Pôvodne mal byť tento článok publikovaný ako rozhovor pre regionálne noviny MyTopoľčany, ale editor denníka SME, pod ktorý tieto noviny patria, sa rozhodol nezverejniť ho, vraj kvôli subjektivite. Skôr pravdepodobné je to, že sa mu moje odpovede na niektoré otázky veľmi milej, mladej a korektnej redaktorky nepáčili. A k tej subjektivite možno vlastne dodať len toľko, že žiaden politický vedec, akokoľvek sa bude snažiť o prísnu objektivitu a popis faktov, sa úplne nevyhne určitej subjektivite svojich výpovedí – ani my nie sme stroje, máme nejakú minulosť, formovali nás rodina, škola, spoločnosť, určité idey a myšlienky, hodnoty a teórie, ovplyvňuje nás spoločenská a politická realita. Aj Heywood v tejto súvislosti pripúšťa, že neutralita, objektivita a nestrannosť je v politologickej analýze nedosiahnuteľný cieľ a nepriznať si to je oveľa nebezpečnejšie ako priznaná predpojatosť politického vedca. Dôkazy nepriznanej predpojatosti sme mohli a stále môžeme vidieť a počuť vo výpovediach niektorých dvorných „politológov“ slovenských médií.
Ale vráťme sa späť k téme, ktorou je druhé kolo prezidentských volieb na Slovensku. Vo všeobecnosti sa očakávalo, že to bude tesný súboj. Aspoň teda niektorí odborníci to predpokladali. Keď sme sa o tom rozprávali s kolegyňou, tá tiež očakávala maximálne 2 % rozdielu medzi víťazom a porazeným; môj predpoklad bol nad 10 % rozdielu v prospech Petra Pellegriniho. Ten nakoniec aj zvíťazil s pekným rozdielom 6,25 % vo všetkých krajoch, okrem Bratislavy. V niektorých krajoch však bol tento rozdiel až dvojciferný a prekonal aj môj pôvodný odhad. Prekvapila aj volebná účasť, druhá najvyššia v histórii priamej voľby prezidenta na Slovensku. V druhom kole stúpla skoro o 10 percent. Už po prvom kole sa odhadovalo, že niektorí voliči Smeru zostali doma a na prvom kole sa nezúčastnili. Možno tým vysvetliť aj to, prečo Ivan Korčok získal 42,51 % a Peter Pellegrini 37,02 %. V druhom kole dostal Pellegrini hlasy voličov niektorých zvyšných kandidátov – najmä Forróa a Harabina a možno aj Kotlebových voličov. Ale dôležité je, že sa zúčastnili aj takí voliči, ktorým v prvom kole nevyhovoval ani jeden kandidát, a preto čakali na druhé kolo. Trošku mi to pripomína situáciu, keď mnohí francúzski ľavicoví voliči v roku 2002 volili v druhom kole prezidentských volieb „so štipcom na nose“ pravičiara Jacqua Chiraca v strachu pred ultrapravičiarom Jeanom-Mariem Le Penom. A utvrdilo ma to aj v predpoklade, hoci ho nemám ničím podložený – zatiaľ –, že v druhom kole sa mobilizovali najmä voliči, ktorí sa obávali, že sa do prezidentského paláca dostane predstaviteľ predchádzajúcej vlády, s ktorou si spájajú nútené testovanie – tzv. druhé SNP a nútené očkovanie neodskúšanou, experimentálnou látkou počas pandémie. Mnohé, často nezmyselné pandemické opatrenia, výrazne obmedzujúce základné ľudské práva a slobody – najmä osobnej slobody a slobody pohybu – zbytočné úmrtia počas pandémie, smrť Milana Lučanského a iných vo väzbe, podpis a ratifikácia obrannej dohody s USA, ktorá umožňuje rozmiestňovanie a prítomnosť amerických vojsk na území SR a obmedzuje suverenitu Slovenska, čo je v rozpore s odkazom Novembra ´89, ako aj v rozpore s tým, čo si o tom myslí väčšina občanov Slovenska. Spájajú si s ním aj aroganciu elít a nadávky do opíc a dezolátov, zaradenie J. Hambálka na sankčný zoznam EÚ, rozdanie všetkej vojenskej techniky na Ukrajinu, a potom sú to aj kultúrnoetické otázky, najmä silené pretláčanie LGBTQ+ ideológie.
