Turecko vidí príležitosť urýchliť svoj vzostup ako euroázijská veľmoc pozdĺž celého južného okraja Ruska spôsobom, ktorý sa zhoduje s americkými strategickými záujmami.
Rusko-azerbajdžanské vzťahy sú narušené v dôsledku dvoch škandálov. Prvý sa týka nedávneho policajného zásahu proti podozrivým etnickým Azerbajdžancom, ktorí spáchali zločin v Jekaterinburgu, pričom počas zásahu dvaja z nich zomreli za okolností, ktoré sa teraz vyšetrujú. To viedlo k tomu, že Baku oficiálne podalo sťažnosť Moskve, po čom nasledovala prudká informačná vojna na sociálnych sieťach a dokonca aj niektorých verejne financovaných médií, v ktorej sa tvrdilo, že Rusko je „islamofóbne“, „imperialistické“ a „prenasleduje Azerbajdžancov“.
Krátko nato nasledovala policajná razia v kancelárii Sputnika v Baku, ktorá fungovala v právnej šedej zóne po tom, čo úrady vo februári rozhodli o jej zatvorení, pričom došlo k zadržaniu niekoľkých Rusov . Predpokladá sa, že toto rozhodnutie súviselo s nespokojnosťou Azerbajdžanu s reakciou Ruska na leteckú tragédiu z konca decembra v Severnom Kaukaze, ktorú v tom čase spôsobil útok ukrajinského dronu. Čitatelia sa o tom môžu dozvedieť viac tu a tu .
Predtým, ako určíme, kto je zodpovedný za najnovšie problémy v bilaterálnych vzťahoch, je dôležité pripomenúť si širší kontext, v ktorom sa to všetko odohráva. Pred incidentom z konca decembra sa rusko-azerbajdžanské vzťahy vyvíjali veľmi pozitívnym smerom v súlade s paktom o strategickom partnerstve, na ktorom sa prezident Ilham Alijev dohodol s Putinom v predvečer špeciálnej vojenskej operácie z februára 2022. To nadviazalo na úlohu Ruska pri sprostredkovaní ukončenia druhej karabašskej vojny v novembri 2020.
Putin bol v auguste minulého roka na návšteve Baku, jej význam bol analyzovaný tu a tu . Po ňom nasledovala Alijevova návšteva Moskvy v októbri v súvislosti so summitom hláv štátov SNŠ . Krátko pred leteckou tragédiou koncom decembra poskytol Alijev v Baku rozsiahly rozhovor šéfovi agentúry Rossiya Segodnya DmitrijoviKiseľovovi, v ktorom podrobne rozobral viacstrannú zahraničnú politiku Azerbajdžanu a nové podozrenia týkajúce sa regionálnych zámerov Západu voči Južnému Kaukazu.
Pokiaľ ide o tému Južného Kaukazu, Bidenova administratíva sa snažila využiť arménsku prehru v druhej karabašskej vojne na to, aby radikálnejšie obrátila Arménsko proti Rusku a urobila z neho spoločný francúzsko-americký protektorát s cieľom rozdeliť a ovládnuť región, čo zhoršilo vzťahy s Azerbajdžanom. Zdá sa však, že Trumpova administratíva to prehodnocuje a možno dokonca súhlasí s tým, aby sa Arménsko namiesto toho stalo spoločným azerbajdžansko-tureckým protektorátom. Práve toto vnímanie je hnacou silou najnovších nepokojov v Arménsku.
Z ruského pohľadu by francúzsko-americký protektorátny scenár mohol rozpútať ďalšiu regionálnu vojnu, ktorá by sa mohla vymknúť spod kontroly s nepredvídateľnými dôsledkami pre Moskvu, ak by došlo k zneužitiu arménskeho revanšizmu. Podobne by azerbajdžansko-turecký protektorátny scenár mohol výrazne urýchliť vzostup Turecka ako euroázijskej veľmoci, najmä ak by viedol k rozšíreniu jeho vplyvu (najmä vojenského) v Strednej Ázii. Ideálnym scenárom je preto návrat Arménska k jeho tradičnému postaveniu ruského spojenca.
Po objasnení kontextu, v ktorom sa najnovšie problémy odohrávajú, treba určiť, kto je za ne zodpovedný. Objektívne povedané, azerbajdžanské úrady prehnane reagovali na policajný zásah v Jekaterinburgu, ktorý signalizoval občianskej spoločnosti, že je prijateľné (aspoň zatiaľ) viesť prudkú informačnú vojnu proti Rusku. Niektorí predstavitelia s nejasným prepojením na Alijeva potom schválili zásah v kancelárii Sputnika ako eskaláciu pod zámienkou asymetrickej reakcie.
Vzhľadom na nejasnosti ohľadom Alijevovej úlohy v prehnaných reakciách Azerbajdžanu je predčasné usudzovať, že sa rozhodol ohroziť strategické väzby s Ruskom, ktoré sám dohodol, hoci musí prevziať zodpovednosť, aj keď to urobili predstavitelia strednej úrovne na vlastnú päsť. A to preto, že oficiálna sťažnosť Baku Moskve a razia v kancelárii Sputnika sú štátne akcie, na rozdiel od policajnej razie v Jekaterinburgu, ktorá je lokálnou akciou. Preto sa pravdepodobne bude musieť čoskoro porozprávať s Putinom, aby všetko vyriešil.
Vyššie uvedené nevysvetľuje, prečo mohli strední úradníci neadekvátne reagovať na policajný zásah v Jekaterinburgu, čo možno pripísať hlboko zakorenenej nevôli, ktorú niektorí cítia voči Rusku, a špekulatívnym zahraničným vplyvom. Pokiaľ ide o prvý dôvod, niektorí Azerbajdžanci (dôležité je, že nie všetci a zrejme ani väčšina) prechovávajú takéto pocity, zatiaľ čo druhý dôvod by mohol súvisieť so scenárom, v ktorom by USA umožnili Arménsku stať sa spoločným azerbajdžansko-tureckým protektorátom.
Aby sme to objasnili, USA a Francúzsko by mali problém premeniť Arménsko na svoj spoločný protektorát, pretože Gruzínsko úspešne odrazilo niekoľko kôl nepokojov z čias Bidenovej farebnej revolúcie, ktorých cieľom bolo prinútiť vládu, aby otvorila „druhý front“ proti Rusku a zvrhla ju, ak by to odmietla. Vojenská logistika potrebná na premenu Arménska na baštu, z ktorej by potom mohli región rozdeľovať a vládnuť, už preto nie je spoľahlivá, pretože by realisticky mohla viesť iba cez Gruzínsko.
Trumpova administratíva sa preto mohla rozhodnúť znížiť strategické straty svojho predchodcu tým, že by „darovala“ Arménsko Turecku a Azerbajdžanu, čo by napravilo problematické vzťahy, ktoré zdedilo s oboma stranami Výmenou za to mohli USA požiadať tieto krajiny, aby zaujali tvrdší postoj voči Rusku, ak by sa objavila príležitosť – s vedomím, že ho ani jedna z nich nezasankcionuje, keďže by tým poškodili vlastné ekonomiky, no s nádejou, že sa v budúcnosti vyvinie situácia, ktorá by mohla poslúžiť ako zámienka na zintenzívnenie politického napätia.
Úradníci strednej úrovne by o takýchto rokovaniach pravdepodobne nevedeli, no vyššie spomenutá špekulatívna požiadavka sa k nim mohla dostať sprostredkovane cez ich nadriadených, z ktorých niektorí mohli naznačiť, že štát schvaľuje prehnané reakcie na akékoľvek nadchádzajúce „príležitosti“. Takýto sled udalostí by mohol umožniť Alijevovi „vierohodne poprieť“ svoju úlohu v daných udalostiach v rámci dohody o deeskalácii s Putinom. Celý tento manéver by mohol byť signálom pre Rusko, že sa v širšom regióne formuje nový poriadok.
Ako už bolo uvedené, mohloby ísť o usporiadanie pod tureckým vedením, pričom by si Ankara a Baku podriadili Arménsko ako svoj spoločný protektorát. Následne by zefektívnili vojenskú logistiku cez jeho územie, aby premenili „Organizáciu turkických štátov“ (OTS) na významnú silu pozdĺž celého južného okraja Ruska. Aby bolo jasné, OTS nie je kontrolovaná Západom, ale jej turecký líder a čoraz rovnocennejší azerbajdžanský partner by v takomto scenári stále mohli autonómne presadzovať strategickú agendu Západu voči Rusku.
Tak ako USA a Francúzsko nemajú spoľahlivú vojenskú logistiku pre Arménsko, rovnako ju nemá ani Rusko, takže by mohlo mať problém odradiť azerbajdžanskú (-tureckú?) inváziu do svojho formálneho, no nevyspytateľného spojenca v rámci Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZKB), ak by Baku (a Ankara?) využili posledné nepokoje (napríklad pád premiéra Nikola Pašinjana). Navyše, najoptimálnejšia vetva Severojužného dopravného koridoru (NSTC) vedie cez Azerbajdžan, čo by ho mohlo zablokovať, ak Rusko podnikne rozhodné kroky na obranu Arménska (hoci obmedzené kvôli špeciálnej operácii).
Aby bolo jasné, Rusko nemá v úmysle bojovať s Azerbajdžanom, ale prehnaná reakcia Azerbajdžanu na policajnú raziu v Jekaterinburgu môže byť taktika na vytvorenie dojmu, že Rusko „ustúpilo“, ak Moskva nepodnikne rozhodné kroky na odradenie Baku, ak by sa napätie v regióne okolo Arménska zhoršilo. Keby sa razia neuskutočnila, možno by sa využila alebo vymyslela nejaká iná zámienka, ale pointa je, že Rusko a Azerbajdžan majú diametrálne odlišné predstavy o geopolitickej budúcnosti Arménska.
Táto budúcnosť má zároveň kľúčový význam pre širší región, ako už bolo napísané, no Rusko má len obmedzené možnosti ovplyvniť vývoj udalostí pre svoju zložitú strategickú previazanosť s Azerbajdžanom v rámci NSTC a pre svoje pochopiteľné vojenské zameranie na „špeciálnu operáciu“. Uvedené obmedzenia sú zrejmé a Alijev (a možno aj Erdogan?) sa možno pripravujú ich využiť, povzbudení vnímaným neúspechom Ruska v Sýrii po páde Asada.
Azerbajdžan si je vedomý svojej nenahraditeľnej úlohy pri posilňovaní vzostupu spojeneckého Turecka ako euroázijskej veľmoci, ktorá je závislá od podriadenia si Arménska s cieľom zefektívniť vojenskú logistiku OTSmedzi Malou Áziou a Strednou Áziou cez Južný Kaukaz. Ak Alijev dospel k presvedčeniu, že jeho krajina má lepšiu budúcnosť ako súčasť regionálneho poriadku vedeného Tureckom namiesto ruského, najmä ak USA s tým signalizovali súhlas, ako sa špekulovalo, potom prehnaná reakcia Baku na nedávne udalosti dáva väčší zmysel.
Arménsko-azerbajdžanské prímerie z novembra 2020 sprostredkované Moskvou požaduje vytvorenie ruským kontrolovaným koridorom cez južnú arménsku provinciu Sjunik, ktorý Baku nazýva „Zangezurský koridor“, na prepojenie oboch častí Azerbajdžanu. Pašinjan doteraz odmietal túto iniciatívu realizovať kvôli tlaku Západu a arménskej diaspóre v krajine, ak by sa však Trump rozhodol „dať“ Arménsko Azerbajdžanu a Turecku, mohol by to urobiť, ale až po vytlačení Ruska z tejto trasy.
Ruská kontrola by zabránila Turecku zefektívniť jeho vojenskú logistiku do Strednej Ázie cez tento koridor s cieľom nahradiť ruský vplyv vlastným vplyvom ako súčasť veľkej strategickej hry, ktorá autonómne ladí so západnou agendou v kľúčovej oblasti euroázijského srdca. Azerbajdžan (a Turecko?) by preto mohli napadnúť Sjunik, ak by ich očakávaný klient Pašinjan buď zmenil názor na vytláčanie Ruska, alebo predtým, než by Rusko bolo do tohto regiónu pozvané novou vládou, ak by Pašinjan padol.
Dôsledky získania neobmedzeného vojenského prístupu Turecka do Strednej Ázie prostredníctvom ktorejkoľvek z týchto udalostí by mohli byť pre Rusko katastrofálne, keďže jeho vplyv v tejto oblasti už teraz spochybňuje Turecko, EÚ a dokonca aj Spojené kráľovstvo, ktoré práve podpísalo dvojročnú vojenskú dohodu s Kazachstanom. Táto krajina, s ktorou má Rusko najdlhšiu pozemnú hranicu na svete, sa, ako sa tu uvádzalo v lete 2023, otáča smerom na Západ a tento znepokojujúci trend by sa v takom prípade mohol ľahko zrýchliť.
Vzhľadom na všetky tieto poznatky by najnovšie problémy v rusko-azerbajdžanských vzťahoch mohli byť súčasťou turecko-americkej mocenskej hry, na ktorej by sa Trump mohol dohodnúť s Erdoganom a Alijev by sa k nej neskôr pridal, hoci by stále mohol mať pochybnosti. To by vysvetľovalo jeho „pravdepodobne popierateľnú“ úlohu v prehnanej reakcii Azerbajdžanu na nedávne udalosti. Ak by sa táto mocenská hra dotiahla do konca, mohla by viesť k tomu, že sa Azerbajdžan časom stane mladším partnerom Turecka, čomu sa doteraz snažil vyhnúť svojou politikou viacstrannosti.
Ak je to tak, potom by pre Putina možno nebolo neskoro tomuto scenáru zabrániť, pokiaľ sa mu podarí presvedčiť Alijeva, že Azerbajdžan má lepšiu budúcnosť ako súčasť iného regionálneho poriadku, ktorý by sa sústredil na pokračovanie Azerbajdžanu v jeho rusko-tureckom vyvažovaní namiesto toho, aby urýchľoval vzostup Turecka. NSTC by v tejto paradigme mohla zohrávať významnú úlohu, ale problém je, že vzťahy Azerbajdžanu s Iránom a Indiou sú v súčasnosti veľmi napäté, takže by musel v budúcnosti sprostredkovať zblíženie, aby sa tak stalo.
V každom prípade ide o to, že je predčasné predpokladať, že najnovšie problémy v rusko-azerbajdžanských vzťahoch sú novým normálom alebo že by mohli dokonca predchádzať zdanlivo nevyhnutnej kríze, hoci obe možnosti sú napriek tomu vierohodné a Kremeľ by ich mal brať vážne, pre istotu. V najlepšom prípade Alijev a Putin čoskoro budú mať telefonický rozhovor, aby vyriešili problémy, ktoré náhle narušili ich vzťahy, inak to najhoršie môže ešte len prísť a mohlo by to byť nevýhodné pre obe strany.
