová tiež šikovne využila príležitosť, čo však bude robiť ďalej?
Ku kreslu predsedníčky vlády sa L. Trussová dostala v konkrétnych spoločensko-politických podmienkach najmä z dvoch dôvodov. Ani jeden z nich nesúvisí s jej individuálnymi vlastnosťami, schopnosťami či spôsobom myslenia. Prvým dôvodom je, že na súčasnej britskej politickej scéne nie je žiadna silná, výrazná osobnosť s víziou riešenia problémov, v ktorých sa spoločnosť a štát nachádzajú. Druhým dôvodom je, že s jej predchodcom Borisom Johnsonom boli ťažkosti už od jeho nástupu do funkcie, ale k odchodu došlo nečakane, keď doplatil na jeden zo svojich škandálov a bolo potrebné rýchlo nájsť jeho nástupcu.
Nahradiť B. Johnsona chceli viacerí, ale nikto z nich sa predtým otvorene a premyslene na jeho miesto nechystal. Ani jeden z uchádzačov nepredstavoval nič výrazne iné oproti dovtedajšej politike konzervatívcov. Súčasná britská politika a ekonomika má viacero kritických miest, ktorých riešenie by potrebovalo „silného, veľkého“ vodcu. Ani západné médiá hlavného prúdu nedokázali podľa osvedčených receptov manipulácie vygenerovať z uchádzačov o kreslo vodcu konzervatívcov politika, ktorého by prezentovali ako osobu schopnú vyviesť kráľovstvo z krízových rozbúrených vôd. Predsa len britské médiá sú iné ako slovenské, ktoré sú nadšením bez seba, ak sa v kolabujúcej vláde objaví nejaký nový prozápadný (prowashingtonský, pronatovský) element.
Súboj o nového vodcu konzervatívcov bol teda do určitej miery formálnou záležitosťou bez napínavých momentov. Výsledok má však protirečivý charakter. Konzervatívni poslanci v Dolnej snemovni preferovali Rishiho Sunaka (ministra financií od februára 2020 do 5. júla 2022, keď sa na znak nesúhlasu so správaním B. Johnsona vzdal funkcie). Druhým, kto v ich hlasovaní postúpil, bola L. Trussová, ktorá mala medzi členmi strany väčšiu podporu. Pozíciu v súboji o miesto vodcu si do značnej miery „vysedela“, aj keď to bolo pomerne krátko (ale dlhšie aj pestrejšie ako v Sunakovom prípade). Mala 8-ročnú „prax“ na 5 ministerských kreslách, pričom v žiadnom rezorte, ktorý viedla, v predchádzajúcej praxi nepôsobila.
Vycítila príležitosť a bez váhania sa vrhla do súboja (ako aj vo viacerých iných prípadoch v doterajšej kariére), predovšetkým z dôvodu, že vraj „rada víťazí“. Vo vzniknutej situácii sa bez ťažkostí stala „veľkým šéfom“. V médiách sa hneď poukazovalo na to, že konzervatívci sú nejednotní a L. Trussová nepredstavuje političku, ktorá by mala potenciál stranu zjednotiť. Toto sa považuje za jeden z vážnych problémov budúcnosti, ktorý môže jej, konzervatívcom a v konečnom dôsledku aj Británii, priniesť komplikácie.
