Po chorvátskych parlamentných voľbách

V Chorvátsku sa konali 17. apríla predčasné parlamentné voľby. Išlo však len o malé skrátenie mandátu vlády, lebo riadne voľby mali byť v júli tohto roku. Boli vypísané po vlne protestov proti vláde.

Chorvátsko (Hrvatska) je štát, ktorí mnohí Slováci dobre poznajú, lebo patrí k nášmu veľmi obľúbenému cieľu letných dovoleniek pri mori.

Uvedieme len základné údaje o ňom. Má rozlohu 56 594 km² a podľa odhadov za rok 2022 tam žilo necelých 3,9 mil. obyvateľov. Dejinami štátu a jeho územia, kde sa často menili hranice i vládcovia, sa nebudeme zaoberať. Zopakujeme len známu skutočnosť, že ide o jeden zo štátov, ktorý v procese rozpadu bipolarity spojeného aj so zánikom veľkej Juhoslávie, vyhlásil v júni 1991 samostatnosť.

Vývoj Chorvátska tragicky poznamenali vojny, ku ktorým potom došlo. Postupne sa však Chorvátsko dostalo na euroatlantickú cestu. V roku 2009 sa stalo členom NATO a v roku 2013 aj EÚ. V roku 2023 vstúpilo do Schengenského priestoru a prijalo euro (dovolenkárom sa zjednodušil vstup do krajiny a nemuseli už zháňať kuny).

K politickému folklóru patrí, že Chorvátsko, ktoré sa až do prijatia do NATO zaraďovalo na západný Balkán, sa snažilo zbaviť „nálepky“ balkánskeho štátu. Doteraz sú v ňom rôzne sily, ktoré presviedčajú, že ako územie bývalého Rakúsko-Uhorska by sa malo považovať za súčasť strednej Európy. Kto tam bol, to môže posúdiť.

Jednokomorový chorvátsky parlament sa nazýva Sabor (Hrvatski sabor). Má 151 členov (od roku 2011), ktorí sa volia na 4 roky. Poukážeme na niektoré špecifické prvky volieb doň, ktoré na Slovensku nepoznáme.

Územie Chorvátska je rozdelené na 10 volebných obvodov. To zdôrazňujeme aj pre tie „demokratické“ sily, ktoré sa zubami-nechtami držia existencie jediného volebného obvodu na Slovensku. V každom z obvodov sa volia z listín 14 poslanci. Podmienkou na získanie kresiel v Sabore je v obvode kvórum 5 %. Uplatňujú sa aj preferenčné hlasy.

Volebný obvod č. 11 tvorí diaspóra – Chorváti, ktorí nemajú bydlisko v Chorvátsku. Ide najmä o Chorvátov v Bosne a Hercegovine. Za obvod sa volia 3 poslanci. Títo poslanci sú zo strán, ktoré kandidujú v celom Chorvátsku a potom sú aj členmi ich parlamentných skupín.

Osem poslaneckých miest patrí voličom z autochtónnych (pôvodných domácich) národnostných menšín v celoštátnom 12. obvode. Z nich volia Srbi troch, Maďari a Taliani po jednom poslancovi. Príslušníci slovenskej a českej národnosti volia spolu tiež jedného zástupcu. Jeden poslanec je zvolený národnostnými menšinami z bývalej veľkej Juhoslávie (okrem Srbov). Ďalšieho poslanca volia príslušníci ostatných národnostných menšín.

Prvé pluralitné voľby sa v Chorvátsku konali ešte v časoch Juhoslovanskej socialistickej federatívnej republiky ako jej zväzovej republiky v dvoch kolách v apríli a máji 1990. V týchto voľbách sa zvolil jedenásty Sabor.

Podobne ako v ďalších postsocialistických štátoch bol zoznam kandidujúcich subjektov rozsiahly a pestrý. Išlo o viac ako 40 subjektov – strán a hnutí, ktoré v jednotlivých volebných obvodoch vytvárali aj rozdielne koalície. Štátna volebná komisia odmietla pripustiť k voľbám stranu Kresťanskí demokrati (Demokršćani), ktorá bola zaregistrovaná až po oznámení termínu volieb.

