Ovládl neomarxismus Západ?

Vedou se spory o to, kam patří ty ideové a politické proudy, jež bývají označovány jako levicově liberální, progresivistické anebo též neomarxistické. Zejména poslední z uvedených označení vzbuzuje nemalé rozpaky, někdy i emoce. Lze to pochopit. Těžko vysvětlit, že právě v době, kdy padnul východní blok založený na ideologii marxismu, by jakási forma (neo)marxistického myšlení mohla ovládnout Západ. Vítězství Západu v souboji dvou světových soustav by tím bylo poněkud zpochybněno. Zároveň by se jen obtížně vysvětlovalo, jak může neomarxistické myšlení rozšířené na univerzitách, v médiích a v politicky korektních stranách koexistovat s neoliberální kontrolou ekonomiky a politické moci.

Není složité prokázat, že progresivismus určité prvky neomarxismu vykazuje. Marx s Engelsem chválili buržoazii za to, že bez milosti rozmetala všechny normy a tradice, které svazovaly předchozí společnosti. Rozbila stavovské zřízení postavené na rodové příslušnosti, zbavila rodinu falešného pozlátka romantičnosti, svým globálním působením snížila význam národů, obrovsky revolucionizovala techniku, dopravu a celý způsob výroby.

Buržoazie zrušila staré tradice, zpochybnila až dosud závazné normy, překračuje všechny hranice dosavadního uspořádání života společnosti. Klasikové marxismu chtějí jít v rozkladu starého světa ještě dále. Požadují překročit hranice rodiny v její buržoazní podobě, ignorovat hranice států, neboť proletáři nemají svůj stát, do budoucna zpochybnit hranice profesí tím, že budou překonány omezenosti dané dělbou práce.

V tom všem liberální progresisté na marxismus navazují a v řadě ohledů ho radikálností svých požadavků dokonce ještě překonávají.

Naprosto sdílejí Marxovo rovnítko mezi revolucí a všelidskou emancipací. Rozdíl existuje „pouze“ v cestě, po které se neomarxisté vydali. Klasikové marxismu chtěli dovršit radikální odstraňování všech hranic ve sféře ekonomické, konkrétně v oblasti produkce. Vyzývali ke zrušení hranic, které jako jediné zůstaly pro buržoazii posvátné, tedy daných soukromým charakterem vlastnictví výrobních prostředků. Tím, že padne toto poslední tabu, bude kapitalismus překonán podobně revolučním způsobem, jakým on sám zrušil a odstranil předchozí společenské poměry.

Progresivisté chtějí lidskou emancipaci prosadit nikoliv v sektoru výroby, nýbrž ve sféře spotřeby. Klíč k vytvoření nové společnosti nehledají v oblasti ekonomiky, ale v oblasti kultury. Nemohou jinak, jsou plodem přechodu od klasické průmyslové společnosti ke společnosti služeb včetně industrializované kultury. Spotřeba má být revolucionizována tím, že věcí svobodné volby konzumenta se stane vše, co bylo až dosud považováno za přirozené a jednou provždy dané. Zatímco Marx chtěl revolucionizovat poměry v továrně, neomarxisté chtějí ještě radikálněji revolucionizovat poměry v supermarketu. Předmětem zcela svobodné volby spotřebitele se má stát země, ve které se rozhodne žít, složení rodiny, kterou touží založit, jeho rodová identita a jeho vlastní pohlaví.

