Mnohí ľudia uverili, že svoju prestíž znásobia alebo aspoň povýšia, keď sa vyhlásia za obete bývalého režimu. Posiveného svedka zaráža, že tomu podľahli aj tí, ktorí sa nepotrebujú „ideologizovať“, lebo potlesk si zaslúžia za odvedenú prácu.
Napríklad o herečke Emílii Vášáryovej sme sa dozvedeli, že „nemohla ísť študovať anglický jazyk na Filozofickú fakultu v Bratislave, pretože nedostala potrebné odporúčanie okresného výboru KSČ“. (pametnaroda.cz/sk) Preto sa rozhodla študovať herectvo na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. Vzali ju napriek tomu, že „hoci o umeleckej zdatnosti rozhodovali pedagógovia, konečné slovo mali často kádrové komisie a stranícke orgány vrátane okresných či krajských výborov strany“. (AI, 11. 4. 2026) Iným smerom ako na javisko sa vybrať ani nemohla, lebo „bez maturity nemala na výber. VŠMU tu však bola v 50. rokoch minulého storočia aj pre tých, ktorí nemali maturitu.“ (https://www.facebook.com/watch/?v=2062099464633585)
Alena Heribanová sa na štúdium anglického jazyka dostala aj ho úspešne absolvovala. No ako inak, zlému socíku neušla. „Túžila som sa stať profesorkou angličtiny, ale bola som občiankou druhej kategórie, nemala som politické predpoklady na to, aby ma zobrali učiť na jedno z dvoch gymnázií Bratislavy, kde sa angličtina vyučovala.“ (čas.sk, 26. 4. 2025) „Išla som teda na konkurz do televízie, kde bola možnosť sa zamestnať.“ (Tamtiež.) A prijali ju. Stala sa hlásateľkou, teda jednou z tvárí masovo-komunikačného prostriedku Ústredného výboru KSS. Navyše v období normalizácie, keď Mlynskú dolinu museli opustiť desiatky politicky nespoľahlivých pracovníkov…
Ťažké srdce na minulosť má aj prozaik, dramatik a režisér Viliam Klimáček. Pred jej možným návratom nás varoval v rozhovore pred uvedením svojho najnovšieho opusu Šéfkuchári v divadle GUnaGU a v hlavnej úlohe s Milanom Kňažkom. Okrem iného v rozhovore uviedol: „A vnuk? Tomu už dedkove historky o tom, ako ťažko sa žilo v socíku, že nebolo tofu, televízia len čiernobiela a miesto mailov si ľudia posielali pohľadnice lezú tak na nervy, že nemá chuť nad nimi rozmýšľať. (dennikn.sk, 10. 4. 2026) „O tomto najmä je moja hra: že sa navzájom nevnímame, nezaujímame sa o problémy otcov a dedov, a preto znova urobíme tie isté chyby, ako oni. Veď v čom žijeme na Slovensku dnes? To je čistá normalizácia, akurát nás zatiaľ za protesty nezatvárajú, nevládne nám Husák, ale oveľa odpornejší chameleón Fico a Rusko má zatiaľ veľa práce s Ukrajinou, no nemôžeme pochybovať, že budeme ďalší na rade…“ (Tamtiež.) Posiveného svedka to zaskočilo, lebo nie tak dávno hovoril o socialistickej minulosti, ale aj Ficových vládach celkom inakšie. Študentské divadlo GUnaGU totiž vzniklo ešte v roku 1985 a odvtedy podľa Klimáčka „žije vďaka priazni divákov, grantom a slobode“. (dennikn.sk, 29. 11. 2025)
Posiveného svedka o to väčšmi udivilo, kto odmietol hru na rebelanta proti socíku a následného mučeníka. Bol to „len“ futbalista Ladislav Petráš, ktorý na MS 1970 ako 23-ročný strelil gól Brazílii. „Do histórie sa však zapísal i gestom, ktoré použil ako prvý hráč v histórii – pokľakol a prežehnal sa. Okolo tejto chvíle vznikli aj rôzne mýty, no on ich odmietal: Výmysel, nik mi nič nevyčítal. Len ktosi hovoril, že som sa zle prežehnal. Nepríjemnosti mal skôr, ako priznal, keď ho prichytili s cigaretkou. Vtedy som počul, že to socialistický športovec nerobí.“ (my.sme.sk, 10. 4. 2026)
Ako sa ukazuje, socík si na chvíľu oddýchne, lebo politickým bontónom sa stáva heslo Maďarsko – náš volebný vzor! Zrejme sme pozabudli, že Zmenu sme už zažili. Po voľbách 1998, keď mečiarovskú privatizáciu nahradila dzurindovsko-miklošovko-schmögnerovská a súhlas s preletom amerických lietadiel s bombami na Belehrad potvrdil našu správnu geopolitickú orientáciu…
