Právnik a filozof Cesare Beccaria vydal v roku 1764 svoju slávnu knihu „O zločinoch a trestoch“, v ktorej ako účinné opatrenie proti kriminalite považuje prevenciu, nie represiu, pričom hrádzu proti kriminalite videl nie v tvrdosti trestu (v drastickom, až krutom trestaní), ale v istote, že mu vinník neunikne. Všimol si, že napriek extrémne tvrdým trestom ukladaným v jeho dobe kriminalita nevymizla, práve naopak. Dospel preto k záveru, že istota potrestania pôsobí silnejšie, než strach z hroziaceho drakonického trestu, teda tvrdosť zákona (ukladanie surových a prehnaných trestov) neodrádza potenciálnych páchateľov od spáchania trestnej činnosti, ale odrádza ich skôr to, či budú alebo nebudú odhalení.
Tieto myšlienky boli na obdobie, v ktorom jeho kniha vyšla, nesmierne pokrokové, nakoľko v tom čase bol bežne ukladaným trestom trest smrti, pričom existovali jeho viaceré varianty ako napríklad lámanie na kolese a podobne. Nečudo, že jeho kniha bola už po dvoch rokoch, v roku 1766, zakázaná.
Myslím, že ak by ju napísal dnes, rovnako by sa dostala na index zakázaných kníh a jej autor by bol označovaný za „mafia friendly“, za osobu, ktorá chce spôsobiť „výbuch“ kriminality znižovaním drakonických trestov.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Je neuveriteľné, že ešte aj v roku 2024 (260 rokov od vydania knihy „O zločinoch a trestoch“) možno čítať v médiách o tom, že znížením drakonických trestov pri majetkovej či hospodárskej trestnej činnosti príde k rozvratu právneho štátu, k vážnemu narušeniu trestnoprávneho systému, k ohrozeniu bezpečnosti a majetku ľudí, či dokonca, že „dávame napospas osudu bezpečnosť nás všetkých a nechávame priestor pre zločinnosť“.
Tí, čo hovoria o ohrození majetku či bezpečnosti ľudí a prenechaniu krajiny napospas zločinnosti, a to z dôvodu zníženia trestných sadzieb pri ekonomických trestných činoch vychádzajú z toho, že doposiaľ nastavené drakonické trestné sadzby sú účinné a odrádzajú páchateľov od páchania trestnej činnosti (pripomeniem, že pri hlavných majetkových trestných činoch, ako sú krádež, podvod, sprenevera a podobne sú trestné sadzby v rozpätí 10 rokov až 15 rokov, prípadne pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti v rozpätí 12 rokov až 20 rokov, čo je už na úrovni trestného činu vraždy).
Verejnosti sa tu teda podsúva viera, že drakonické tresty odrádzajú páchateľov. Ide o mýtus, ktorý vyvrátil nielen Beccaria pred 260 rokmi, ale aj viaceré výskumy z dnešnej doby. Trestný zákon, ktorý bol prijatý v roku 2005 pritom nezvyšoval drakonicky (nezmyselne) trestné sadzby z dôvodu, že tým spôsobí vymiznutie kriminality, ale preto, aby až 80 percent trestných vecí skončilo uzatvorením dohody o vine a treste (taký bol predpoklad zákonodarcu s tým, že vysoká sadzba bude nátlak na obvineného, aby namiesto klasického súdneho konania zvážil uzatvorenie dohody o vine a treste, podobne ako je to v USA) a aby sa účinnejšie mohli vyrábať kajúcnici.
Toto a len toto (nátlak na uzatvorenie dohody o vine a treste a zlepšené možnosti vytvárania kajúcnikov) bolo dôvodom neprimeraného nárastu trestných sadzieb za ekonomické trestné činy v roku 2005 a práve preto, aby tieto možnosti zostali zachované, sa dnes tak rozhorčene vystupuje proti znižovaniu trestných sadzieb pri ekonomických trestných činoch. Napokon, aj prokurátor ÚŠP v rozhovore pripustil, že je dôležitá výška dolnej hranice trestnej sadzby, a to z dôvodu, aby bolo „z čoho zľaviť“[1].