Proto také mohou žít levicoví liberálové v tak úzké symbióze s pravicovými neoliberály. Proběhla mezi nimi jakási forma dělby práce ohledně toho, kdo co revolucionizuje. Zatímco neomarxisté odvážně překračují i poslední meze toho, co bylo až dosud bráno za přirozené a vrozené, neoliberálové se zaměřili na překračování omezení v dosahování profitu. Ti první postupují již od konce let šedesátých pod vlajkou ničím nebrzděné touhy, ti druzí se jen o něco později šikují pod praporem ničím neregulovaného podnikání. Nikde se to tak nehemží přívlastky „radikální“, „subversivní“, „extrémní“, „revoluční“ jako v manažerských příručkách od devadesátých let minulého století. Dozvídáme se z nich, že byznys provozovaný v zeštíhlených firmách uvolňuje kreativitu a podporuje nové způsoby myšlení, posiluje autenticitu každého ze zúčastněných, odstraňuje autoritářství, elitářství a zkostnatělou hierarchii, rozšiřuje etnickou diverzitu a vytváří multikulturní společnost.

Zatímco na kulturu orientovaní neomarxisté plédují po vzoru klasiků marxismu pro zrušení státu a vůbec jakékoliv formy moci a autority, na byznys zaměření neoliberálové berou stát na milost za podmínky, že bude zeštíhlen a řízen jako kterákoliv jiná firma. Oba proudy přitom postupují svorně ruku v ruce pod heslem: „Odmítači všech hranic, spojte se!“

(Uverejňujeme v spolupráci s českým webovým časopisom !Argument. Článok nie je určený pre šírenie na iných weboch.)

(Celkovo 578 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

4 Odpovede

  1. Ideológia je mocný čarodejník. Sprevádza celú históriu ľudstva. Po roku 1989 a ekonomickom bankrote socializmu (v praxi) bolo treba spôsobiť aj bankrot (znegovanie) jeho teórie marxizmu. Proces beží a vyvíja sa ďalej. Dôraz je zameraný na vznik a šírenie sa pojmologického a ideologického chaosu. Zrelativizovali sa a negujú sa staré definície, obliekajú sa do nového šatu a predtým pracne postavený ideologický dom marxizmu sa sýpe (zosypáva). A o to ide. Ľavičiari sa živelne diverzifikovali a „kapitál“ má pokoj. Kapitál platí „vedátorov“ diverzifikácie marxizmu, a títo pod pláštikom modernizácie marxizmu pre dnešnú dobu už marxizmus pekne krásne rozmontovali a nepoužiteľné súčiastky.

    Diverzia marxizmu v rozvetvení sa viaceré prúdy neomarxizmu sa deje úmyselne a cieľavedomo. Vznikol tak široký meánder neomarxizmu. A vybavené. Už niet jednej „vlajky“, ktorá dávala jeden (zjednocujúci) zmysel a za ktorú by sa ľudia práce postavili. Ľavičiari už sú rozdelení pod viacerými vlajkami a už si navzájom prestali rozumieť. Postuláty boli zrelativizované a už sú aj postavené proti sebe, konkurujú si, ktorý z nich je dôležitejší a bazálnejší. Jeden (tradicionalistický marxista) chce revolúciu v základe, vo výrobe, vo výrobných vzťahoch. Druhý (modernista a progresívec) chce revolúciu v spotrebe (“v supermarkete“). A už sú dvaja, inak rozmýšľajú a len tak skoro sa medzi sebou nezhodnú a nedohodnú. Ten druhý, spotrebista, nedovidí na to čo mu ten prvý, výrobar, hovorí, že rozhodujúci je ten základ – kto, ako a čo vlastní v ekonomicky produktívnej sfére (nejde len o výrobu), teda kto vlastní a riadi podniky výrobné, obchodné, finančné, poisťovacie a ďalšie, a kočíruje všetky ekonomické procesy. Spotrebista sa cieli na jednoduchšie pojatie sveta (on zložitosti nemá rád), jeho záujem je zacyklený len na „spotrebu“ a „supermarket“. Zmieňujem to symbolicky.