Vo všetkých 10 volebných obvodoch na území Chorvátska kandidovalo 9 subjektov. Uvedieme ich v abecednom poradí s heslovitou politicko-mediálnou charakteristikou, ktorá má však len orientačný charakter:

– Dôchodcovia spolu – politická platforma (Umirovljenici zajedno – politička platforma) – za práva dôchodcov;
– Fokus-Republika – koalícia – liberálna;
– Chorvátske demokratické spoločenstvo (Hrvatska demokratska zajednica) – koalícia vedená touto stranou – konzervatívna, stredovo-pravicová;
– Most-Chorvátski suverenisti (Most-Hrvatski suverenisti) – koalícia – Most je pravicová, sociálno-ekonomicky konzervatívna strana a Chorvátski suverenisti sú pravicovou, kresťanskodemokraticky orientovanou stranou;
– Môžeme! (Možemo!) – koalícia (v niektorých obvodoch s rozdielnym zložením), ľavicovo-zelená;
– Naše Chorvátsko (Naša Hrvatska) – koalícia iniciovaná stranou Sociálni demokrati a Chorvátskou roľníckou stranou – stredovo-ľavicová, orientovaná aj regionálne;
– Rieky spravodlivosti (Rijeke pravde) – koalícia vedená Sociálnodemokratickou stranou Chorvátska – ľavicovo-liberálna;
– Robotnícky front (Radnička fronta) – ľavicovo populistická;
– Vlastenecké hnutie (Domovinski pokret) – koalícia vedená týmto hnutím – pravicovým  konzervatívnym, populistickým, nacionalistickým, mierne euroskeptickým.

V 11. obvode (diaspóra) sa o hlasy voličov uchádzalo 8 subjektov. V 12. obvode (menšiny) kandidovalo 10 osôb za 8 subjektov a 7 nezávislí.

Dominantnou silou chorvátskej politickej scény je Chorvátske demokratické spoločenstvo (ďalej len HDZ), ktoré bolo založené v júni 1989 v čase začiatkov rozpadu veľkej Juhoslávie. V troch voľbách v rokoch 1990 – 1995 HDZ získalo v Sabore nadpolovičnú väčšinu. V ďalších 8 voľbách zvíťazilo šesťkrát. Na druhom mieste bolo v rokoch 2000 a 2011. Od roku 2011 už nekandiduje samostatne a vytvára volebné koalície. Strana bola spočiatku krajne nacionalistická, ale postupom času túto orientáciu zmiernila. Dnes je v Európskej ľudovej strane a jej poslanci v Európskom parlamente (ďalej len EP) sú vo frakcii tejto strany.

O politickej sile HDZ svedčí aj to, že z nej boli deviati z 12 doterajších predsedov chorvátskych vlád. V súčasnosti ním je od októbra 2016 Andrej Plenković (*1970), ktorý vykonáva túto funkciu najdlhšie. Strane sa menej darí v prezidentských voľbách, lebo z doterajších 5 chorvátskych prezidentov boli len dvaja z jej radov.

Druhú najsilnejšiu stranu predstavuje Sociálnodemokratická strana Chorvátska (Socijaldemokratska partija Hrvatske – ďalej len SDP), ktorá vznikla v novembri 1990. Vytvorila sa po zániku Zväzu komunistov Chorvátska, ale hlási sa aj k staršej sociálnodemokratickej tradícii. Pod súčasným názvom pôsobí od januára 1993. Na druhé miesto v Sabore sa po ťažkých 90. rokoch dostala v roku 2000 a odvtedy sa v koalíciách, ktorých zloženie sa mení, tam stále drží. Ako raritu možno uviesť koalíciu Kukuriku (podľa názvu reštaurácie, kde sa začala schádzať), ktorá zvíťazila vo voľbách v roku 2011 so ziskom 80 kresiel, čo bol doteraz najväčší úspech SDP. Je v Strane európskych socialistov a jej poslanci v EP sú vo frakcii Progresívnej aliancie socialistov a demokratov.

Zo strany boli dvaja predsedovia vlád. Úspešnejšia bola v prezidentských voľbách, keď sa prezidentmi stali dvaja jej členovia. V úrade je od februára 2020 Zoran Milanović (*1966), ktorý bol od decembra 2011 do januára 2016 predsedom vlády.   

Politická scéna sa podobá ostatným postsocialistickým štátom, pričom je na nej ešte stále viac nacionalisticky orientovaných strán. V parlamente zvolenom v júli 2020 bolo okrem dvoch najsilnejších strán a strán, ktoré sa dostali do neho v koalícii s nimi ešte Vlastenecké hnutie (16 poslancov), Most (8), Zeleno-ľavicová koalícia (7), Fokus (3) Chorvátska ľudová strana – liberálni demokrati a Reformisti (obe po 1 poslancovi). Národnostné menšiny zastupovali 4 strany a 2 nezávislí poslanci.