Poznámka o neoliberálnom type univerzálneho vládneho politika
Neoliberalizmus nenápadne, ale systematicky vytvoril v západnej moci odiózny typ univerzálneho vládneho politika. Často sa zdá, že prvým znakom „neoliberálnosti“ je, že ak sa politik ocitne na čele rezortu, netreba v ňom mať prax, ani mu príliš rozumieť. Minimálna zaťaženosť politickou minulosťou v rezorte sa zdá byť prednosťou. Absolvovanie elitných škôl (v oblasti spoločenských vied si o ich úrovni netreba robiť ilúzie), popr. pobyty na nich, alebo získanie rôznych štipendií sa síce cenia, ale prílišná intelektuálna vybavenosť sa nevyžaduje. Politik by s príchodom do vysokých funkcií mal v sebe odhaliť aj dosiaľ skrytú „manažérsku genialitu“ (niektorí aj takmer mesiášske poslanie) a najmä ochotu presadzovať demokraciu, slobodu, voľný trh, zastávať sa LBGT a pod., v čom ho budú nadšene podporovať médiá hlavného prúdu. V každom prípade musí byť neochvejným stúpencom neoliberalizmu a prezentovať jeho politické a ekonomické dogmy. Nehovorí sa však už o tom, že najvhodnejší sú tí, ktorí milujú peniaze, slávu (obľúbenosť v médiách), spojenú s pochlebovaním a podvoľujú sa prianiam svojich sponzorov.
Najvyššou odmenou v tomto systéme je post predsedu vlády, prípadne prezidenta. V posledných dvoch desaťročiach sa často dostávajú na tieto funkcie politici s podivnou praxou i pochybnými vlastnosťami, niekedy aj v politicky mladom veku a bez predchádzajúcich skúseností z vedenia väčšieho počtu ľudí. Mnohí neoliberálni univerzálni vládni politici, ktorí z tejto pozície odchádzajú do politického dôchodku a bola s nimi spokojnosť, si potom ešte prídu na svoje, napr. v dobre platených funkciách v správnych či dozorných radách, v think-tankoch, ako poradcovia v zahraničí (spravidla v menej „rozvinutých“ či „demokratických“ štátoch) a pod. Nebudeme špecifikovať sily, ktoré takýchto politikov vyhľadávajú a podporujú, lebo z nich majú osoh…
Pochybnosti o potenciáli Liz Trussovej dosiahnuť zmenu v podmienkach krízy
Komentárov a hodnotení o L. Trussovej a jej vyhliadkach do budúcnosti je neúrekom. Okrem britských sú aj v zahraničných médiách, lebo však patrí k dobrým mravom aj v neoliberálnych časoch zaoberať sa pupkom sveta – Anglosasmi, ich politikou a ekonomikou. Problém je však v tom, že by sa nemali príliš kritizovať, lebo ide o štáty, ktoré sú základnými vzormi západnej liberálnej demokracie.
Časy sa však menia a kritika, ktorá niekedy prerastá až do politicky „bratovražedného“ boja, bujnie aj v anglosaskom svete (príkladom sú nenávistné vzájomné útoky prívržencov Joea Bidena a Donalda Trumpa). Zaujímavé je, prečo sa v západných médiách hlavného prúdu (a na Slovensku obzvlášť) nekritizuje politika Ukrajiny na čele s Volodymyrom Zelenskym, hoci je v nej veľa „nejasných“ – evidentne neliberálnych miest.
V prípade L. Trussovej sa aj v samotnej Británii v médiách od začiatku kriticky poukazovalo na to, že predvídať, aká bude jej politika a politika ňou vedenej vlády, je veľmi ťažké, lebo príliš často mení svoje názory. Uvádzali sa aj uštipačné poznámky, že patrila k tým konzervatívcom, ktorí nepodporovali vystúpenie z EÚ. A ešte dávnejšie v študentskom veku bola dokonca vraj za zrušenie monarchie… Iróniou osudu bude, že jej pôsobenie v pozícii predsedníčky britskej vlády pravdepodobne vyústi do ďalšieho oslabenia kráľovstva, pričom nie je vylúčené ani priblíženie sa jeho rozpadu.