    Nejakí (liberálni) progresivisti alebo ľavicoví liberáli? Títo, či zprava alebo zľava, sú (z hľadiska obsahu a podstaty) skôr živelní anarchisti, teda voľnomyšlienkári a vetroplachovia, so sklonmi k individuálnemu exhibicionizmu, ktorí vidia len seba a sú sami pre seba „pukom sveta“. Na takých svet nikdy nestál a stáť nebude. A to preto, že vidia a preferujú len svoje individuálne ego a širšie všeľudské (kolektívne) prirodzené hodnoty – ako rodina, úcta aj druhým ľuďom, úcta k tradíciam, úcta k práci ako prirodzenému zdroju obživy, slušnosť, úcta k zákonom, poriadku a spravodlivosti, vlasť a ďalšie hodnoty – na ktorých svet vždy stál (a aj bude stáť), im máločo hovoria, resp. sú pre nich menej dôležité ako je ich vlastné sebavyjadrenie a ukazovanie sa, že existujú a čosi pompézne chcú. Chcú akési mimoriadne uznanie, hoci niet prečo. Chcú zaujať nejaké postavenie, hoci nebudú vedieť s ním rozumne a zmysluplne narábať. Proste anarchisti v novom šate, ale stále vedľajší produkt (s nevalnými a anti-sociálnymi vlastnosťami), ktorý len komparzuje popri vývoji hlavného prúdu ľudstva.
    Takže v jednoduchosti povedané, žiaden neomarxizmus Západ neovládne. Nemá na to ani dosť (zdravého) rozumu, ani (vôľový) potenciál, ani stratégiu. Neomarxizmus v jeho divezifikačných podobách (viacerých, akoby modernizačných konceptoch) spôsobuje len o to väčší zmätok a dezorientáciu v hlavách mladých ľudí. Hlavný prúd reality života Západu, aj tzv. Transatlantickej civilizácie, je celkom iný. Západ ovláda kapitál (globalizačný kapitál) a tak to aj ešte aspoň niekoľko desaťročí bude. Hranicou (objektívnou hranicou) bude blížiaca sa ekologická kataklizma (deficit potravy), či Rusko udrží svoju nezávislosť a celostnosť (pod veľkými tlakmi zvonku a menšími zvnútra), a či Čína dovtedy vydrží ako pomerne efektívny protagonista „Tretej cesty“ (i keď tiež ešte nedokonalej).

    1. Ak marxista vychádza z princípov pohybu materiálneho sveta, tak logicky dospeje ku globalizácii. K špecializácii jednotlivých krajín, národov, v rámci globálnej deľby práce, pretože to prináša vyššiu PP, efektivitu a úsporu nákladov na výskum, vývoj, výrobu. Integrácia v EÚ a globalizácia priniesli zlacnenie výroby znižovaním nákladov.

      Značná časť ľavicových síl, napr. aj KSS podporu Š. Harabina, odmietaním globalizácie sa postavila proti prirodzenému pohybu materiálneho sveta a stratila kontakt s realitou, stratila vplyv na tieto procesy.
      Pretože si mýli globalizáciu s imperializmom. S pokusom kapitálu využiť prirodzenú ekonomickú tendenciu k integrácii a globalizácii k vybudovaniu svetového impéria. Ak do r. 2018 bol rozdiel medzi nimi slabo viditeľný, po začatí obchodnej vojny USA proti Číne a koncepcii oddeľovania sa Západu od Číny a Ruska by tieto rozdiely mali byť jasné aj tzv. antiglobalistom.
      Veď dnes je Západ presadzovateľom antiglobalizácie, ale zároveň budovania západného impéria (svet podľa západných pravidiel) a naopak, Čína je presadzovateľom globalizácie. Pretože jedine cez ňu ide presadiť spoločenský pokrok, vyššiu efektívnosť ekonomiky a spoločnosti. A to si vyžaduje už aj globálnu správu ekonomiky, dopravy, energetiky, bezpečnosti, ekológie.

      Antiglobalisti bojom proti globalizácii a globálnej správe prakticky podporujú americký/západný imperializmus. Pretože ak neexistuje demokratická globálna správa, svet z pozadia spravujú nevolené temné západné štruktúry.