„Daňou“ za dlhé vládnutie HDZ (od roku 1990 to je vyše 24 rokov) sú mnohé škandály vrátane korupčných. Časť spoločnosti je zo štýlu vlád vedených touto stranou unavená, ale HDZ stále ešte žije zo svojich aktivít v čase vytvárania samostatného štátu. Chorvátsko má v súčasnosti najvyššiu infláciu v eurozóne a zápasí aj s inými sociálno-ekonomickými problémami ako aj s nelegálnou migráciou. Niektoré zdroje uvádzali, že A. Plenković sa pokúsil vyvolaním predčasných volieb zabrániť ďalšiemu poklesu podpory vlády, ktorá má v parlamente len neveľkú väčšinu.

Z predvolebnej kampane poukážeme len na to, že ju poznačili nepriateľské, neraz aj vulgárne vyjadrenia s balkánskou vervou A. Plenkovića i Z. Milanovića na adresu svojho súpera. Ovplyvnilo to aj atmosféru v spoločnosti, ktorá však zatiaľ nie je až tak ostro polarizovaná ako v mnohých, najmä postsocialistických, štátoch EÚ.

Vznikol aj špecifický problém, keď sa Z. Milanović vyhlásil za kandidáta na predsedu vlády za SDP (bol jej predsedom od júna 2007 do novembra 2016), členstvo v ktorej si po nástupe do kresla prezidenta musel prerušiť. Chorvátsky prezident sa nemôže politicky angažovať a tak problém sa dostal na ústavný súd. Ten rozhodol, že nemôže kandidovať, kým neodstúpi z postu hlavy štátu. Rozhodnutie súdu nebolo jednomyseľné (9 za, 2 proti, 2 nerozhodnutí).

Podľa Z. Milanovića však ústava nikde výslovne nezakazuje kandidatúru prezidenta republiky. Podobná situácia bola podľa neho v roku 1995, keď bol Franjo Tuđman na volebnom zozname HDZ a po víťazstve strany sa predsedom vlády stal Zlatko Mateša. Trval na vyhlásení, že bude v tejto pozícii kandidovať vo voľbách. Členov súdu po ich rozhodnutí počastoval nelichotivými názvami (hlodavci, gangstri, podvodníci). Aj neskôr povedal, že nebude rešpektovať rozhodnutie súdu a urobí, čo mu káže svedomie.

Na obvinenie z toho, že ako prezident by si sám dal poverenie na zostavenie vlády, uviedol, že má pripravený ústavne čistý postup. Po zvolení nového predsedu Saboru, ktorý sa stáva úradujúcim prezidentom, ak zvolený prezident funkciu prestane vykonávať, sa kresla vzdá. Zostavením vlády ho poverí až predseda Saboru ako úradujúci prezident.

Po vyhlásení rozhodnutia súdu A. Plenković označil Milanovićove vyjadrenia za pokus o malý puč. Na jeho podporu vystúpili aj viacerí snaživí neoliberálni politológovia, ktorí to tiež hodnotili ako pokus o štátny prevrat.

Súperi i médiá kriticky poukazujú na ústretovosť Z. Milanovića voči Moskve a jeho útoky na Brusel. Vytýka sa mu aj postoj k Miloradovi Dodikovi, prezidentovi Republiky Srbskej v Bosne a Hercegovine (od novembra 2018). O. i. ho označil za takého Srba, ktorého by chcel mať za suseda.  

Neoliberálne médiá hlavného prúdu dnes vidia strašidlá euroskepticizmu a ruskej hrozby už pomaly za každým rohom. Aj denník Pravda preukázal oddanosť tejto línii, keď v deň konania volieb uverejnil článok „Chorváti netradične v stredu rozhodujú o novom parlamente, krajine hrozí slovenská cesta. V zahraničí (vrátane ČR) bolo viacero prameňov, ktoré tvrdili, že HDZ (hoci má oveľa nacionalistickejšiu minulosť ako SNS – pozn. autora), sa považuje za záruku prozápadného smerovania Chorvátska, ako aj všestrannej podpory Ukrajine. A naopak, šírili sa „obavy“, že víťazstvo SDP by ju mohlo posilniť pred voľbami do EP ako aj v prezidentských voľbách, ktoré by mali byť v decembri tohto roku. Problém je v tom, že Chorvátsko by sa podľa týchto odborníkov mohlo pod vedením SDP vydať na cestu Maďarska a Slovenska, čo by „hrozilo“ zvýšením ruského vplyvu v EÚ.