Život a politická dráha L. Trussovej sú v médiách rozobrané do detailu, pričom sa zdá, že ich „miláčikom“ sa už asi nestane. Z viacerých dôvodov sú medzi politikmi, médiami i odborníkmi pochybnosti, či dokáže vládu viesť a v podmienkach ťažkej krízy ju podnecovať k riešeniu problémov. Niekedy sa dokonca naznačuje aj jej všeobecná nekompetentnosť zastávať túto funkciu. Napriek tomu, že ju zvolilo vyše 81 tisíc členov Konzervatívnej strany, je jej popularita v britskej spoločnosti veľmi nízka. Podľa prieskumu You Gov v dňoch 29. – 30. augusta si len 12 % respondentov myslelo, že bude „dobrou“ alebo „skvelou“ premiérkou. Až 52 % uviedlo názor, že bude „úbohou“ alebo „strašnou“ premiérkou. Podľa väčšiny opýtaných bude L. Trussová horšia ako každý predchádzajúci premiér od čias „železnej lady” M. Thatcherovej (čo je po „príbehu“ B. Johnsona veľmi, veľmi zlá mienka). A nakoniec až 65 % oslovených uviedlo, že je mimo kontaktu s obyčajnými ľuďmi, ináč povedané, že nemá ani charizmu politického vodcu.
O majestátnej vláde so zložitou štruktúrou a anachronickými názvami
Britská vláda je ústredným výkonným orgánom Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a označuje sa aj ako vláda Jeho veličenstva (His Majesty’s Government alebo Her Majesty’s Government podľa toho, či je panovník muž alebo žena). K anachronizmom nekodifikovanej britskej ústavy patrí aj to, že formálne má výkonnú moc panovník a túto právomoc vykonáva na základe odporúčaní tajnej rady (oficiálne His/Her Majesty’s Most Honourable Privy Council), v ktorej je aj predseda vlády a časť jej členov. V realite panovník do politiky nezasahuje a vykonáva len ceremoniálne funkcie, najmä odvolanie a menovanie predsedu vlády, prijatie prísahy členov vlády, rozpustenie Dolnej snemovne a pod.
Súčasná britská vláda má mnoho prvkov a znakov konštitučno-monarchistického politického monštra. Je v nej veľa funkcií, ktoré dostali svoje názvy už pred stáročiami a niektoré z nich pri všetkej úcte k anglickej (britskej) tradícii pôsobia úsmevne. Ospravedlňujeme sa čitateľom za to, že preklad nezvyklých a zložitých názvov funkcií, ktoré patria do britskej vlády, je len orientačný.
Hlavnou postavou vlády je predseda, ktorý vyberá aj jej členov. Oficiálny názov funkcie je Prime Minister of the United Kingdom (v doslovnom preklade prvý minister Spojeného kráľovstva, niekedy skrátene ako premiér). Špecifikom britskej politiky je, že funkcia predsedu vlády nie je ustanovená žiadnym ústavným dokumentom ani zákonom a predstavuje len dlho fungujúcu konvenciu, ktorá má mnohé pravidlá. Tie sa však dajú nedodržiavať, popr. svojvoľne upravovať, ako o tom svedčia niektoré kroky B. Johnsona.
Predseda britskej vlády je súčasne aj prvým lordom pokladnice a ministrom pre verejnú službu. Okrem toho má aj pozíciu ministra pre Úniu. Úrad zriadil B. Johnson a v septembri 2019 vláda vyčlenila na prácu predsedu vlády ako ministra pre Úniu príspevok vo výške 10 miliónov libier.
Rozhodovacím orgánom vlády je kabinet ministrov. Na rozhodovaní sa však vždy nemusí zúčastňovať celý kabinet, ale môžu to urobiť aj jeho výbory. Každý výbor má oblasť pôsobnosti a jeho rozhodnutia sú záväzné pre celý kabinet. Existuje Kabinetný manuál – Sprievodca právom, konvenciami a pravidlami o fungovaní vlády (The Cabinet Manual A guide to laws, conventions and rules on the operation of government) z októbra 2011. Je spracovaný aj ministerský kódex.
