Pat v predčasných parlamentných voľbách v Španielsku

Španielsko je štátom s dlhými a protirečivými dejinami a Španielom sa pripisujú aj niektoré špecifické a zaujímavé národné črty. Na cestu liberálnej demokracie sa po krutostiach frankistického režimu Španielsko vydalo v roku 1978. Aj tam sa však v prípade potreby počíta s voľbami i v horúcom lete.

To len nešťastný a tragický omyl krátkych dejín samostatného Slovenska, ktorým sa čoraz viac stáva pokrytecká, diletantská „hegeromatovičomoc“ podporovaná čaputovčinou, si dovolí fungovať vyše trištvrte roka po páde vlády bez volieb. Žiaľ, v pokryteckej liberálnej demokracii výčiny tejto moci Washington a dvakrát aj Brusel (NATO-vský i úniový) blahosklonne prehliadajú. Umožňuje im to totiž mávať Slovenskom, ako sa im zachce a zneužívať ho vo svojich záujmoch, čo len dramaticky zhoršuje našu sociálno-ekonomickú situáciu. A žiadna moc v EÚ nie ja taká zadubená ako tá súčasná bratislavská.

Líder víťaznej Ľudovej strany Alberto Núñez Feijóo. Snímka: www.wikimedia.commons

Predčasné parlamentné voľby (v tomto storočí už po piatykrát) sa v Španielsku konali 23. júla. Ich dôvodom sa stali slabé výsledky vládnucej ľavicovej koalície v májových regionálnych a miestnych voľbách, v ktorých zvíťazila opozičná, konzervatívna pravicová Ľudová strana. Ľavicová koalícia sa vytvorila po voľbách v novembri 2019 zo Španielskej socialistickej robotníckej strany (Partido Socialista Obrero Español – ďalej PSOE) a Unidas Podemos (voľne preložené Zjednotené môžeme), ktorá predstavuje alianciu strán. PSOE patrí k stredoľavicovým stranám, ale niektoré zložky Unidas Podemos sa považujú za radikálne ľavicové. Vláda takejto orientácie sa v Španielsku vytvorila prvýkrát od zániku Druhej španielskej republiky v roku 1936. Do ťažkej situácie sa dostala kvôli pandemickej kríze v marci 2020 a neskôr aj hospodárskym dôsledkom svojej politiky v ukrajinskej kríze. Parlament na návrh predsedu vlády kráľ rozpustil 30. mája.  

Historicky je vhodné pripomenúť, že z radov PSOE vyšiel Javier Solana, ktorý bol od decembra 1995 do októbra 1999 generálnym tajomníkom NATO a od októbra 1999 do decembra 2009 prvým vysokým predstaviteľom pre Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ. Paradoxmi Solanovej politickej kariéry bolo, že v mladosti počas štúdia v USA sa zúčastnil na protestoch proti vojne vo Vietname a ako minister kultúry patril k tým členom vlády, ktorí v roku 1983 požadovali vystúpenie Španielska z NATO. Neskôr však už ako generálny tajomník NATO patril k hlavným strojcom bombardovania Juhoslávie v roku 1999.

K PSOE patrí aj podpredseda Európskej komisie a vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Josep Borrell, ktorý je v týchto funkciách od decembra 2019 (od júla 2004 do januára 2007 bol predsedom Európskeho parlamentu). Do dejín sa v podmienkach ukrajinskej krízy už nezmazateľne zapísal nesmierne agresívnou rétorikou a líniou v politike EÚ, ktorá sa niekedy považovala za mierový projekt. Lepšieho agenta vojensko-priemyslového komplexu USA a ďalších militaristických síl si v súčasnosti ťažko predstaviť.

Stručne o zložitostiach španielskych dejín s dôrazom na 20. storočie

Zo španielskych dejín vyberieme len niekoľko epizód. V 15. storočí bolo Španielsko svetovou námornou veľmocou s rozsiahlou koloniálnou ríšou najmä v strednej a južnej Amerike, kde sa správalo veľmi kruto. V roku 1494 bola podpísaná v meste Tordesillas zmluva „o rozdelení sveta“ medzi Španielsko a Portugalsko, ktorú v roku 1506 potvrdil bulou pápež Július II. Ostatné námorné veľmoci (Anglicko, Francúzsko a Holandsko) zmluvu neuznávali a v roku 1750 bola zrušená. Od polovice 17. storočia španielska ríša slabla a na začiatku 18. storočia stratila status svetovej veľmoci, hoci ešte mala veľké koloniálne územie. Španielčina je jedným z najrozšírenejších jazykov vo svete a patrí aj k oficiálnym jazykom OSN.

