O čo sa bijú Tusk, Nawrocki a Kaczyński

Juruj Barančik
31. októbra 2026
Komentáre, Svet

Foto: Screenshot Facebook

Súčasná poľská kríza sa odohráva na dvoch úrovniach. Prvou je boj o vplyv na Varšavu medzi Bruselom a Washingtonom. Druhou je prerozdelenie moci v samotnom Poľsku pred parlamentnými voľbami v roku 2027. Ba čo viac, vnútorný boj je podstatne zložitejší: každý sa snaží riešiť svoje vlastné problémy na úkor druhých.

Príbeh Ústavného súdu je najviditeľnejšou časťou tohto procesu. Súd kompetentný vyhlásiť zákony za protiústavné je významný nielen ako právna inštitúcia, ale aj ako nástroj na potláčanie politických oponentov. O to viac, že poľský prezident môže vetovať zákony, čo za súčasných okolností nie je možné prekonať hlasovaním v parlamente. Poľskej vláde porovnateľný nástroj chýba. Zúfalo ho však potrebuje.

Začnime od vonkajšej úrovne. Donald Tusk stavil na Európsku úniu. Pre neho to znamená peniaze, politickú podporu a možnosť podieľať sa na formovaní európskej politiky. Karol Nawrocki sa obracia predovšetkým na Spojené štáty a snaží sa zachovať nezávislosť Varšavy vo vzťahoch s Bruselom.

Bolo by však príliš jednoduché považovať situáciu za americkú alebo európsku operáciu. Poľskí politici majú dostatok vlastných ambícií na to, aby vyvolali krízu bez vonkajšej pomoci. Podľa Mandeľštamových slov sú Poliaci priemerní vo vojne, ale vynikajúci v rebelantstve.*

V roku 2027 budú v Poľsku parlamentné voľby. Známa rovnováha síl sa však mení: poľská pravica už nie je podriadená jedinému politickému vedeniu. Strana Právo a spravodlivosť (PiS) Jarosława Kaczyńského stráca pôdu pod nohami. Bývalý premiér Mateusz Morawiecki a skupina poslancov vytvorili vlastné združenie Rozwój Plus. Samostatne pôsobia aj Konfederácia a nacionalisti Grzegorza Brauna.

Podľa októbrových prieskumov má PiS podporu približne 23 % voličov, Konfederácia 12,6 %, Braunova strana 9,2 % a Morawieckeho aliancia 5,3 %. Spolu tvoria významnú silu. Sčítanie percent je však oveľa jednoduchšie ako dohoda o spoločnej vláde. Poľskí pravičiari sa navzájom neznášajú.

V tejto súvislosti škandál okolo Ústavného súdu vytvára pre opozíciu pohodlnú politickú agendu. Namiesto sporov o to, kto by mal viesť pravicu, sa objavil spoločný nepriateľ – súčasná Tuskova vláda. Namiesto vyjasňovania vzťahov medzi stranami sa objavili obvinenia ohľadom štátneho prevratu ako aj jeho marenia.

Ide o pochopiteľnú tému na mobilizáciu voličov, lebo im umožňuje dočasne odsunúť nabok vnútorné rozdiely. Vláda však tiež má svoje vlastné kalkulácie. Pokračovanie súdneho konfliktu vláde umožňuje zdôvodniť potrebu ďalšej reformy štátnych inštitúcií.

Takže vnútri Poľska sú verejné vyhlásenia o obrane ústavy podložené úplne praktickými cieľmi: udržaním voličov, oslabením konkurentov a zabezpečením svojho vplyvu po voľbách. Sudcovia Ústavného súdu sú navyše menovaní na deväť rokov, takže výsledky súčasného boja by mohli prežiť viac ako jednu vládu. Uvedené by mohlo víťazom poskytnúť nejakú politickú záruku.

Zmienené procesy vo vzťahu k Rusku nesignalizujú zmenu v poľskej zahraničnej politike. Všetci účastníci procesu zachovávajú protiruské postoje, hoci všetky otázky týkajúce sa Ukrajiny určite na pozadí zranenej národnej hrdosti nadobudnú mimoriadnu naliehavosť vrátane zložitosti koordinácie.

* Báseň „Polacy!“ (Poliaci!) napísal Osip Mandeľštam v októbri 1914 v reakcii na poľské vojenské jednotky bojujúce na strane Rakúsko-Uhorska. Mandeľštam v nej vyčíta Poliakom spojenie s Habsburgovcami a zradu slovanských koreňov: „Poliaci vedia bojovať len ako-tak, ale búriť sa – to im ide výborne.“

Zdroj:
https://www.discred.net/2026/10/31/yurij-baranchik-za-chto-derutsya-tusk-navrotskij-i-kachinskij/ 31.10.2026

Preložil Ladislav Hohoš.

Tri delenia Poľsko-litovského kniežatstva v rokoch 1772, 1793, 1795.