  2. Neomarxizmus nie je marxizmus
    Odpoveď na tieto otázky sa nachádza v samotnom marxizme. Tieto dve podoby marxizmu by sa dali označiť zjednodušene ako
    Objektívny (vedecký) marxizmus, na materiálnom determinizme založený marxizmus. Založený na racionalizme, skúmaní zákonov pohybu materiálneho sveta.
    Subjektívny (iracionálny) marxizmus, založený na indeterminizme, na iracionalizme, subjektívnych predstavách a výklade spoločnosti.

    Marxizmus chápe dejinný vývoj ako striedanie spoločensko-ekonomických foriem: prvobytnej formy (pri preskúmaní zistíme, že sa skladá z 3 SEF), nevoľníckej SEF (zahŕňajúcej despocie, klasickú otrokársku formu a feudalizmus), kapitalizmu, socializmu atď. Ich striedanie nesie so sebou cyklickosť vývoja prostredníctvom zhodných štádií: štádium vzniku, klasická podoba SEF, krízové štádium, zanikanie SEF.
    Prvé štádiá sú logicky založené na racionalizme, vede, pretože nastupujúci systém potrebuje objektívne, vedecké poznatky na svoj rast, rozvoj. Tak je to pri nevoľníckom systéme, so začiatkom pred 5100 rokmi, pri nástupe kapitalizmu po r. 1368 (je charakterizovaný ako descartovsko-newtonovský racionalizmus), alebo po nástupe socializmu po r. 1928.
    Druhé, klasické štádium znamená stabilizáciu systému.
    Tretie, krízové štádium – je to, čo nás teraz zaujíma.

    Pri nevoľníckom systéme ide o feudalizmus, ktorí mnohí filozofi dejín nezaraďovali do hlavného prúdu dejín. Kvôli jeho iracionalite, vláde tomizmu a úpadku, vojnám, povstaniam, morovým epidémiám.
    Tretie, krízové štádium kapitalizmu nastupuje po r. 1848. Znamená nielen krízu princípu voľného trhu, vzniku monopolov, ale aj krízu buržoáznej klasickej vedy, ekonómie, fyziky, filozofie. Klasická buržoázna PE sa rozpadla na niekoľko prúdov, klasická fyzika po rozpade atómu (objave rádioaktivity) tiež, buržoázna filozofia prechádza (najmä pri vysvetľovaní spoločenského pohybu) od racionalizmu k iracionalizmu cez filozofiu Schopenhauera, Nietzscheho, existencialistov….
    Buržoázia sa zľakla revolučnosti más, revolučnosti marxizmu, spoločenské vedy sa stali príťažou. Pozrime sa, koľko vedeckých objavov sa udialo v spoločenských vedách v 20. st.

    Tretie, krízové štádium socializmu začalo v r. 1988 a nesie v sebe tie isté črty. Prechod od marxistického determinizmu, vedy, racionalizmu k iracionalizmu. Ľavica po r. 1989 sa prakticky vzdala marxizmu v jeho klasickej , deterministickej podobe. Jeho metóda, dialektický materializmu, je totiž revolučná, hovorí o prechodnosti socializmu a potrebe prekročiť aj socializmus a ísť ďalej. To dokázal prijať máloktorý funkcionár a komunisti, pretože to znamenalo ísť z istoty overenej podoby do neistoty, hľadania, straty svojej identity, sociálneho zaradenia.
    Mám to dobre overené z diskusií na ľavicových fórach, stránke KSS. Ak som napísal, že socializmus je veda a mali by sme pohyby po r. 1989 analyzovať vedecky, odpoveďou mi bola hnevlivá nevraživosť, vraj socializmus vedu nepotrebuje, ľavičiari bežne útočili na marxistov. Značná časť ľavice podľahla anarchizmu, zavládol subjektivizmus, iracionalita.

    Ak som písal o tom, že po r. 1989 aj socializmus mal byť vystriedaný vyšším typom spoločnosti, vraj prečo obhajujem návrat ku kapitalizmu. Prejavila sa tu neschopnosť prijať potrebu zmeny.
    Ľavica dnes má všeobecnú neschopnosť pochopiť, že po r. 1989 nejde o hľadanie nástupcu kapitalizmu, ale o hľadanie nástupcu socializmu. Otázka teda nestojí, čo po kapitalizme, ale čo po socializme.

    V tomto drobnom „detaile“, potrebe progresívneho vývoja po vyčerpaní potenciálu socializmu spočíva príťažlivosť progresívnej ideológie pre mládež. A keďže ľavica tento detail nepochopila a spája sa s konzervatívno-národnými silami, prezentuje sa skôr ako konzervatívna ako progresívna sila (hoci ľavica zo svojej podstaty môže byť len progresívna) a neponúka spoločnosti svoju podobu spoločenského pokroku, využila to buržoázia a ponúka kapitalistickú verziu progresu v podobe drobných nepodstatných kozmetických úprav a „vylepšení“ spoločnosti v podaní Progresívneho Slovenska.

    To vysvetľuje aj paradox, prečo po páde socializme v Európe nastúpil neomarxizmus. Marxizmus je objektívnou potrebou tejto doby, tak si ho kapitalizmus prispôsobil svojim potrebám. Neomarxizmus je teda subjektívnou, zdeformovanou podobou marxizmu. Nevychádza z princípov pohybu materiálneho sveta, ale zo subjektívnych predstáv o formovaní sveta. A v podstate ho vyznáva absolútna väčšina ľavičiarov (odhaduje na 99 %), bez ohľadu na to, že nesúhlasia s LBGT agendou buržoáznych progresívcov. Pretože nevychádzajú z deterministickej podoby marxizmu, ale indeterministickej.

  3. Ešte k otázke, prečo kapitalistický progresivizmus na rozdiel od marxizmu kladie dôraz na spotrebu, konzum a nie výrobu. Spotrebná ideológia vyplýva zo zákonov vývoja materiálneho sveta, materiálnej výroby. Všetky spoločenské systémy, pre niektorých – izmy, sú v prvom rade materiálnymi objektmi a ak ich budeme skúmať v tejto rovine, všeličo sa stane jasnejším.
    Každý materiálny objekt s konkrétnym systémom väzieb je schopný viazať len konkrétne množstvo matérie, energie a informácií. Alebo tiež, ekonomický rast všeobecne je nekonečný, ale pre konečnú formu konečný. Tak ako to platí pre prvky chemickej sústavy, tak to platí aj pre spoločenské systémy, keďže ide o materiálne objekty. Stačí sa pozrieť na to, aké škody dokázal narobiť nematerialistický, subjektivistický (vraj hodnotový) postoj k otázke nákupu energií v EÚ.

    V tomto zmysle ak spoločenský systém naplní svoju kvantitatívnu mieru sociálnej energie, matérie, informácií, prestane byť schopný ďalej ekonomicky rásť, viazať, spotrebovať viac. Objaví sa problém nadvýroby. Všetko navyše „vyžiari ako urán“, spáli, zakope do zeme, každá katastrofa preň začne byť požehnaním, pretože ničí, aby sa uvoľnil priestor na budovanie.
    Krízy z nadvýroby sa v kapitalizme objavili po r. 1848.
    Krízy z nadvýroby kapitalizmus riešil koncentráciou a centralizáciou kapitálu, vznikom monopolov. To si ale vyžiadalo socialistickú reguláciu a plánovanie (keynesiánsku, štátnu ekonomiku), teda prevzatie množstva prvkov socialistickej formy, čím sa vytvoril socializovaný post-klasický kapitalizmus.
    Jedným z dôležitých krokov, ktorým systémy riešia problém nadvýroby, je presun investícií a pozornosti z výroby do oblasti spotreby, do podpory spotreby. Kedy rast ekonomiky, HDP je ťahaný viac spotrebou domácností ako investíciami. Záleží potom, aká je štruktúra spotreby domácností, či podporuje vzdelanosť, kvalifikovanosť, kultivovanosť, alebo ide viac do oblasti šoubiznisu, ap.
    Spotrebný model určitý čas pomôže udržať skromný ekonomický rast, ale nemá dlhodobý efekt, postupne sa tento model úplne vyčerpá a rast zastaví. To sa dnes deje s úplným vyčerpaním rastového potenciálu Západu. Dlhý čas ho tiež dotovali koloniálne zdroje, dnes aj tu naráža na prekážky.

    Často sa tvrdí, že problém nadvýroby sa dotýka len kapitalizmu. Dotýka sa všetkých systémov, pre všetky platia zákony pohybu materiálneho sveta.
    Na tento problém vyčerpanosti ekonomického rastu narazila aj otrokárska Rímska ríša. Bola mocná, blahobytná a predsa sa rozpadla. Narazila na svoje limity

    Otázka nadvýroby v socializme. Problém nadvýroby sa dotýka po r. 1989, resp. po r. 1998 aj socializmu.
    Socializmus v Číne sa tiež musel reformovať, prijať mnoho prvkov novej formy – globálnej formy. A keďže po r. 2018 USA začali obchodnú vojnu proti Číne a proces deglobalizácie (Amerika na prvom mieste), čínsky ekonomický rast narazil tiež na kvantitatívne hranice socialistickej formy a problém nadvýroby. Veľkých výrobných kapacít v oceliarstve, stavebníctve, automobilovom priemysle, ap., ktoré strašia západných politikov a výrobcov.
    Preto Čína pred pár rokmi zaviedla dvojitý ekonomický okruh: domácu spotrebu a teda aj potrebu konzumnej spotreby domácností (čím sa vytvára konzumný socializmus) a zahraničný obchod. Ak domáca spotreba bude orientovaná prorastovo, nemal by byť problém. Ak konzumne, po čase sa tento model vyčerpá.
    To chápu aj čínski predstavitelia, ktorí presadzujú všestrannú globálnu deľbu práce (spoločne zdieľanú budúcnosť ľudstva), voľný globálny obchod (Pásmo a cesta, investície do infraštruktúry, najmä dopravnej po celom svete) na spravodlivých princípoch a rovnocennosti. Bez globalizácie, globálneho riadenia a správy dnes nie je možné riešiť problém nadvýroby a ďalšieho ekonomického rastu civilizácie, za podmienok ekologickej udržateľnosti, rovnováhy s prírodou, teda chápania ľudskej civilizácie ako harmonickej súčasti prírodného a vesmírneho vývoja. A práve Čína má jasné prednosti v celistvosti pohľadu na svet, chápaní jednoty človeka, prírody a vesmíru.

    Ak pred 650 rokmi začal prechod ľudstva z civilizácie mestských štátov na úroveň národných štátov, dnes prebieha proces prechodu civilizácie národných štátov na globálnu úroveň. Do tohto stavu dospela výrobno-technologická úroveň, dnešné technológie majú globálny rozmer. Tak ako predtým vývojový proces nezrušil ani rodinu, ani mestá, tak globálna deľba práce nezruší ani národy a národné štáty. Práve naopak, globálna deľba práce si vyžaduje špecializáciu a rozmanitosť.
    Bojom proti globalizácii ponechávame globálne riadenie v prospech imperiálnych záujmov Západu. A odďaľujeme riešenie viacerých závažných problémov, napr. globálnej meny a globálneho finančného systému. Naivné názory o návrate k používaniu národných mien v globálnom obchode sa ukázali ako silne neefektívne (napr. Ruska s Indiou) a iba udržiavajú pri živote dolár ako globálnu menu. Pretože globálny obchod potrebuje globálnu menu a globálny finančný systém. Ale riadený transparentnou globálnou správou a nie jednou krajinou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter