Príspevok Máme tu koalíciu neochotných a koalíciu neschopných podáva faktický obraz našej dnešnej parlamentnej politickej scény. Z vecného hľadiska jeho podstatu vidím v tvrdení predsedu NKU: „Slovensko funguje bez jasne zadefinovaných strategických cieľov a smeruje k úpadku!“
Autor má pravdu, že toto sa netýka len súčasnej vlády, ale sa to týka aj všetkých predchádzajúcich vlád. Je tu však určitý rozdiel.
Strategickým cieľom vlád po „nežnej revolúcii“ bolo premeniť Slovensko na kapitalistickú krajinu, a to sa im podarilo. Po tejto premene už nastupujúce víťazné politické strany žiadny strategický plán rozvoja našej spoločnosti, opierajúci sa o kapitalistický základ nemohli predložiť. Pretože tak ako to kedysi vyjadril F. A. Hayek, strategickým cieľom kapitalizmu je jeho rozšírenie sa po celej zemeguli, t.j., jeho strategický cieľ sa redukuje na jeho kvantitatívne rozšírenie. To už bolo dosiahnuté, ergo stratégia je naplnená.
Strategicky existuje pre kapitalizmus už len cesta úpadku spoločnosti, aj keď vonkajškovo skrášľovaná všelijakými technickými vynálezmi, rozmnožovaním zbytočných potrieb človeka, ktoré vyvolávajú zdanie spoločenského pokroku.
Lenže technický pokrok a rozmnožovanie potrieb človeka nie sú identické so spoločenským pokrokom, s rozvojom samotného človeka. V podmienkach vlády kapitálu je to presne naopak. Čím dokonalejšia technika, tým barbarskejšie správanie sa človeka, čím viac potrieb nanucuje spoločnosť človeku bez toho, aby mu umožnila uspokojiť jeho základné potreby, tým agresívnejšie je jeho správanie sa voči spoločnosti. Dnes už sa agresivita či nenávisť šíri aj tam, kde by podľa svojej prirodzenosti mala dominovať detská hra, učenie, zvedavosť a úcta k starším.
Kedysi sme chodili do školy, aby sme sa učili novým vedomostiam prospešným nášmu osobnému ako aj spoločenskému rozvoju. Dnes sa škola stáva miestom deformácie a ohrozenia detí, a to nie len duchovného, ale už ja fyzického.
Dnešné parlamentné politické sily na čele so Smerom, ktoré reprezentujú len rôzne verzie záujmov kapitálu, objektívne nemôžu prísť s ničím pozitívnym pre spoločnosť, pretože tak, ako sa dnes bežne hovorí, že niekto je na „správnej“ strane dejín a iný tam nie je, tak ani jedna dnešná parlamentná strana nie je na „správnej“ strane skutočných dejín, dejín smerujúcich k humanizácii človeka.
Dnes sa tvrdenie, „byť na správnej strane dejín“ zamieňa s tvrdením, „byť na strane politicky silnejšieho“. Všetky dnešné parlamentné strany sú na strane vlády kapitálu, zotročovania človeka, a preto sú na „nesprávnej“ strane dejín, sú na strane úpadku spoločnosti. A tento úpadok spoločnosti v jej rozhodujúcich oblastiach sa dnes odráža vo všeobecnom úpadku politiky, ktorý môžeme sledovať denne.
V dnešnej, hnevom a nenávisťou rozhádanej spoločnosti sa politika Smeru javí ako politika, ktorá je relatívne prospešná spoločnosti. Ale nie preto, že by presadzovala nejaký strategický koncept rozvoja našej spoločnosti, ale len preto, že po období bezhlavého presadzovania kapitalizmu, po období nášho podriadenia medzinárodnému kapitálu nielen v oblasti ekonomickej (privatizácia), politickej (vstup do EÚ a NATO), ale aj v menovej (vstup do eurozóny, čo Smer presadzoval pod zámienkou, že budeme sedieť pri stole, kde sa rozhoduje, ale už nepovedal, že sedieť pri stole mocných je jedna vec a spolu s nimi rozhodovať je úplne iná vec) sa začína stavať proti niektorým objektívnym dôsledkom svojej vlastnej politiky. Dôsledkom, kde už nie je možné zastierať, že politika EÚ a NATO smerujú proti našim národno-štátnym záujmom.
Počnúc imigráciou, cez Green Deal, podporou vojny na Ukrajine, zákaz dovozu energií z Ruska, atď. až po falšovanie dejín, formovanie nenávisti k Rusku a podporu neonacistických hnutí sú dôsledky minulej politiky, na ktorej má Smer svoj podiel, ale s ktorými už dnes nechce súhlasiť.
Snaha Smeru obnoviť našu suverenitu v zahraničnej politike, politike na „všetky štyri svetové strany“ je rovnako nekoncepčná, ako jeho politika v iných oblastiach, snáď s jedinou výnimkou, ktorou je politika zameraná na opätovnú výhru v nadchádzajúcich voľbách.
Tu je dôvod toho, že v mediálnej oblasti Smer vystupuje radikálne na obranu našich národno-štátnych záujmov, ale v reálnej politike to tak nie je.
Napríklad pri vojenskej podpore vojny alebo pri podpore sankcií proti Rusku, ktoré nielenže odporujú medzinárodnému právu, ale vytvárajú reálnu „železnú oponu“ medzi EÚ a Ruskom, ktorú R. Fico v médiách odmieta, ale predstavitelia Smeru ju svojím hlasovaním schvaľujú.
Je zjavné, že v dnešnom spore medzi koalíciou a opozíciou, ktorý sa fakticky netýka toho, či sa budeme alebo nebudeme podriaďovať zahraničnému kapitálu, ale sa týka vyložene len toho, či sa mu budeme podriaďovať, tak povediac vedome a cieľavedome, to jest ako „piate koleso u voza“, alebo mu budeme robiť napriek a tváriť sa, že máme nejakú hrdosť, nejaká špecifické záujmy, chýba politický hlas ľavice, ktorú Smer svojou mediálnou „ľavicovou“ politikou, odporujúcou jeho reálnej politike, za tie dlhé roky jeho vlády fakticky zlikvidoval alebo, ako sa zvykne hovoriť, podarilo sa mu ju „vykostiť“.
Škody, ktoré slovenská spoločnosť utrpela „transformáciou“ na kapitalistickú spoločnosť a vstupom do širších kapitalistických združení, sú dnes racionálne uvažujúcemu človeku zrejmé. Sú zrejmé aj celej vrstve skutočne ľavicovo zmýšľajúcich občanov, t.j. občanov, ktorí sú presvedčení o tom, že jedinou cestou k rozvoju spoločnosti je prechod politickej, ekonomickej a ideologickej moci do rúk tých, ktorí svojou prácou vytvárajú, reprodukujú a rozširujú materiálno-kultúrne podmienky života človeka a humanizácie spoločnosti.
Dnes je vrstva skutočných ľavičiarov neorganizovaná, roztrúsená v spoločnosti, ale nepochybujem o tom, že svoj šok z „nežnej revolúcie“ nakoniec prekoná, a vystúpi ako politická sila, reprezentujúca záujmy všetkých pracujúcich a presadí ich záujem do roviny reálneho života spoločnosti.
(Text pod FB Milan Benkovský: Máme tu koalíciu neochotných a koalíciu neschopných)