Samozrejme, podobne sa mobilizoval aj druhý tábor, reprezentovaný Ivanom Korčokom, ktorý sám seba považuje za toho „slušnejšieho, demokratickejšieho, vzdelanejšieho, vyznávajúceho západné hodnoty“, a preto oprávneného vládnuť a rozhodovať. Mimochodom, takto isto sa svojho času prezentovala aj kandidátka na prezidenta Iveta Radičová, čo ju v očiach voličov značne diskvalifikovalo. Takéto ponižovanie voliča nie je ani slušné, ani strategické a volič je na to mimoriadne citlivý. Pokiaľ ide o Ivana Korčoka, už po prvom kole bolo zrejmé, že dosiahol svoj mobilizačný strop, aj keď sa mu podarilo získať dodatočných 285 316 hlasov. Peter Pellegrini však získal navyše až 574 537 hlasov a obaja dodatočne zmobilizovali 9, 23 % nových voličov.
O čom hovorí takéto víťazstvo Petra Pellegriniho?
Predovšetkým o tom, že na Slovensku je rozpor medzi veľkými mestami (Bratislava, Košice) a regiónmi obrovský, že veľké mestá v celoslovenskom hlasovaní nedokážu presadiť svojho kandidáta, pretože sa nevedia vcítiť do problémov a potrieb regiónov a vidieka. A naopak, že „pseudoproblémy“ veľkomesta nedokážu osloviť regióny, ktoré každodenne doslova zápasia o prežitie a riešia problémy, ktoré veľké mestá riešiť nemusia. Volili preto kandidáta, ktorý nebol v prvom rade spojený s predchádzajúcimi troma vládami – s Matovičovou, Hegerovou a Ódorovou. Volili kandidáta, ktorý v ich očiach bude skôr upokojovať a spájať spoločnosť a v minulosti už preukázal, že vie nachádzať riešenia v krízach. Pripomínam, že práve Pellegrini viedol vládu po vražde novinára Kuciaka v roku 2018 a odovzdával vládu po voľbách 2020 do rúk Matoviča – víťaza volieb – v čase začínajúcej sa pandémie. Navyše, Pellegrini počas celej kampane pôsobil pokojne a uvoľnene, snažil sa osloviť široké spektrum voličov, elitársky sa nevyhraňoval.
Ak by sme mali hovoriť o dôvere v ústavné inštitúcie, tradične sa vo všeobecnosti vysokej dôvere občanov tešila práve funkcia prezidenta. Spôsobuje to do značnej miery aura, respektíve dojem nadstraníckosti tejto funkcie, do ktorej si občania vyberajú konkrétnu osobu priamymi voľbami. Tá má reprezentovať všetkých občanov, preto je vnímaná ako nadstranícka, všetkých občanov zahŕňajúca a všetkých „objímajúca“. Paradoxne, najnižšiu dôveryhodnosť v slovenskej spoločnosti zaznamenáva pravidelne najdôležitejší, najvyšší ústavný orgán, a to slovenský parlament. Od vypuknutia pandémie však na Slovensku výrazne klesala dôvera vo všetky vládne, verejné a vedecké inštitúcie. Najväčší pád nastal medzi aprílom 2020 až aprílom 2022. Najdôveryhodnejším verejným subjektom sa stali samosprávy, ktorým v roku 2022 dôverovalo 36 percent respondentov, popularita prezidentky klesla na 21 percent a vláda SR sa v roku 2022 tešila z 12 percent. Ak sa nemýlim, pred predčasnými parlamentnými voľbami v septembri 2023 klesla dôveryhodnosť slovenskej vlády ešte hlbšie, až na jednociferné číslo.
Pokiaľ ide o Petra Pellegriniho, ten sa na počiatku pandémie ako premiér SR v čase, keď odovzdával vládu Igorovi Matovičovi, tešil nadštandardne vysokej popularite a dôveryhodnosti. Predpokladám teda, že vo funkcií prezidenta sa mu túto dôveru podarí opäť získať a obnoviť tak aj dôveru v prezidentskú funkciu, ktorá za Zuzany Čaputovej výrazne poklesla. Tento môj predpoklad potvrdzuje aj prieskum agentúry Focus, uskutočnený v období od 14. do 21. februára 2024 na vzorke 1025 respondentov, ktorý nameral Petrovi Pellegrinimi 47 %, teda najvyššiu dôveryhodnosť spomedzi slovenských politikov. Toto prvenstvo mu potvrdil aj prieskum tej istej agentúry z apríla 2024, ktorá mu namerala u respondentov až 49 % dôveryhodnosť.