Prvým formálnym problémom, ktorý udrie do očí, ak nepatríme k obdivovateľom anachronickej monarchie, je rozmanitosť názvov úradov, patriacich do vlády a s nimi spojených funkcií. Vo vláde je podľa mediálnych zdrojov v súčasnosti 23 „ministerských rezortov“ (ministerstiev, oddelení /departments/, úradov a pokladnice). Do vládnej štruktúry patrí aj 20 neministerských rezortov a veľa (niekedy sa uvádza až 419) agentúr a iných verejných zložiek (orgánov). Aby to nebolo také jednoduché, nie všetky „ministerské rezorty“ v plnom rozsahu pôsobia na území celého štátu, lebo niektoré ich kompetencie sa v rôznej miere preniesli na Škótsko, Wales a Severné Írsko. Názov department budeme v nasledujúcom texte uvádzať ako rezort.
„Ministerské rezorty“ sa uvádzajú spravidla v abecednom poriadku (zoradili sme ich podľa slovenskej abecedy):
– domáci úrad (Home Office),
– ministerstvo obrany (Ministry of Defence),
– ministerstvo spravodlivosti (Ministry of Justice),
– rezort digitalizácie, kultúry, médií a športu (Department for Digital, Culture, Media and Sport),
– rezort dopravy (Department for Transport),
– rezort medzinárodného obchodu (Department for International Trade),-
– rezort nivelizácie, bývania a komunít (Department for Levelling Up, Housing and Communities),
– rezort obchodu, energetiky a priemyslovej stratégie (Department for Business, Energy and Industrial Strategy),
– rezort práce a dôchodkov (Department for Work and Pensions),
– rezort vzdelávania (Department for Education),
– rezort záruk exportných úverov (Export Credits Guarantee Department), niekedy sa označuje len skrátene ako UK Export Finance a na jeho čele je predseda správnej rady (President of the Board of Trade),
– rezort zdravia a sociálnej starostlivosti (Department of Health and Social Care),
– rezort životného prostredia, potravín a vidieckych záležitostí (Department for Environment, Food and Rural Affairs),
– Severoírsky úrad (Northern Ireland Office),
– Štátna pokladnica (Pokladnica jeho Veličenstva – HM Treasury),
– Úrad generálneho advokáta pre Škótsko (Office of the Advocate General for Scotland),
– Úrad generálneho prokurátora (Attorney General’s Office),
– Úrad štátneho tajomníka pre Škótsko (Office of the Secretary of State for Scotland),
– Úrad štátneho tajomníka pre Wales (Office of the Secretary of State for Wales),
– Úrad vodcu Dolnej snemovne (Office of the Leader of the House of Commons),
– Úrad vodcu Snemovne lordov (Office of the Leader of the House of Lords),
– Úrad vlády (Cabinet Office),
– Úrad zahraničia, Spoločnosti národov a rozvoja (Foreign, Commonwealth and Development Office).
Vo vládnej terminológii sa rozlišujú dva typy ministerských funkcií. Prvým je „starší“ minister (senior minister), čo možno voľne preložiť ako riadny, popr. vyšší minister. Títo sa oficiálne nazývajú štátnymi tajomníkmi (secretary of state). Druhým je „mladší“ minister (junior minister), čo možno voľne preložiť ako nižší minister. Je ministrom v rezorte vedenom „starším“ (vyšším) ministrom. Ide najmä o štátnych ministrov (minister of state), ale do tejto kategórie sa zaraďujú aj štátni a parlamentní podtajomníci. Nechceme robiť ďalší zmätok aj v tak komplikovanej britskej vládnej terminológii, ale voľne túto skupinu funkcií možno formálne označiť za zástupcov „riadnych“ ministrov.
Okrem toho sú v rôznych rezortoch aj stáli tajomníci. Do škály tajomníkov v britskej vláde patria aj parlamentní súkromní tajomníci. Sú to poslanci, ktorí sú neplatenými asistentmi ministrov a pôsobia ako ich „oči a uši“ v snemovni. Sú však podriadenými parlamentných podtajomníkov.
Nezvyklé je, že kabinete sú viacerí kancelári. Už sme už uviedli, predseda vlády je prvým kancelárom. Funkciu druhého kancelára má kancelár štátnej pokladnice. Ďalej je členom kabinetu lord vysoký kancelár.