Prečo teda zrazu tá lživá hystéria, že ak sa zmenia drakonické trestné sadzby, tak bude ohrozená bezpečnosť či majetok ľudí? Veď Trestný zákon z roku 2005 ani nemal ambície „vyriešiť“ kriminalitu, nakoľko už desaťročia je zjavné, že tvrdé (drakonické či neprimerané) tresty nemajú zásadnejší vplyv na vývoj kriminality (čo dokazuje napríklad USA, kde sú ukladané extrémne vysoké tresty a zároveň je aj vysoká kriminalita a naopak napríklad Fínsko, kde nie sú tresty až také dramatické a ani kriminalita).
V tomto smere je možné poukázať na to, že v SR je vo väzniciach približne 3- až 4-násobne väčší počet osôb na 100 000 obyvateľov, ako je napríklad v Nemecku, Rakúsku, Fínsku či Nórsku, a to napriek tomu, že tieto štáty majú výrazne nižšie trestné sadzby pri ekonomických trestných činoch (majetkové trestné činy sú najčastejšie páchanou trestnou činnosťou v SR).
Ako je to možné, keď v SR je tak prísne nastavená trestná politika v spojení s vysokými trestnými sadzbami trestných činov v porovnaní s niektorými inými členskými štátmi Európskej únie? Prečo teda ľudia na území SR páchajú trestnú činnosť, keď máme také vysoké trestné sadzby a tak veľa osôb vo výkone trestu odňatia slobody? A prečo všetci teraz tvrdia, že jedinou brzdou zločinnosti v SR je práve príliš prísny Trestný zákon, keď čísla a stav kriminality v iných krajinách ukazujú niečo iné?
Celé je to o tom, že bez drakonických trestných sadzieb bude menej osôb náchylných spolupracovať s políciou a uzatvárať dohody o vine a treste v problematických veciach a ešte menej osôb bude mať ambíciu stať sa kajúcnikom. Ale možno, že ponúkané benefity budú aj naďalej také lákavé a prehnané, že sú tieto obavy zbytočné…
Dovolím si uviesť niektoré závery známeho českého kriminológa Jakuba Drápala k (ne)účinnosti drakonických trestov na stav kriminality:
„Odradia prísnejšie tresty možných páchateľov? Príliš nie. To nám hovoria tak empirické výskumy ako aj teória. Prečo to tak je, keď si myslíme, že hrozba prísnejšieho trestu by mala možných páchateľov odradiť? Prečo neodradí?
Trestná činnosť poskytuje okamžité zisky. Trest ale často nasleduje až po dlhšej dobe a jeho negatívne dopady sú v čase spáchania trestného činu vzdialené. Pri rozhodovaní, či spáchať trestnú činnosť, nás ovplyvňuje aj presvedčenie o pravdepodobnosti nášho odhalenia a potrestania. Každý sme v mladosti písali domáce úlohy. Čo keby nás ale učiteľ kontroloval iba raz za školský rok, či sme práve dnes úlohu napísali? Verili by sme, že práve dnes nás kontrolovať nebude? A koľkokrát za rok by sme sa s touto vierou uliali a úlohu nenapísali? Podobne aj vyššie šance odhalenia znižujú pravdepodobnosť spáchania trestného činu. Toto všetko platí iba vtedy, pokiaľ páchateľ uvažuje pri páchaní trestnej činnosti racionálne. V opačnom prípade, napríklad pokiaľ koná impulzívne, prísnejšie tresty už vôbec nepomôžu.
A čo keď by sme zvýšili trestné sadzby drasticky? Niektorí tvrdia, že naozaj prísne tresty páchateľa odradia. Ako príklad je uvádzaný prístup trikrát a dosť. Kriminologické výskumy však naznačujú, že toto opatrenie neodradí páchateľa od spáchania tretieho (rozhodujúceho) trestného činu, ale že dokonca ani výrazne nezníži kriminalitu.
Ako teda odradíme možných páchateľov? Pokiaľ chceme, aby sankcie v trestnom práve slúžili ako odradenie možných páchateľov, potrebujeme zvýšiť objasnenosť kriminality a rýchlosť uloženia trestov. Zvýšenie závažnosti podľa empirických výskumov príliš nefunguje.