Hovorí sa, že strach má veľké oči. Nuž niečo na tom neoliberálnom Západe i v EÚ, ktorá sa čoraz viac prepadá do atlantizmu, asi nie je v poriadku, keď s približujúcimi sa voľbami do EP sa skoro v každých parlamentných voľbách videl rast hrozieb. Ešteže do konania volieb do EP už nikde nebudú.

Avšak v deň ukončenia volieb do EP budú parlamentné voľby v Belgicku (v roku 2019 bola nová vláda menovaná po viac ako štyroch mesiacoch) a Bulharsku (už piate predčasné za sebou od apríla 2021).

Po uverejnení 99,97 % výsledkov sa víťazom volieb tretíkrát za sebou stalo HDZ. Ním vedená koalícia získala 34,44 % hlasov (o 2,82 % menej ako v roku 2020) a 61 kresiel (o 5 menej). Druhé skončili Rieky spravodlivosti – koalícia vedená SDP. Dostali 25,41 % hlasov (o 0,54 % menej) a budú mať 42 kresiel (o 1 viac).

Tretie sa umiestnilo Vlastenecké hnutie, za ktoré hlasovalo 9,57 % voličov (o 1,32 % menej) a dostane 14 kresiel (o 2 menej). Najviac si polepšilo Môžeme!, ktoré podporilo 9,06 % voličov (o 2,07 % viac) a získalo 10 miest (o 5 viac). Most-Suverenisti majú 8,02 % hlasov (o 0,63 % viac) a obsadia 11 kresiel (o 3 viac).

Do parlamentu sa dostala aj stará koalícia s novým názvom Naše Chorvátsko s podporou 3,40 % voličov a ujdú sa jej 4 kreslá. Posledným subjektom v Sabore bude tiež napoly nová koalícia Fokus-Republika s 2,25 % hlasov a 1 miestom.

Kreslá za národnostné menšiny si podelili 4 strany. Nezávislá srbská demokratická strana (Samostalna demokratska srpska stranka) získala 3 poslancov (rovnako ako v roku 2020). Demokratické spoločenstvo Maďarov v Chorvátsku (Demokratska zajednica Mađara Hrvatske / Horvátországi Magyarok Demokratikus Közössége), Kali sara (Združenie Rómov v Chorvátskej republike) a Bosniaci spolu (Bošnjaci zajedno – Nacionalna koordinacija Bošnjaka u Hrvatskoj!) majú po jednom mieste. 2 poslanci sú nezávislí.

Vzhľadom na to, že od volieb k voľbám sa menia názvy i zloženia koalícií, je porovnávanie výsledkov s predchádzajúcimi voľbami len relatívne. Všeobecne sa výsledky volieb hodnotia tak, že zmeny v zložení nového Saboru sú veľmi malé a nemá veľký význam ich analyzovať.

Došlo však k výraznému zvýšeniu účasti na voľbách, čo možno považovať za znak nespokojnosti s vládou. Účasť bola 62,31%. Bolo to o 15,87 % viac ako v roku 2020, kedy bola najnižšia účasť na voľbách od roku 1990.

Za vážny problém sa podľa prvých hodnotení výsledkov volieb považuje vytváranie novej vládnej väčšiny. Predpokladá sa, že novú vládu znovu povedie HDZ. Ani SDP sa však nevzdáva pokusov o vytvorenie väčšiny, ale jej šance sú minimálne. Podiel ľavicovo-liberálnych síl v Sabore sa síce trochu zväčšil, ale nestačí na väčšinu.

A tak sa dá zakončiť alibisticky, že sa musí čakať, čo sa „zomelie“ pri vyjednávaniach. V pravicových, najmä  neoliberálnych, kruhoch však vládne spokojnosť, lebo výsledky volieb neviedli k „slovenskej“ ceste.

Možno iba dodať, že rozvrat, ktorý na Slovensku spôsobilo trojvládne matovičovsko-hegerovsko-ódorovské obdobie podporované prezidentkou, bol v rámci súčasnej Európy politicko-právnym unikátom, ku ktorému nedošlo, pri všetkej úcte, ani na Balkáne. Všetko sa im však vo Washingtone i Bruseli prepáčilo, lebo boli poslušní.

Foto: Emil Polák

(Celkovo 158 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter