Súčasným trendom v politike je neľútostný boj o moc, pričom sa politici neštítia vôbec ničoho. Rozdeľovanie spoločnosti na tých našich a tých iných, zlých, pokračuje rovnako ako stupňovanie nenávisti medzi opozíciou a koalíciou.
Ponovembrové vlády sa správali v duchu príslovia „Vrana vrane oči nevykole“. Žiadna vláda v novodobej histórii až do nástupu Igora Matoviča sa neuchýlila k politickým represáliám a prenasledovaniu bývalých vládnych predstaviteľov, aj keď neraz by bolo za čo. Nerobili tak z milosrdenstva, ale z pragmatizmu. Vlády Dzurindu, Fica, Radičovej i Pellegriniho si uvedomovali, že každá vláda je tu len dočasne a takýto postup by sa mohol obrátiť proti nim v prípade zmeny vlády. Kolotoč útokov na politických oponentov by sa nemusel nikdy zastaviť.
Malý návrat do histórie
Dlhodobo sledujúc slovenskú politickú scénu musím konštatovať, že bývalí funkcionári komunistickej strany boli v porovnaní s takmer všetkými členmi vlád od vzniku samostatnej SR, počas celých 31 rokov, len pioniermi, učňami či slabým čajovým odvarom, pokiaľ ide o zlodejčinu, korupciu či prenasledovanie až krágľovanie politických protivníkov.
Tí starší si iste pamätajú, čo sa na Slovensku dialo po politickom a ekonomickom prevrate v Novembri 89. Najskôr došlo k odstraňovaniu komunistov, často len radových členov KSČ, prakticky zo všetkých vedúcich funkcií v štátnej správe, školstve, ale i z bežných hospodárskych funkcií. Napriek nenávisti, ktorá sa od roku 1989 stupňovala, nedošlo k trestnému stíhaniu a zatváraniu funkcionárov KSČ, nedošlo k vážnejšej klasickej politickej pomste nových vládnucich kruhov. Stalo sa tak nielen pre pokojné odovzdanie moci, ale možno i preto, že väčšinu komunistov okrem politických rozhodnutí nebolo začo stíhať.
Po vzniku Slovenskej republiky nastalo kontroverzné obdobie mečiarizmu. Došlo k únosu syna prezidenta Kováča, k vražde Remiáša, Mečiarovým amnestiám a ďalším neprávostiam, ktoré sa niekoľko rokov prešetrovali. Amnestie boli napokon zrušené, no žiadne zatváranie domnelých či skutočných aktérov týchto udalostí sa nekonalo. Prečo asi?
Dve vlády Dzurindu, ani tri vlády Fica sa neuchýlili k represáliám
Napriek víťazstvu Mečiarovho hnutia HZDS vo voľbách v roku 1998 len opozícia dokázala zostaviť funkčnú vládu. Prvá Dzurindova vláda sa snažila presadzovať najmä ekonomické reformy, privatizovať, a tak nemala čas a často ani chuť trestne stíhať predstaviteľov bývalej vlády HZDS, SNS a ZRS.
Dve Dzurindove vlády mali niekoľko vážnych káuz. Medzi tie najzávažnejšie patrí známa Gorila, predaj zlatých nosníc slovenskej ekonomiky, ako SPP, energetické závody, Gabčíkovo spolu s celou veľkou privatizáciou či samotné financovanie SDKÚ. Šetrilo sa, šetrilo, aby sa na konci dňa nič nevyšetrilo.
Tri Ficove vlády tiež neprejavili takmer žiadnu iniciatívu pri hľadaní a potrestaní vinníkov vážnych prešľapov Dzurindových vlád. Preto si teraz dovoľujú hovoriť do politiky Mikuláš Dzurinda s Ivanom Miklošom, namiesto toho, aby ticho čupeli za pecou dúfajúc, že sa na nich zabudne.
Ani prvé dve vlády Roberta Fica sa nevyhli kauzám a Iveta Radičová mala síce chuť stíhať Fica a jeho nominantov, nemala však na to schopnosti a pre rozpad jej vlády ani čas.