Pri diskusiách o spravodlivosti trestu nezostáva nič iné než tolerovať širšie názorové spektrum. Popritom by sme sa nemali nechať zviesť zdanlivou lákavosťou prísnych trestov prameniacej z neinformovanosti“[2].
Moderná kriminológia teda už roky akceptuje fakt, že pri ukladaní trestu je najpodstatnejšia rýchlosť a istota, že bude vymeraný, pričom prísnosť trestu je menej podstatná. Páchateľ skôr zvažuje to, aká je pravdepodobnosť, či bude odhalený s tým, že pomerne veľké množstvo trestných činov je páchaných impulzívne, či zo závislosti (drogy, alkohol), kde už vôbec nehrá prísnosť trestu žiadnu úlohu (pri trestných činoch spáchaných zo závislosti, či napríklad v afekte nehrá žiadnu úlohu nielen prísnosť trestov, ale ani to, či bude páchateľ odhalený).
Skutočnosť, že páchanie trestnej činnosti nie je viazané na výšku trestnej sadzby a reaguje skôr na iné podnety, v dôsledku ktorých klesá, následne stúpa a potom prípade opätovne klesá možno v stručnosti demonštrovať na trestnom čine úverového podvodu (najprísnejšia trestná sadzba pri tomto trestnom čine je 10 rokov až 15 rokov).
V minulosti bolo páchanie úverových podvodov veľmi bežné a bolo množstvo úverových podvodo,v a to napriek vysokým trestným sadzbám. Treba povedať, že v tom čase bola pomerne nízka previerková činnosť bánk vo vzťahu k podávaným žiadostiam o úver (napríklad banky dôsledne nekontrolovali kvalitu či existenciu majetku, ktorý žiadatelia ponúkali ako zábezpeku za poskytnutie úveru, dôsledne nekontrolovali majetkové pomery žiadateľa či doklady, ktoré predkladal ako potvrdenie o príjme, daňové priznania a podobne).
Následne banky zlepšili svoju kontrolnú činnosť vo vzťahu k podávaným žiadostiam o úver ako aj spoluprácu s políciou, čo viedlo k tomu, že časť podvodných konaní zoslala len v štádiu pokusu (obmedzili sa tak spôsobené škody bankám), pričom sa zvýšila celková objasnenosť tejto trestnej činnosti. Toto malo za následok, že napríklad od roku 2013 do roku 2017 stúpala objasnenosť tejto trestnej činnosti a zároveň klesal počet nových prípadov úverových podvodov. Potenciálni páchatelia vyhodnotili riziko svojho odhalenia pri páchaní úverového podvodu už za príliš vysoké, a preto došlo k poklesu nových prípadov úverových podvodov (to vidno napríklad aj v praxi, keď v minulosti bolo prejednávanie úverových podvodov pomerne bežné, kým v súčasnosti je skôr raritné). Napriek tomu, že trestná sadzba pri úverových podvodoch je príliš tvrdá už takmer 20 rokov, vývoj úverových podvodov stúpal či klesal bez ohľadu na túto sadzbu. Ovplyvňovalo ju niečo úplne iné.
Opačná situácia je napríklad pri poisťovacích podvodoch (trestné sadzby obdobné ako pri úverových podvodoch), keď poisťovne avizovali, že došlo v minulom roku k nezanedbateľnému nárastu poisťovacích podvodov či pokusov o ne, čo dávajú do súvislosti s nárastom chudoby na území SR (napríklad v minulom roku vyhlásilo bankrot 10 000 osôb, čo je takmer tisíc osôb mesačne). Opätovne, na nárast pokusov o poisťovacie podvody nemá žiadny vplyv drastická výška trestnej sadzby uvedená v Trestnom zákone. Rovnako tak možno spomenúť kriminalitu v online priestore, ktorej sa darí práve preto, že je často ťažké odhaliť jej páchateľa a je bez významu, ako sú pri nej nastavené trestné sadzby.