Pozornosť sveta sa k Španielsku obrátila počas krvavej občianskej vojny od júla 1936 do apríla 1939, ktorá skončila nastolením režimu generála Francisca Franca. Bežne bol označovaný za klérofašistický, pričom kruto potláčal demokraciu. Napriek tejto orientácii sa Španielsko po vzniku studenej vojny stalo spojencom USA.

Dnes sa už takmer zabudlo, že 17. januára 1966 sa bombardér USA B-52 počas tajnej misie zrazil s tankovacím lietadlom KC-135 a zrútil sa. Pri rybárskej dedine Palomares z B-52 vypadli štyri vodíkové bomby a incident sa nepodarilo ututlať. Jednu bombu našli Američania úplne nepoškodenú, v ďalších dvoch vybuchli iba konvenčné výbušniny, ktoré aj tak zamorili na pobreží plutóniovým žiarením plochu dvoch km2. Štvrtá bomba dopadla do mora a až po zúfalej pátracej akcii, vedenej obavami, aby sa k nej nedostal ZSSR, sa ju po 2,5-mesačnom hľadaní podarilo nájsť vo vzdialenosti približne osem kilometrov od brehu. Incident našťastie nemal horšie následky a Španielsko (možno aj Európa či svet) zostali ušetrené do jadrovej katastrofy.

V roku 1960 F. Franco ponúkol vládu dedičovi trónu Juanovi Carlosovi I., ktorý sa po jeho smrti v roku 1975 stal španielskym kráľom. Začal špecifický prechod Španielska k demokracii, za ktorého dôležitý medzník sa považuje prijatie novej ústavy v roku 1978. V roku 1982 bolo Španielsko prijaté do NATO a v roku 1986 sa stalo členom Európskych spoločenstiev. Stále má spory s Veľkou Britániou, od ktorej požaduje navrátenie územia Gibraltáru na juhu štátu s rozlohou necelých 4,5 km2. V rokoch 1967 a 2002 sa tam konali referendá, v ktorých jeho obyvatelia nesúhlasili s pripojením k Španielsku.   

Zložitou kapitolou novších španielskych dejín sa stal terorizmus, ktorý bol spojený najmä s pôsobením ozbrojenej baskickej nacionalistickej a separatistickej organizácie ETA (skratka z názvu Euskadi Ta Askatasuna – Baskicko a jeho sloboda). Od roku 1959 bojovala proti frankistickému režimu, ale snažila sa aj násilím vytvoriť na území pri hraniciach Španielska a Francúzska nezávislý socialistický štát. ETA ukončila svoje pôsobenie v roku 2018 a ospravedlnila sa za následky svojej činnosti, ktorej padlo za obeť vyše 800 osôb.

V marci 2004 došlo v čase vrcholiacej predvolebnej kampane k teroristickým útokom na vlaky v Madride, pri ktorých zahynulo vyše 190 ľudí. Príčiny útokov sa dodnes nevysvetľujú jednoznačne. Časť verejnosti bola presvedčená, že k nim došlo v dôsledku spojenectva vlády Ľudovej strany vedenej José María Aznarom s USA a účasti na ich invázii do Iraku. Ľudová strana, ktorá pred útokmi viedla v prieskumoch, vo voľbách nezvíťazila. PSOE vyzvala na stiahnutie španielskych jednotiek z Iraku, k čomu došlo už na konci mája 2004.

Aktuálne je vážnym problémom Španielska úsilie o katalánsku samostatnosť. Katalánsko s hlavným mestom v Barcelone je jedným zo 17 autonómnych spoločenstiev a pozostáva zo 4 provincií. S Baskickom, Galíciou a Andalúziou patrí medzi „historické“ autonómie, ktoré majú niektoré širšie kompetencie ako ďalšie spoločenstvá. V októbri 2017 prijal autonómny katalánsky parlament rezolúciu o nezávislosti, ktorú madridská vláda vyhlásila za neústavnú a jej iniciátorov začala súdne stíhať. Najznámejším je prípad europoslanca Carlesa Puigdemonta. Vzhľadom na zložitosť katalánskeho problému sa ním nebudeme zaoberať, treba však vidieť, že ide o širšiu záležitosť, ktorá znepokojuje nielen Španielsko, ale jej riešenie môže mať dopady aj na separatistické procesy v iných štátoch EÚ.