Čistky a prenasledovanie opozície zaviedol Igor Matovič
Víťazstvo hnutia OĽaNO vo voľbách 2020 prinieslo na Slovensko dovtedy nevídanú nenávisť, revanš voči porazeným, osobitne voči Smeru-SSD, hoci nemali na to relevantný právny dôvod a prakticky nebolo za čo. Zakrývali to bojom proti korupcii, ktorej boli často sami súčasťou, či bojom za demokraciu, ku ktorej chceli dospieť nedemokratickými metódami, čo smerovalo až k možnej totalite. Hovorili o posilňovaní právneho štátu, no v skutočnosti konali protiprávne. Zneužili na to pandémiu Covid 19, počas ktorej obmedzovali ľudské a občianske práva a demokraciu. Vyvolávali nenávisť voči neočkovaným, obmedzovali pohyb občanov. Covid zneužili aj na obohacovanie pri nákupe testov a vakcín, z ktorých státisíce sa nikdy nepoužili. Netransparentnosť a nehospodárnosť pri nákupe vakcín potvrdil najnovšie i NKÚ SR.
Osobitnou súčasťou honu na čarodejnice bol nástup OĽaNO, ale i Sme rodina, SaS a Za ľudí na prenasledovanie Smeru-SSD a celej vtedajšej opozície. Došlo k vykopávaniu dverí, k obvineniam, ktoré neraz nemali právny základ, k zatváraniu politických oponentov, čo smerovalo k politickému teroru.
Vojna na Ukrajine došla Matovičovi a spol. vhod. Končil sa Covid, a tak potreboval nový dôvod na prenasledovanie nepohodlných ľudí. Každý, kto mal iný názor na odovzdávanie našej vojenskej techniky, ako systém S-300, štrnástich Migov 29, transportérov, munície a inej bezbrehej podpore Ukrajiny na úkor vlastných občanov, bol nepriateľ vlády či dokonca štátu.
Žiadne zľutovanie, len zášť, zákernosť a manipulácia národa sa stali hlavnou metódou bizarnej postavičky slovenskej politiky Igora Matoviča, človeka so všetkými príznakmi psychopata popísanými v odbornej literatúre. On sa považoval za spasiteľa a poloboha, no neuvedomoval si, že na konci dňa bude práve on obeťou nenávisti, ktorú vyvolal a buď skončí vo väzení, alebo v lepšom prípade na dlhodobom psychiatrickom liečení. Mimochodom, kde je vlastne teraz?
Nakoniec sa celá tá nenávisť bývalým vládnym stranám vypomstila vo voľbách 2020 a teraz je Sme rodina a Za ľudí prakticky mimo hry, OĽaNO je nad priepasťou a SaS sa potáca na hrane zvoliteľnosti.
Politickí amatéri nepochopili, čo nastane po ich bačovaní
Triapolročné obdobie deštrukcie právneho štátu, demokracie a prenasledovania opozície nemohlo zostať bez následkov. Teraz sa čudáci z Matovičovej koalície i Progresívneho Slovenska čudujú, čo sa to vlastne deje. Postupne sa im vracia všetko to zlo, ktoré sami páchali.
Zneužívanie polície, špeciálnej prokuratúry na zastrašovanie až likvidáciu politických oponentov sa Matovičovo-Hegerovej a Ódorovej vláde vracia ako bumerang.
Zrazu opozícia zo SaS či z OĽaNO premenované na Slovensko hovorí pri náprave ich vlastných chýb o rozvrate právneho štátu. Všetci opozičníci sú prekvapení a čudujú sa konaniu koalície, ktorá robí presne to, čo sami robili, keď boli vo vláde, keď mali v rukách moc. Zabudol vôl, že teľaťom bol. Možno si len pripomenúť Matovičove zárezy na pažbe, Remišovej pexeso, kde si vyčiarkovali ľudí, ktorých trestne stíhali, zavreli či aspoň zdiskreditovali. Zabudli aj na Šimečkove opakované vyhrážky o boji proti Smeru-SSD „až do úplného konca“, čo sa im pri atentáte na premiéra takmer podarilo. Opozičné strany, osobitne PS a SaS akosi pozabudli na známe porekadlo „Ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva“.
Rozhodne neobhajujem všetky kroky koalície. Viaceré z nich boli a sú na hrane zákona, a najmä často zbytočne vyvolávajú vášne. Ide najmä o Trestný zákon a personálne čistky, výmeny všetkých a všade z dielne ministerstiev spravodlivosti, vnútra, ale najmä ministerstva kultúry, životného prostredia, zdravotníctva a pôdohospodárstva.
