Na začiatku nového tisícročia zažívala EÚ optimistické obdobie: pojem „Európa“ bol zaklínadlom a čarovné slovo „integrácia“ malo výlučne pozitívne konotácie. V súčasnosti to však už neplatí a rastúca skepsa je ovplyvnená nielen mnohými neúspechmi, ale aj pošliapavaním svojich základných ideálov či stratou perspektív spojených s nekompetentným vedením. V tejto situácii pristúpili vedúce sily v EÚ k stratégii vydierania a vynucovania poslušnosti od štátov, ktoré nezdieľajú nemecko-francúzske názory. Cieľom je centralizácia rozhodovania a nástrojom nátlak pri poskytovaní prostriedkov z fondov EÚ. To dokazuje aj nedávna rezolúcia Európskeho parlamentu s výzvou na odňatie eurofondov SR.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Nátlak na Slovensko
Základné problémy Únie
Hľadanie nepriateľa
Integrácia bez súhlasu verejnosti
Právo veta a jeho význam
Nátlak na Slovensko
Nie je prekvapením, že po porážke maďarského premiéra Viktora Orbána vo voľbách 2026 sa pozornosť Bruselu zamerala na Slovensko a Roberta Fica. Ide totiž o ďalšiu významnú prekážku na ceste k centralizácii EÚ. Európsky parlament (EP) tak koncom apríla prijal rezolúciu, ktorá kritizuje Slovensko a snaží sa vynútiť jeho poslušnosť. Samozrejme, formálne sa ako dôvod uvádzajú otázky právneho štátu a ohrozovanie finančných záujmov EÚ. Nejde však o serióznu snahu venovať sa uvedeným témam. Zvlášť iniciátorovi ťaženia proti Slovensku v EP, nemeckému poslancovi Danielovi Freundovi záleží na finančných záujmoch EÚ len veľmi selektívne. Stačí si spomenúť, čo sa dialo, keď išlo o hlasovanie o dôvere predsedníčke Európskej komisie (EK) kvôli obrovskej kauze Pfizergate. Napriek tomu, že netransparentnosť konania Ursuly von der Leyenovej potvrdil aj Súdny dvor EÚ, tak ju nemecký europoslanec pri hlasovaní o dôvere neochvejne podporil. Pri Pfizergate s kontraktmi okolo 35 miliárd eur išlo pritom o väčšiu hrozbu pre finančné záujmy EÚ než všetko, čo sa týka SR. V prípade mocnej predsedníčky EK a jej „zmiznutej“ komunikácii s Pfizerom ale pre Daniela Freunda (podobne ako pre Tomáša Zdechovského) išlo zrejme len o akýsi „gavaliersky delikt“. Zaujímavé je i to, že čosi podobné platí o väčšine poslancov, ktorí hlasovali za vyššie uvedený protislovenský návrh – aj oni majú voči predsedníčke EK dôveru bez ohľadu na celú kauzu Pfizergate.
Rovnako absurdná je európska kritika porušení právneho štátu na Slovensku – téme som sa venoval tu a tu. Inštitúcie EÚ pri právnom štáte na Slovensku šíria množstvo nepravdivých informácií a čo je najhoršie, opomínajú skutočné porušenia princípov právneho štátu. Zásadne ignorovali problémy so zneužívaním väzby a v žiadnej z dlhých správ EK o právnom štáte sa nedozvieme ani slovo o úmrtiach Milana Lučanského či Ľubomíra Krivočenka, hoci tam podrobne uvádzajú množstvo nepodstatných tém. Podobne ani žiadna kritika pri dlhých väzbách pre nevinných sudcov v kauze Búrka, naopak, tieto konania EK vo svojej správe z roku 2020 dokonca pochválila. Zvlášť pochybné sú výhrady voči rušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry. V Bulharsku totiž v roku 2022 zrušili nielen špeciálnu prokuratúru, ale aj špecializovaný trestný súd, pričom obe tieto inštitúcie boli vytvorené podľa slovenských vzorov a v celej EÚ sa im najviac podobali. Úplne opomeniem, že v Bulharsku sa finančné záujmy EÚ oveľa viac ohrozujú než v SR. Dôvod na odnímanie eurofondov pre Bulharsko ale neexistuje – Sofia totiž so všetkými návrhmi z Bruselu a Berlína tradične súhlasí. Je však možné, že ak víťaz nedávnych bulharských volieb Rumen Radev odmietne poslúchať príkazy, začne Brusel kritizovať porušovanie právneho štátu aj tam.