Skutočný relikt v kabinete v 21. storočí predstavuje kancelár lancasterského vojvodstva. Vojvodstvo Lancaster je súkromným majetkom britského panovníka ako vojvodu z Lancastera. Panstvo pozostáva z pozemkov, nehnuteľností a aktív, ktoré sú v správe panovníka a panstvo je spravované oddelene od kráľovských majetkov. Má vyše 18 000 ha pozemkov (najmä vidieckych usadlostí a poľnohospodárskej pôdy, ale aj v mestách), historických budov a komerčných nehnuteľností v Anglicku a Walese. Kancelár formálne zodpovedá parlamentu za správu vojvodstva, ale jeho účasť na riadení vojvodstva je nepatrná. Pre nositeľa pozície ide o výnosnú sinekúru. Reálny politický význam pozície je v tom, že umožňuje predsedovi vlády vymenovať do kabinetu ministra bez kresla (ktorý nemá pozíciu Secretary of State). A aby to nebolo jednoduché, je však nadriadeným ministrovi, ktorý vedie Úrad vlády.
Ďalšou raritou je funkcia „Government Chief Whip“, čo doslovne znamená „vládny hlavný bič“. Termín je tiež anachronizmom, ktorý sa prevzal vraj z „whipper-in“ počas lovu, keď poľovník dozerá na psov vo svorke, aby sa nezatúlali a v prípade potreby ich bičom donúti k návratu. V súčasnej politike je „bič“ akýmsi strážcom až „vymáhačom“, ktorý zodpovedá za stranícku disciplínu a zabezpečuje, aby poslanci hlasovali podľa pokynov vedenia strany. Pôsobenie „biča“ má aj širší rozmer, lebo v zozname osôb, vymenovaných do vlády ešte kráľovnou Alžbetou II., bol okrem „vládneho hlavného biča“ uvedený aj „hlavný bič lordov“ (Lords Chief Whip), „vládny bič“ (Government Whip), ktorý je aj vo funkcii podkomorníka na dvore kráľovnej a „zástupca hlavného biča“ (Deputy Chief Whip), ktorý je aj pokladníkom na dvore kráľovnej. Okrem toho v zozname vymenovaných predstaviteľov vlády na rôznej úrovni (vyše 70 osôb) boli aj dvaja asistenti „hlavného biča“. Na dôvažok funkcia „biča“ sa obsadzuje aj v tieňovom kabinete.
Nakoniec poukážeme na špecifickú hierarchiu funkcií vo vláde. Za tri najvýznamnejšie funkcie po predsedovi vlády sa považujú minister financií (kancelár Štátnej pokladnice), minister zahraničia (šéf Zahraničného úradu) a minister vnútra (šéf Domáceho úradu).
Do tohto zoznamu nie je zaradená funkcia zástupcu predsedu vlády, ktorý však nemôže(!) zastupovať predsedu vlády. Ide o čestnú pozíciu, ktorá nie je spojená so žiadnymi právomocami a má iba hlas „väčšieho významu“. Funkcia nie je obsadzovaná v každej vláde. V tomto storočí bola voľná v rokoch 2007 až 2010 a 2015 až 2021.
Takmer nekonečný prehľad raritných názvov úradov a funkcií v britskej vláde zakončíme tým, že od roku 1962 existuje aj funkcia prvého štátneho tajomníka, ktorá tiež nie je obsadzovaná vždy. V tomto storočí bola voľná do júna 2001, od júna 2007 do júna 2009, od júla 2016 do júna 2017 a decembra 2017 do júla 2019. Nie je obsadená ani v kabinete L. Trussovej.
(Koniec prvej časti)
One thought on “O novej britskej vláde – stratí sa v hmle upadajúceho kráľovstva? (1. časť)”
Keby to nebolo smiešne, bolo by to až dojemné, ako sa autor neľútostne vyporiadava s britským politickým systémom a „Západom“ ako takým. Ale – čo už. Keby žil v jeho asi ideálnom „východnom“ systéme. tak by musel držať zobák, alebo by mu ho účinne priškrtili.