Záver:
Fetiš zázračných drakonických trestných sadzieb jednoducho nefunguje a nefungoval ani v stredoveku, keď existovali tresty ako nabodnutie na kôl a podobne. Bolo by preto vhodné, aby sa prestalo verejnosti klamať, že zníženie trestných sadzieb samé osobe spôsobí rozvrat právneho štátu, či koniec bezpečnosti na území SR. Na strane druhej by bolo vhodné, aby ruka v ruke so znižovaním trestných sadzieb došlo k posilňovaniu personálnych stavov polície, vzdelanosti policajtov či technickej vybavenosti policajtov, nakoľko práve rýchla objasnenosť trestnej činnosti je kľúčom k znižovaniu kriminality. Zároveň je nutné venovať pozornosť preventívnym programom, t. j. dosiahnuť stav, keď nebude nutné zvyšovať každý rok rozpočet väzenstva, ako je to v súčasnosti v SR, ale ušetrené peniaze budú smerovať na prevenciu a na objasňovanie trestnej činnosti.
A možno by bolo vhodné povedať skutočné dôvody rozhorčenia nad znižovaním trestných sadzieb, a to, že sa zhorší prístup ku kajúcnikom a že budeme pri objasňovaní skutočnej či údajnej trestnej činnosti bez kajúcnikov bezradní, nakoľko za posledné roky sme „odhodili“ dokazovanie a spoliehame sa takmer výhradne iba na zaručenú správnosť výpovedí kajúcnikov a na dohody o vine a treste.
(Vyšlo na webe Právne listy 15. februára 2024)
One thought on “Naozaj odrádzajú drastické trestné sadzby možných páchateľov?”
Dovolím si vysloviť iný a v niečom aj polemický názor, a aj ho vysvetliť.
Z pohľadu bežného občana (jednotlivca) a väčšiny slušnejších občanov, aj podnikateľov, ktorí chcú žiť podľa „práva a spravodlivosti“ sa s mnohým nedá súhlasiť, čo pán (sudca) Šamko predostriera a aké posolstvo (v akých súvislostiach) nesie a tlmočí.
Čo chcú mať politici z Trestného zákona, Trestného poriadku a Zákona o prokuratúre – to už verejnosť vie (sa dozvedela). Ale čo chce mať z toho väčšina (slušnejších) občanov a podnikateľov, to akosi stále uniká a neberie sa na to ohľad. Teda uniká (alebo je zakrytá) širšia dotknutá spoločenská podstata a kontext.
Treba sa bližšie pozastaviť u majetkových trestných činov ako je podvod, sprenevera a ďalšie.
Odvaha páchať majetkové trestné činy pramení a je živená hlavne tým, že každý druhý (tretí) vyšetrovateľ Policajného zboru a každý druhý (tretí) prokurátor je ovplyvniteľný a to buď a) lobingom (spravidla politickou alebo inou hierarchickou autoritou) alebo b) korupciou.
To je výsledok (už) dlhšieho spoločenského vývoja reštaurácie (prinavrátenia) drastického kapitalizmu po r. 1989. V rámci tohto procesu veľa spôsobila divoká privatizácia (mimoiné), najprv „Malá privatizácia“ a potom aj „Veľká privatizácia“. Či sa to dalo robiť aj inak, to teraz nebudem rozoberať (je to na samostatnú a tiež pomerne zložitú tému). Prevodovým mostíkom bola politika vládnucich politických strán a politici ako jednotlivci, ktorí boli v týchto politických stranách angažovaní. Títo spolu vytvorili konjunkturálnu vlnu a systém na ktorom (primárne) participovali a brali z toho prospech, ktorí iným (neangažovaným v politike) nebol dožičený. To sa vie, je to tichá verejná pravda, ktorú netreba osobitne dokazovať.
V tom to transformačnom procese široká právnická obec, advokáti, prokurátori, sudcovia i asistujúci trestnému právu vo výkone vyšetrovatelia PZ, všetci si z toho vydedukovali svoje poučenie a podľa toho sa zariaďovali. Výkvetom toho bola aj tzv. „doktrína nekriminalizácie“, ktorá šikovne sa oprela o zásadu „trestné právo až posledné“ (latinsky „ultimo ratio“). Mala za cieľ urobiť z toho „pravidlo“ na „právnej križovatke“ medzi civilným a trestným právom. V podstate však išlo o to, poskytnúť „alibizmus“, ako „vyviniť“ (vyviňovať) tých delikventov s podvodnými praktikami, na ktorých je (vyšší) záujem. Samozrejme, že to potom sa zadaptovalo aj na tých delikventov, kde síce vyšší záujem absentoval ale tímto“ boli ochotní (a radi) investovať do svojho „vyvinenia“. Čiže išlo o korupciu a delenie sa o „lup“.