Základné problémy Únie
Snaha o umlčanie kritických hlasov v EÚ je spôsobená hlbokou inštitucionálnou krízou celej organizácie. V posledných rokoch sa ukázalo, ako nedostatočne fungujú štyri základné slobody (osôb, tovaru, služieb, kapitálu) a ďalšie aspekty, ktoré sa už považovali za samozrejmosť každodenného života občanov EÚ. Najmä v období Covid-19 sa mnohé zo základných slobôd fakticky znemožnili, napr. mobilita. Veľmi dobre si možno spomenúť aj na prípady, keď nemecká vláda rozhodla o „zadržaní“ zdravotníckeho materiálu, najmä ochranných pomôcok, smerujúceho do iných krajín, vrátane Slovenska, kde ho zúfalo očakávali kvôli ochrane verejného zdravia. Masívne sa začínajú porušovať aj základné práva, garantované Chartou základných práv EÚ (tu). V súčasnej Európe cítiť najmä tlak na obmedzovanie slobody prejavu v oblasti kyberpriestoru (pozri tu), čo veľmi kontrastuje s rezolúciami Európskeho parlamentu pred 20 rokmi, v ktorých sa píše toto: „(Európsky parlament) silno odsudzuje obmedzenia internetového obsahu, ktoré používajú vlády a nie sú v prísnom súlade s garanciami slobody prejavu, či už ide o šírenie alebo prijímanie informácií; silno odsudzuje šikanovanie alebo väznenie novinárov a iných osôb, ktoré vyjadrujú svoje názory na Internete; vyzýva Radu a Komisiu, aby podnikla všetky opatrenia zoči-voči autoritám štátov, ktorých sa to týka, na prepustenie všetkých používateľov Internetu;“ Tento výrok najlepšie ukazuje, ako veľmi sa EÚ zmenila…
Ďalším z kľúčových problémov EÚ je nedostatok lídrov, pričom sa zvlášť zdôrazňujú Ursula von der Leyenová a Kaja Kallasová. Tieto političky nemajú rešpekt u hlavných obchodných globálnych mocností, ako je Čína a USA. Vysokú predstaviteľku EÚ pre zahraničnú politiku pri jej návšteve v USA nový minister zahraničia ani len neprijal a aj Kallasovej návšteva Číny skončila fiaskom. Žiaľ, EÚ už nemá veľký vplyv ani v susedných regiónoch, na Blízkom východe či v bývalom ZSSR. Neveľmi presvedčivý dojem budí aj Christine Lagardeová, prezidentka Európskej centrálnej banky. Jej dôveryhodnosť utrpela ešte v roku 2016, keď bola uznaná vinnou v trestnom konaní vo Francúzsku pre nedbanlivosť pri nakladaní s verejnými zdrojmi, keď vo funkcii ministerky financií spôsobila štátu škodu 405 miliónov eur. To jej však nebránilo, aby v roku 2019 nastúpila do funkcie prezidentky Európskej centrálnej banky a zotrvala tam až dodnes. Myslel vtedy niekto na finančné záujmy EÚ, ktoré dnes EP tak zarputilo bráni voči Ficovej vláde? Líderstvo však necítiť ani u predstaviteľov dvoch najsilnejších štátov EÚ. To platí tak pre prezidenta Emannuela Macrona, ako aj kancelára Friedricha Merza. Spolu s nedostatkom lídrov je pritom cítiť aj nedostatok strategickej perspektívy a vedenia. Chýbajú inšpirujúce idey a snaha ich presadzovať.
Hľadanie nepriateľa
Tradičný nástroj, ako odpútať pozornosť od vlastných zlyhaní, spočíva v hľadaní nepriateľa, na ktorého možno zvaliť všetku zodpovednosť. V Bruseli to zrejme už pochopili a tak identifikovali vonkajšieho i vnútorného nepriateľa. Pokiaľ ide o vonkajšieho nepriateľa, podľa očakávania hlavným nepriateľom sa stalo Rusko. Samozrejme, Moskva nesie svoju zodpovednosť za rôzne protiprávne konania, najmä za agresiu proti Ukrajine z roku 2022, ale to neznižuje zodpovednosť EÚ a jej členských štátov. Tie nikdy nedocenili fakt, že Moskva sa po roku 1989 dobrovoľne stiahla z celej strednej a východnej Európy a začala hľadať „spoločný európsky dom“. Žiaľ, západní politici proti tomu postavili politiku neustáleho rozširovania NATO, a to bez ohľadu na záujmy Ruska. Takisto opakovane porušili medzinárodné právo, v roku 1999 zaútočili na Juhosláviu v rozpore s Chartou OSN a neskôr sa mnohé štáty EÚ zúčastnili aj na protiprávnych amerických vojnách na Blízkom východe. Vzájomné napätie rastie na oboch stranách a mnohí politici EÚ účelovo využívajú obraz Ruska ako večného nepriateľa pre vlastné ciele. Nejde len o politikov z pobaltských štátov, ale takto sa vyjadril napr. aj Johann Wadephul, v súčasnosti nemecký minister zahraničia: „Rusko zostane pre nás navždy nepriateľom.“ Nič na tom nemení ani fakt, že ho pri uvedenom výroku nachytali ruské subjekty. Skúsme si pritom analogicky predstaviť, že by niektorý nemecký politik povedal v akomkoľvek kontexte čosi podobné o Izraeli. Trestné stíhanie by na seba zrejme nenechalo čakať…
Oveľa horším javom v súčasnej EÚ je ale hľadanie vnútorného nepriateľa. Tými boli pôvodne rôzni „dezinformátori“ a „konšpirátori“, ktorí spochybňovali postupy inštitúcií EÚ alebo členských štátov, napr. počas Covid-19. Aby Brusel dodal tejto diskreditačnej kampani dôveryhodnosť, začal obviňovať nepohodlných ľudí z toho, že sú šíriteľmi „ruských naratívov“. Podľa očakávania, zo strany Bruselu nezostalo len pri „odhaľovaní“, ale začali sa objavovať aj tvrdšie nástroje zastrašovania kritikov. V posledných rokoch EÚ likviduje nepohodlných novinárov a analytikov zo štátov EÚ i mimo nich prostredníctvom protiruských sankcií. Sankcionovaní novinári po zaradení na zoznam strácajú možnosť disponovať so svojím majetkom v EÚ – ten sa „zmrazí“, pričom sankcionovaným osobám sa znemožnia i kontakty s bankami. Dané osoby tak prakticky strácajú možnosť vstupovať do právnych vzťahov, dokonca možnosť platiť bežné účty. Sankcionované osoby tiež nemôžu slobodne cestovať, ani sa slobodne zamestnať. Okrem toho, zaradenie na zoznam sa uskutočňuje netransparentne a bez rozhodnutia súdu. Najzaujímavejšie ale je, že sankcionované subjekty sa nemuseli dopustiť žiadneho trestného činu, nemuseli porušiť žiadny zákon, ale stačilo, aby šírili „proruské naratívy“.
Integrácia bez súhlasu verejnosti
Keď sa v minulosti chystala nejaká inštitucionálna zmena inštitúcií alebo fungovania EÚ, pripravila sa nová zmluva, ktorou sa menili zakladajúce dokumenty. O danej zmluve sa viedla diskusia, a hľadal sa kompromis medzi štátmi. Každých päť až desať rokov sa teda menili základné zmluvy, čo následne viedlo aj k zmenám v inštitúciách alebo v procesných pravidlách EÚ. V súčasnosti však nastal zaujímavý paradox – fungovanie EÚ sa mení zásadným spôsobom, ale žiadna veľká nová zmluva sa od Lisabonskej zmluvy, podpísanej ešte v roku 2007, neratifikovala. V minulosti, najmä na prelome tisícročí, sa EÚ dokonca pokúsila odstrániť svoj dlhodobý deficit demokracie a uplatňovať metódu tzv. konventov. Staršia metóda kabinetných rokovaní sa vtedy doplnila otvorenejšou formou, pri ktorej mali zastúpenie predstavitelia rôznych politických síl z členských štátov, ako aj členovia EP a EK. Napr. v rámci Konventu o budúcnosti Európy, vedenom Giscardom d’Estaing, ktorý pripravoval Zmluvu o ústave pre Európu, sa za SR zúčastnili predstavitelia vládneho KDH i opozičného HZDS. Túto európsku ústavu nakoniec odmietli občania v referendách vo Francúzsku a v Holandsku v roku 2005, a preto nebola ratifikovaná.
Predloženú Zmluvu o ústave EÚ treba napriek všetkým nedostatkom ako dokument oceniť, pretože otvorene hovorila o tom, na čo sa chce EÚ transformovať. Čestne priznávala ambíciu ústavného dokumentu a napr. aj pojem nariadenie (druh prameňa práva EÚ) nahradila presnejším pojmom európsky zákon. Na rozdiel od úprimnosti uvedeného dokumentu sa však snaha o silnú centralizáciu moci v súčasnom Bruseli uskutočňuje netransparentne a prostredníctvom zákulisného pôsobenia určitých politikov. Súčasné predstavy Bruselu majú snahu ísť na ceste centralizácie ešte oveľa ďalej než v prípade návrhu Zmluvy o ústave pre Európu. Opakovane sa objavuje najmä požiadavka na úplne odstránenie práva veta členských štátov. Presne to je však ambícia, na ktorú si netrúfala ani Zmluva o ústave pre Európu, zvlášť nie v spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike. Namiesto otvorenosti však súčasné inštitúcie EÚ a ich spojenci prefíkane využívajú aj doteraz nepoznané spôsoby nátlaku, napr. hrozba odňatia prostriedkov z eurofondov. Takisto sa obchádza jednomyseľnosť, a to tam, kde Brusel a Berlín tušia, že nedokážu získať súhlas všetkých členov. V rozpore so základnými zmluvami tak prijímajú rozhodnutia tzv. kvalifikovanou väčšinou, ako napr. pri nariadení REPowerEU. Európske inštitúcie tiež očividne zasahujú do volebných procesov v členských štátoch, čo sa preukázalo napr. v Maďarsku, kde EK vyhlásila systém rýchlej reakcie podľa nariadenia DSA. Medzi ďalšie nástroje centralizácie možno považovať i rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Ten rozširuje svoje zásahy napr. do kultúrno-etických otázok, vrátane tých, ktoré sa doteraz považovali za výlučnú pôsobnosť členských štátov. Samozrejme, treba uznať, že Súdny dvor sa o niečo také usiloval aj v minulosti, jeho aktivita ale narastá.
Právo veta má zmysel!
V uvedenej situácii je životným záujmom Slovenska a malých členských štátov strednej a východnej Európy zachovať právo veta aspoň v niektorých oblastiach, predovšetkým v spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike. Možno konštatovať, že v súčasnej Európe rastie západné ignorovanie záujmov „nových“ členských štátov EÚ, ktoré sa prejavilo napr. pri otázke ropovodu Družba. EK, ani veľké členské štáty, vtedy neboli ochotné zasadiť sa za záujem menších členov, ktorí boli na tieto zdroje odkázaní, práve naopak. Mementom je aj nemecký návrh vytvoriť Klub šiestich štátov, ktoré majú dominovať v rozhodovacích procesoch EÚ. Ide o Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Poľsko a Holandsko. Podľa počtu obyvateľov by pritom do takejto šestky malo patriť Rumunsko, nie Holandsko. Ale zrejme nie je dosť vhodným kandidátom, veď si v prvom kole prezidentských volieb 2024 zvolilo „nesprávneho kandidáta“ Calina Georgescu, ktorý je silným kritikom fungovania EÚ. Následne museli byť tieto voľby zrušené a „nesprávny kandidát“ vylúčený z volieb.
Bez práva veta bude tiež ťažké brzdiť rastúci militarizmus veľkých členských štátov, najmä Nemecka, kde sa znovu začala pestovať Kriegstüchtigkeit (vojnová zdatnosť). Kvôli nej sa dokonca vyradila aj tzv. dlhová brzda v nemeckom štátnom rozpočte. Netreba pritom zabúdať, kam práve Berlín zaviedol v minulosti Európu svojou vojnovou zdatnosťou… V súčasnosti už v Nemecku nie sú pri moci povojnoví politici, ktorí zažili hrôzy vojny a práve ich umiernenosť veľmi prispela k úspechom nemeckej ekonomiky a tiež k úspechom ES/EÚ v druhej polovici 20. storočia. To všetko je minulosťou a súčasná elita stratila všetky zábrany. K novej militaristickej elite patrí určite aj Ursula von der Leyenová, ktorá bola dlho o. i. aj ministerskou obrany Nemecka. Nesmieme zabúdať, že bez práva veta malých členských štátov budú Brusel, Berlín a spol. schopní presmerovať prostriedky z rozpočtu EÚ určené pre poľnohospodárov alebo pre rozvoj zaostalejších regiónov Európy, do spoločných nákupov zbraní. Bez práva veta „nových“ členských štátov EÚ hrozí aj nárast počtu osôb, ktoré budú zaraďované na protiruské sankčné zoznamy aj so všetkou súvisiacou šikanou. Bez existencie práva veta by nebol podstatný názor slovenskej vlády na to, čo si myslí o sankciách pre konkrétne slovenské subjekty. Proti vôli skupiny štátov, vedenej Nemeckom a Francúzskom, by vláda SR nebola schopná vetovať napr. sankcie pre Jozefa Hambálka, občana SR, ktorý sa nedopustil žiadneho trestného činu. Naopak, po odstránení práva veta by zoznam slovenských subjektov na sankčných zoznamoch začal zrejme narastať a v ohrození by sa ocitli najmä kritickí novinári a analytici, od Eduarda Chmelára až po Daga Daniša. Mohli by im bez rozhodnutia súdu „zmraziť“ majetky, zakázať voľný pohyb či slobodu zamestnania. A ani Robert Fico by s tým veľa urobiť nedokázal. Právo veta je preto dôležitou garanciou našej slobody!