Základy španielskeho parlamentného volebného systému

Dvojkomorový španielsky parlament ma historický názov Generálne kortesy a jeho súčasná podoba je upravená ústavou z roku 1978. Pozostáva z Kongresu poslancov (dolnej komory) s 350 kreslami a zo Senátu (hornej komory) s 266 miestami (počet nie je stály). Volili sa 15. Generálne kortesy so všetkými 350 poslancami a 208 senátormi (zvyšná časť senátorov je menovaná 17 autonómnymi spoločenstvami).

Kongres sa volí pomerným spôsobom zo zoznamov strán. Systém volieb je komplikovaný, lebo uprednostňuje provincie s najmenším počtom obyvateľov. Španielsko má 47 „polostrovných“  a 5 „iných“ provincií. 102 kresiel sa prideľuje po dvoch všetkým provinciám (ale Ceuta a Melilla, mestské enklávy na marockom pobreží, majú len jedno kreslo). Ďalších 248 kresiel sa prideľuje v pomere k počtu obyvateľov. V tomto systéme najľudnatejšie provincie „strácajú“ kreslá. Ak by sa všetkých 350 miest prideľovalo len podľa počtu obyvateľov provincií, zloženie kongresu by bolo podľa odborníkov iné. Kvórum pre vstup do Kongresu je všeobecne 3 %, ale v súvislosti s autonómnymi spoločenstvami z neho existujú výnimky.

Do Senátu sa volí na tiež na základe zoznamu strán, pričom voliči hlasujú skôr za jednotlivých kandidátov ako za strany. Voliči si môžu vybrať podľa veľkosti volebného obvodu od jedného do troch kandidátov. Senátormi sa stanú tí, ktorí získajú najviac hlasov.

Kandidovalo vyše 50 subjektov, pričom časť z nich sa uchádzala o miesto len v niektorých obvodoch. Oficiálna volebná kampaň sa začala 7. júla.

Výsledky volieb

Víťazom sa stala Ľudová strana, ktorá pôsobí od roku 1989, ale svoje korene kladie do roku 1976. Získala 33,05 % hlasov a 136 poslancov. Bude mať 120 senátorov.

Druhé miesto obsadila PSOE (svoj vznik kladie do roku 1879), za ktorú hlasovalo 31,70 % voličov a získala 122 kresiel. Bude ju zastupovať 72 senátorov.

Tretia bola strana Hlas (Vox). Bola založená v roku 2013 a označuje sa za pravicovo populistickú až radikálnu. Okrem iného kritizuje multikulturalizmus a migráciu z islamských štátov. Požaduje aj väčšiu centralizáciu štátu. Podporilo ju 12,39 % voličov a bude mať 33 poslancov, ale nezískala ani jedno senátorské miesto.

Nová volebná platforma Sumar (voľne preložené Spojenie), ktorá sa označuje aj za radikálne ľavicovú, získala 12,31 % hlasov a 31 poslancov. Bude mať aj jedného senátora.

V Kongrese bude zastúpená aj Republikánska ľavica Katalánska (Esquerra Republicana de Catalunya), ktorá svoje pôsobenie odvodzuje od roku 1931. Mala podporu 1,90 % voličov a získala 7 poslancov a 3 miesta senátorov. Ďalšia katalánska strana Spoločne za Katalánsko (Junts per Catalunya), ktorá je zaregistrovaná od júla 2018 a považuje sa za nekompromisného zástancu katalánskej nezávislosti, získala 1,60 % hlasov. Bude mať 7 poslancov a jedného senátora.