Samozrejme, vždy sa natíska otázka, ako by voľby dopadli, ak by opäť kandidovala Zuzana Čaputová. Ide o otázku z kategórie, čo by bolo, keby, na ktorú sa dosť ťažko odpovedá, ale môj názor je, že by najpravdepodobnejšie skončila druhá. Teda, že by svoj mandát neobhájila. Zuzana Čaputová, napriek tomu, že jej Focus v poslednom prieskume nameral druhú najvyššiu dôveryhodnosť (45 %, ale nedôveruje jej až 54 % respondentov) po Pellegrinim, stelesňuje pre mnohých voličov osobu, ktorá zmarila až dve referendá, zúčastnila sa na protikovidových opatreniach ako propagátorka pochybných vakcín. Expresne rýchlo podpísala obrannú zmluvu s USA, hoci pred voľbami tvrdila a ubezpečovala voličov, že nič také neurobí. Urobila tak aj napriek tomu, že proti bola väčšina obyvateľstva a odborníkov vrátane generálneho prokurátora. Nikdy neprijala v prezidentskom paláci opozíciu, nezastala sa Diany Santusovej, ale zastala sa Čurillovcov. Nezastala sa ani iných žien, ktoré boli šikanované či prišli o manželov (ako napríklad vdova po rotnom Jurajovi Kemlágem Danka a jej synovia, ktorej manžela nechali na Lešti zomrieť „v zmysle platnej legislatívy“), ale na svoju osobu a svoju ženskosť či ženskosť jej blízkych – či už z rodiny alebo z okolia jej známych a jej politickej strany – bola mimoriadne citlivá. Je toho veľa, čo jej voliči vyčítajú, a čo spôsobilo pokles jej popularity. Ku koncu svojho pôsobenia vo funkcii už nadstraníckosť ani nepredstiera.
Väčšina občanov vníma funkcia prezidenta Slovenskej republiky ako reprezentatívnu dovnútra, ale najmä do zahraničia. Preto sme sa často mohli stretnúť s odpoveďou na otázku, prečo ste volili Zuzanu Čaputovú, keď ste o nej v živote nič nepočuli a nepoznáte ju, „…keď ona je taká pekná…“ Občania nevnímajú fakt, že prezident je predovšetkým súčasťou výkonnej moci, z čoho jednoznačne vyplýva, že nemá výlučne ceremoniálne funkcie. Čo je ale nevyhnutné uvedomiť si je to, že na rozdiel od vlády, s ktorou sa o výkonnú moc delí, a ktorá je za všetky svoje kroky zodpovedná parlamentu, prezident žiadnu zodpovednosť nemá. Ale čo má, sú konkrétne výkonné právomoci, definované v Ústave SR. Ako prvá je právomoc v oblasti zahraničnej politiky, a to vedenie rokovaní a ratifikácia medzinárodných zmlúv, čo je mimoriadne silná právomoc, pretože dáva prezidentovi v tejto oblasti možnosť rokovať o medzinárodných záväzkoch bez účasti vlády a parlamentu.
Od čias prezidenta Schustera, ktorý túto právomoc preniesol na vládu, je prax taká, že za túto oblasť je zodpovedná vláda SR. A, ak by si aj prezident túto právomoc nevzal späť (čo hrozilo v prípade víťazstva Ivana Korčoka), stále má v tejto oblasti silné postavenie, keďže podľa ústavy môže ísť aj proti vláde a parlamentu, ktorý je najvyšším ústavným orgánom SR, pretože môže požiadať Ústavný súd SR o posúdenie vyrokovanej medzinárodnej zmluvy, ktorú schválil parlament a vyrokovala vláda, či je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom.
Je to prezident, kto prijíma, poveruje a odvoláva vedúcich diplomatických misií. Je to prezident, kto je hlavným veliteľom ozbrojených síl, takže teoreticky prezident rozhoduje o tom, kedy, kde a ako sa tieto ozbrojené sily použijú. Práve tu zlyhala prezidentka Čaputová, ktorá túto kompetenciu nevyužila a prispela tak k tomu, že armáda SR bola nasadená a zneužitá proti vlastným občanom počas pandémie. A práve z tohto potom aj pramenila obava, ako sa budúci prezident postaví k výzve vyslať slovenské jednotky do zóny konfliktu na Ukrajine. Ústava tiež hovorí, že na základe rozhodnutia parlamentu prezident vypovedá vojnu a na návrh vlády nariaďuje mobilizáciu ozbrojených síl, vyhlasuje vojnový stav alebo výnimočný stav a ich skončenie. Aj v tomto prípade je na prezidentovi, či tak urobí.
Smerom dovnútra má prezident významnú kreačnú právomoc. Každému hneď zíde na um, že lídra víťaznej politickej strany poveruje vedením rokovaní o zostavení novej vlády po voľbách. Toto však nie je funkcia explicitne vyplývajúca z ústavy. Ide o nepísanú tradíciu, ktorá sa vytvorila po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Ústava o ničom takom nehovorí, takže je na voľnej úvahe prezidenta, koho skutočne poverí ako prvého vedením rokovania o zostavení novej vlády. Teoreticky to môže byť hocikto, dokonca aj niekto, kto vo voľbách vôbec nekandidoval. Prezident by doslova mohol poveriť rokovaniami o zostavení vlády niekoho „z ulice“ podľa vlastnej úvahy, ale to sa, samozrejme, v realite nestane. Táto tradícia však neznamená a ústava tiež o tom nič nehovorí, že prezident si môže vybrať a zostaviť vládu z vlastných ľudí, ako to urobila prezidentka Čaputová pri zostavení Ódorovej vlády. Čo ale ústava prezidentovi predpisuje, je povinnosť zvolať ustanovujúcu schôdzu parlamentu a má aj právo rozpustiť ho, pričom ústava presne stanovuje, za akých okolností. Samozrejmou právomocou je podpisovanie zákonov a právo veta – teda vrátenie zákona do parlamentu, ak s ním prezident nesúhlasí a má k nemu pripomienky. Potom sú to menovacie právomoci – prezident menuje a odvoláva predsedu vlády a jednotlivých ministrov, vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov. Vymenúva a odvoláva rektorov vysokých škôl, vymenúva vysokoškolských profesorov, vymenúva a povyšuje generálov. Vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu SR, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu SR, prijíma sľub sudcov Ústavného súdu SR a sľub generálneho prokurátora, vymenúva a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora a troch členov Súdnej rady, prijíma sľub sudcov. Udeľuje vyznamenania, milosti a amnestie, vyhlasuje referendum, prednáša v NR SR správu o stave republiky. Akým spôsobom sú tieto kompetencie napĺňané, to závisí vždy od konkrétnej osobnosti, ktorá túto funkciu vykonáva.
V súvislosti s poslednými voľbami prezidenta sa objavili obavy a aj špekulácie o tom, ako sa bude realizovať na Slovensku zahraničná politika štátu. Jednému kandidátovi sa pripisovali snahy poprieť súčasnú západnú zahraničnopolitickú orientáciu a vyviesť Slovensko z EÚ a NATO a druhému, naopak, že zničí suverenitu Slovenska hlasovaním za zrušenie práva veta v EÚ (čo, mimochodom, presadzovala a podporovala aj prezidentka Čaputová) a privedie Slovensko do vojny s Ruskom na Ukrajine. Do akej miery však nový prezident naozaj ovplyvní zahraničnopolitické postavenie SR, závisí od toho, či medzi vládou a prezidentom nastane tzv. kohabitácia, to znamená spolupráca, alebo naopak, prezident a vláda budú v konflikte. V takom prípade nastáva reálna možnosť, že prezident naozaj preberie od vlády právomoci v zahraničnej politike a bude potom Slovenskú republiku zastupovať napríklad na zasadnutiach Európskej rady – a tu môže nastať problém. Vláda totiž musí získať dôveru parlamentu predstavením svojho vládneho programu, parlament jej jeho schválením dáva legitimitu tento program presadzovať, a to aj v zahraničnej politike obhajobou národných záujmov, definovaných v tomto programe, v rámci medzinárodných organizácii a najmä v rámci orgánov EÚ, ako je Európska rada a Rada Európskej únie. Prezident ale takto viazaný nie je, takže, teoreticky, na medzinárodnej scéne sa môže odkloniť od programu vlády a dokonca presadzovať také záujmy, ktoré parlament vláde nelegitimizoval. Tak to urobil napríklad prezident Kiska na stretnutí NATO v roku 2018. Slovensko vtedy zaviazal k výdavku 2 % HDP na obranu a sľúbil povoliť zriadenie vojenských základní NATO na území Slovenska, čo veľká väčšina občanov SR odmieta dodnes. Takže, prezident naozaj môže významne ovplyvňovať zahraničnopolitické smerovanie a postavenie Slovenska bez toho, aby sa za to zodpovedal vláde a parlamentu – čiže môže ísť aj proti deklarovanej zahraničnopolitickej orientácii SR, zatiaľ čo vláda musí aj v tejto oblasti získať mandát od NR SR.
Vzhľadom na výsledky druhého kola prezidentských volieb predpokladám, že v nasledujúcom období v oblasti zahraničnopolitickej orientácie nastane medzi vládou a prezidentom kohabitácia – to znamená spolupráca, keďže víťaz volieb Peter Pellegrini sa prihlásil k Programovému vyhláseniu vlády SR ako jeho spoluautor, a teda ako budúci prezident sa ním cíti viazaný a bude ho v zahraničnopolitickej oblasti v rámci svojej funkcie podporovať a presadzovať.