Záverom
V slovenskej politike sa toho veľa nezmenilo, len Matovičovo zlo OĽaNO sa čarovným prútikom zmenilo na Slovensko a najväčšou pliagou Slovenska sa stalo namiesto OĽaNO práve PS spolu so SaS.
Nechcem byť pesimista, ale zdá sa, že u nás stále platí „Život je ako preteky, pravda zvíťazí, len keď nebeží lož“. Dúfajme, že raz to spolu zmeníme.
Jedna odpoveď
Ako spoločnosť sme nabehli na vlnu „revanšizmu“. Iste to nie je zdravé, ani k zlepšeniu spoločenskej klímy a politickej kultúre to nepomôže. Naopak. Revanšizmus už zapustené korene bude len posilovať. Ten intenzívne konfrontačný štýl Matoviča, Naďa, Remišovej, Kolíkovej, ale žiaľ aj ďalších, (ako akcia) vyvolal svoje bumerangové následky. Ale súčasná koalícia by si tiež mala dávať pozor, aby neskĺzla na úroveň „Matovičizmu“, lebo by to bolo len prevzatie štafety v tej istej eskalačnej disciplíne (konfrontačná cesta do Pekla). A to je slepá ulička. Presnejšie v spoločnosti sa usalaší „dedinská hádka“ (20. storočia) ako bežná úroveň („kvality“) politickej komunikácie (21. storočia). A bude sa dlho cyklicky reprodukovať. Zmnožená akcia vyvoláva kauzálnu reakciu a pokračovanie procesu v cykloch.
Tá úzko-účelová kampaň („modernizačnej“) reformy Trestného zákona – ako politická udalosť a „originál“ akcia z dielne súčasnej koalície – výjde zase túto koalíciu „draho“. Je (bolo) to príliš „okaté“ ako (adresná) politická objednávka a cielená nepriama amnestia pre určitú málopočetnú skupinu osôb (oproti mase bežných občanov), a založilo to novú politickú tématiku na dlhšiu perspektívu, ktorá bude v spoločnosti a v politike rezonovať po dĺžke viacerých rokov, nielen toto volebné obdobie (tým sa to neskončí). Bol urobený mohutný precedens účelovej úpravy kodifikovaného práva (a je jedno, čo o tom povedal Ústavný súd SR, že to nepresiahlo formálne ústavno-právne hranice). Totiž v spoločnosti i bez toho fungujú rozbujnelé neresti chytráctva, účelového klamstva, a podvodného správania. Skrátka, v pomeroch liberálnej demokracie a liberálnej trhovej ekonomiky ľudia „si dovoľujú“ (!). Ale toto (takéto) „dovoľovanie si“ má aj svoje kyslé plody, má svoje obete a spôsobené škody. Množí sa masa ľudí, ktorí boli poškodení takým či onakým trestným konaním a aktéri tohto (takéhoto) konania neboli účinne potrestaní a ani nevyrovnali škody, ktoré napáchali. Na Slovensku aj do novely Trestného zákona bolo trestné konanie pričasto manipulované. A to sofistikovane. Je tichou verejnou pravdou, že zločinci (podvodníci) si radi cez svojich advokátov (alebo iných sprostredkovateľov, „lobistov“) priplatili k orgánom činným v trestnom konaní, lebo veď išlo (a ide) o veľa. A z naklamaných a nakradnutých peňazí sa ľahko upláca. Neboli ťažko zarobené, preto ani nemajú „ťažkú váhu“. Sloboda za to stojí.
Takže do takejto neutešenej spoločenskej atmosféry (kde občania si ustálene myslia, že každý druhý prokurátor, vyšetrovateľ PZ, a sudca je skorumpovaný, teda pomer 50:50), tak už do pomerov tohto existujúceho polo-marazmu (ako v stávkovej hre) vbehne ešte odľahčujúca reforma trestného práva, Trestného zákona. Táto udalosť dá (prejaví) svoje agregované negatívne dôsledky. Misky váh (slepej) spravodlivosti nepustia. Ale netreba tú „slepotu“ ešte aj dimenzovať do rozmerov spoločenskej neúnosnosti. To je politicky riskantné. Občania (voliči) všetko neskonzumujú.