S vývojom si jedinci (ale dosť početní) z radov prokurátorov a vyšetrovateľov PZ vytvorili svoj vlastný štýl ako „vyšetrovať“ a rozhodovať o trestných oznámeniach a tak, aby sa „odľahčovali“ „trestné znaky“ a záver vyšetrovania znel, že to nie sú trestné činy, ale že ide o civilno-právny spor medzi občanmi alebo podniakteľmi. Teda (nezákonným) odľahčením trestných znakov sa (mnohé) veci „zametali pod koberec“ trestného práva (a trvá to podnes). Preto, keď sa osvedčilo, že klamať a podvádzať je možné, keď delikvent má tie správne lobingové kontakty alebo zainvestuje (zaplatí si „vyvinenie“), tak sa vykúpi („vyviní“) z trestného obvinenia už v tzv. „predprípravnom konaní“ a ostatok si už delikvent zvládne „mäkkosťou“ civilného práva. K tomu značne napomohla aj reforma trestného práva (Trestného poriadku a Zákona o prokuratúre) v roku 2016.
Pán (sudca) Šamko má pravdu len v tom (ale aj iné autority už aj pred ním zmieňovali), že v trestnej oblasti vo vykonávaní trestného práva (v širokom zmysle slova, t. j. aj ako sa vyšetruje a s akými výsledkami rozhodovania) rozhoduje rýchlosť a efektivita činnosti OČTK. No ale práve toto nefunguje ako by malo a toto je „kameňom úrazu“. Trest na papieri (napísaný v Trestnom zákone) je pekná vec, ale keď v praxi sa „vyviňuje“ a „zametá pod koberec“, potom na papieri môže byť napísané čokoľvek – i veľké tresty – lebo „pes je (už) zakopaný inde“, a to ako sa vykonáva právo v štádiu vyšetrovania a rozhodovania: spomalene, neefektívne, lobingovo a korupčne. A to je tá holá tragédia našej doby. Preliečenie (terapiu) musia podstúpiť aj rady prokurátorov a vyšetrovateľov PZ. Dobrovoľne nikto nič meniť nebude. Systém je už zabehaný a zvnútra (z jeho vnútra) je neprelomiteľný. Preto sa jeho preliečenie musí začať zvonku.
Sú hlasy (aj niektorých z radov právnikov), ktoré navrhujú zamyslieť sa nad zavedením nového právneho inštitútu „súkromnej trestnej žaloby“ (odlišnej od trestnej obžaloby prokurátora), ktorá by prichádza do úvahy vtedy (a len vtedy), keď sa vyčerpali možnosti prokurátorskej cesty k spravodlivosti a táto cesta zlyhala. Poškodení občania a podnikatelia (ako „poškodení“ trestnými činmi) by mali potom ďalšiu zákonnú možnosť (právo) podať súkromnú trestnú žalobu priamo na súd a to hneď potom, ako zlyhajú OČTK, zamietnu trestné oznámenie a nepustia poškodených k nezávislému a nestrannému súdu (znedostupnia im spravodlivosť). Inštitút súkromnej trestnej žaloby by ten súd im zdostupnil. Účastníkom procesu, konania pred súdom, by bol aj prokurátor, ktorý predtým prípad dozoroval a v predprípravnom konaní schybil (zlyhal), a vec trestného oznámenia zamietol v predprípravnom konaní. Bude na právnych zástupcoch poškodených, aby pred súdom dokazovali, že OČTK zlyhali a postúpili nezákonne a zmarili a odopreli spravodlivosť. Zodpovednosť bude na štáte (aj odškodnenie) a musia byť aj rozpracované adresné sankcie proti prokurátorom a vyšetrovateľom PZ, ktorí v pôvodnom predprípravnom konaní zlyhali. Nikto z nich nemôže zostať nepotrestaní. Inak systém sa nezlepší (nemá ako), delikventi sa nami po sebe nepolepšia (veď v mútnych vodách s im darí a prosperujú) a občania a podnikatelia zostanú v stave vyvinutej (značnej) „nedôvery“ k OČTK.