Zastúpenie v parlamente získali aj baskické strany. Koalícia baskických strán Jednota Baskicka (Euskal Herria Bildu), ktorá pôsobí od roku 2011, dostala 1,36 % hlasov a bude mať 6 poslancov a 3 senátorov. Za Baskickú národnú stranu (Partido Nacionalista Vasco – Euzko Alderdi Jeltzalea) hlasovalo 1,12 % voličov a bude mať 5 poslancov a 4 senátorov. Tri ďalšie regionálne strany (z Kanárskych ostrovov, Galície a Navarry) majú po 1 poslancovi a jedna z nich (navarrská) získala aj senátorské miesto.

Zo španielskej politickej scény sa stratili „liberáli“ – strana Občania (Ciudadanos), ktorá vznikla v roku 2006 v Katalánsku. Prvýkrát neúspešne kandidovali v rámci Španielska v marci 2008. V decembri 2015 získali 13,9 % hlasov. Najväčšiu podporu 15,9 % voličov dosiahli v apríli 2019, ale v nasledujúcich predčasných voľbách v novembri 2019 mali už len 8,8 % hlasov. Na týchto voľbách sa nezúčastnili s tým, že sa sústredia na voľby do Európskeho parlamentu v roku 2024.

Presná účasť na voľbách sa vzhľadom na ich charakter stanovuje ťažko. Španielske zdroje uvádzajú  70,40 %. Bolo to o 4,2 % viac ako v novembri 2019.

Zostavovanie novej vládnej väčšiny

Prieskumy preferencií pred voľbami naznačovali víťazstvo Ľudovej strany. V niektorých prípadoch to vyšlo aj tak, že so stranou Hlas môžu získať v Kongrese nadpolovičnú väčšinu. Pravicoví radikáli tak mali šancu stať sa prvýkrát od konca frankistického režimu vládnou stranou. Hlas však stratil 19 hlasov oproti voľbám v novembri 2019. V Kongrese vznikla patová situácia, lebo ani možné spojenectvo PSOE so Sumarom nemá dosť hlasov na väčšinu.

Vodcovia oboch najväčších strán Alberto Núñez Feijóo (je na čele Ľudovej strany od apríla 2022) a dosluhujúci predseda vlády Pedro Sánchez (predseda PSOE, ktorú vedie od júna 2017) začali rokovania o vytvorení vládnej väčšiny, prípadne o podpore nimi vedených vlád s cieľom predísť konaniu ďalších predčasných volieb. Riešenie majú v rukách katalánske a baskické politické strany. Počíta sa s tým, že rokovania budú ťažké a zdĺhavé.

Existuje určitá dávka optimizmu, že nakoniec sa zostaví vláda s väčšinovou podporu v Kongrese. Je však potrebná podpora najmenej troch z baskických a katalánskych strán, pričom najnekompromisnejšou voči obom blokom je Spoločne za Katalánsko (v ktorom má vplyv C. Puigdemont). Nie je vylúčené, že nakoniec budú vypísané ďalšie predčasné voľby, zrejme v decembri.

Zákon nestanovuje žiadnu lehotu pre vyjednávanie o zostavení vlády. Ak žiadny kandidát nezíska v parlamente väčšinu do dvoch mesiacov po prvom hlasovaní o predsedovi vlády, musia sa konať nové voľby.

V Španielsku došlo po Grécku k ďalšiemu víťazstvu pravice. Treba však povedať, že v Grécku je zostavenie vlády pre víťaznú stranu zjednodušené, lebo po veľmi problematickom nedemokratickom opatrení víťaz volieb získal „bonifikáciu“ 50 miest.

Nakoniec poukážeme na to, že vo viacerých štátoch EÚ sa dostali po voľbách v posledných rokoch do vlády (alebo ju podporujú) radikálne pravicové sily. Ide o Švédsko (od októbra 2022), Taliansko (od októbra 2022) a Fínsko (od júna 2023). Stretávame sa však s paradoxným až anomálnym fenoménom. Tieto vlády síce rôzne vystupujú proti EÚ (ktorá si, žiaľ, za to môže svojou deformovanou a neraz aj iracionálnou politikou), ale bez akéhokoľvek zaváhania podporujú agresívne militaristické kroky NATO a USA, čím si v posledných mesiacoch spôsobujú čoraz väčšie sociálno-ekonomické škody. Svet, ale najmä Európa, sa dostala do veľmi chaotického stavu, z ktorého, žiaľ, tak skoro nevidieť východisko.  

Článok bol publikovaný na www.veci-verejne.sk 25. júla 2023

(Celkovo 202 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter